Láska na pár dní (umelecke rozpravanie)

Začalo sa to prehliadkou u lekára. po pár minútach prehliadky lekár určil diagnózu. Ja, ako 14 ročný chlapec som zistil že mám chybne držanie tela. Tak sa mi naskytla ponuka ísť na liečebný pobyt. Po niekoľkých mesiacoch prišiel ten dlho očakávaný deň, kedy som prvý krát cestoval preč sám na viac ako jeden mesiac. v stredu ráno som už stal pred veľkou budovou liečebného domu. ja aj s Petrom, novým spolubývajúcim, sme boli ubytovaní na doj lôžkovej izbe na najfrekventovanejšej chodbe z celého liečebného domu. Tato chodba vyzerala skôr ako väzenie, ktoré zaručí bezpečnosť deti mojej vekovej kategórie. Po ubytovaní som sa pridal k ostatným pacientom. Prvé dni boli výnimočne ťažké. Spoznávať nove tvare a zapamätať si 75 mien za jeden deň bolo nemožné, preto mi to trvalo minimálne týždeň kým som si všetkých zapamätal. Na prísny režim, na pevnú ruku sestričiek a takisto na na minútu naprogramovaný jedálniček som si len z ťažká zvykal. Začal ubiehať čas, čas, ktorý kráčal veľmi pomaly. jeden týždeň sa zdal ako jeden mesiac. Spomedzi všetkých tých deti sa našli aj skutoční kamaráti a kamarátky. Nebolo ich veľa, ale na každodennú zábavu ich bolo dosť.
Vraví sa, že človek si smiechom predlžuje život. Podľa tohto výroku by som sa mal aj s ostatnými deťmi dožiť 115 rokov. Každou minútou a každou sekundou sme sa rehotali na zábavných vetách každého jedného .
Aj napriek dobrej zábave čas plynul veľmi pomaly. A čoraz viac, aj napriek dobrej zábave som túžil sa vrátiť domov. ale čas nie a nie zrýchliť. Raz jedného krásneho večera , keď som tak ležal na veľkom priestrannom balkóne, mi dobra priateľka Táňa povedala : “Luki, ja dnes už končím 4 týždeň a ešte jeden mam pred sebou. Tiež mi čas išiel strašne pomaly. No akonáhle som sa zaľúbila do Joža, čas ide veľmi rýchlo”. ja som sa len nežne pousmial a zahľadel sa do neba. Koncil sa už 2 týždeň. Ten deň vyzeral celkom normálne, ako každý iný. Naša podarená skupina vtipálkov sa opäť náramne bavila. Ten deň bol najťažší pre sestričky, ktoré čakali v histórii najväčší príchod deti do liečebného domu. Malo ich dôjsť až 12 v jeden deň, čo nie je zvykom. Všetci do jedného sme čakali nové tváre, boli sme veľmi nedočkaví , že aké nové kočky dôjdu na ubytovňu. Napínavý deň sa chýlil ku koncu. Po odbití nastalo na chodbe ticho.
Nepríjemný zvuk budíka o 6,30 ma ráno zobudil. Po očiste, sme sa obaja dali do budenia ostatných.

Každá jedna izba si vychutnávala budenie, a tak si to vychutnala izba 33, kde som býval. Hlučne a drasticky ako to robili takmer všetci sme budili jednu izbu za druhou. ak som sa dostal k izbe 22, nevedel som ako jednať. Nepoznal som nikoho z tejto izby, pretože to bola izba nováčikov. Po jemnom zaklopaní sa dvere otvorili a vyšla z nich slečna, ktorá nervózne a koktavo oznámila, že už cela izba vstala a že sa pripravujú na raňajky.Ja som sa na Niku ani poriadne nepozrel a hneď som bežal k druhým dverám. O 7 boli všetci už posadaní za stoly. Moje oči prechádzali od jedného stola k druhému a skenoval som nové tváre. Zrazu sa mi zrak zastavil na iných očiach. bola to láska na prvý pohľad. Nemal som ani tušenia, že to bola ta slečna, ktorá mi odpovedala koktavým hláskom pri dverách dvadsaťdvojky. Po nežnom usmiati sme sa Obaja otočili k jedlu a začali jesť. Po procedúrach , ako stále, nastala siesta. Po skorom vstávaní som bol strašne unavený a tak počas oddychu som si chcel zdriemnuť, keď zrazu niekto zaklope na dvere. Otvorím dvere a za dverami v celej krase stoji Nika. Skôr ako som sa zmohol k slovu sa ma šikovne nežným hláskom opýtala “Ahoj Luki, nemohol by si mi požičiat magnetofón?”. Nebol som jediný, čo som mal rádiomagnetofón, ale s radosťou som prikivol a položil jej ho na ruky. S krasnym úsmevom a poďakovaním odišla. Nie žeby som bol hlúpy, ale neuvedomil som si že je to akýsi spôsob, aby mohla za mnou zájsť.
Skončil sa august a začal September. Akosi náhle sa ochladilo a krásne počasie, ktoré ešte v auguste panovalo, vystriedalo škaredé zimné upršané počasie. V týchto dňoch sa spoločne vychádzky skončili a namiesto nich sme sa všetci iba v izbach a v spoločných miestnostiach zabávali. Práve v týchto dňoch to bolo obvzlášť zaujímavé, lebo sme sa s Nikou čoraz bližšie spoznávali. Jedného dňa, niekoľko minút po večery, kedy sme už všetci mali voľno až do tej 21 hodiny, sme sa obaja stretli na mojej izbe. Vtedy to bola už trojposteľová izba s číslom 31 po tom, čo môj spolubývajúci išiel domov. Vtedy to prišlo, rýchlo a nečakane. Ale stalo sa. Svojími nežnými peramy ma pobozkala. Nevedel som kde som, nevedl som čo mam robiť. ale bolo to krásne. prvý krát som niečo také prežil a som bol štastný že práve s ňou. Napriek tomu ten deň bol pre mnoho ľudi tragický. Naše maznanie prerušil spolubývajúci so správou, že dvojičky už nie sú. 11 september značil terror, značil začiatok nehrdzavejúcej lásky a začiatok posledného týždňa.

Každým dňom som bol čoraz šťastnejší no zároveň čoraz smutnejší.Pýtal som sa sám seba, či to stálo za to. Stojí za to zamilovať sa posledný týždeň? Štastie trvalo týždeň. Po týždni začalo trapenie. 18 septembra som mal kufor zbalený a čakal som na známu farbu nášho auta. ten den bol najhorší za cely pobyt. Lúčenie s milovanou osobou bolo strašne ťažké, ale muesli sme byť obaja silní. Ak som zabadal pri vrátnici môjho otca, oblial ma pot. Tak ako na začiatku som chcel ísť hneď domov, tak na konci pobytu som chcel ostať ešte týždeň ba aj viac pri mojej milej. So slzamy sme sa obaja rozlúčili a skôr než som zatvoril bránu našej známej chodby, Nika utiekla plačúc do svojej izby.