A tak sme aspoň vyskúšali všetky tie úžasné veci čo sa tam nachádzajú. Všetko to boli len atrapy. Nič nefungovalo ako by malo. Mali sme pocit akoby sme sa nachádzali v krajine reálne vyzerajúcich neexistujúcich vecí. Všetko sme mohli použiť, ale nič nebolo naše.

- „ Počuj! Rozmýšľal si už niekedy nad tým, že všetko čo nám predávajú nám nikdy nepatrí. Stále si len niečo vymieňame.“
- „To je príšerné zistenie na to, že sú už dve hodiny po polnoci. Myslíš, že miesto kde sa nachádzame je naozaj supermarket?“
- „Neviem, ale môžeme to zistiť“
- „A ako?“
- „Neviem“
- „Ďakujem ti za odpoveď. Ja viem, nemusíš mi to hovoriť – nemám za čo ďakovať. Čo myslíš, bude niekedy tomuto rádiu ľúto, že som jeho majiteľom ja a nie ty?“
- „Prosím ťa prestaň s takýmito absurdnosťami! Kto to má stále počúvať?!“
- „Ty“
- „Pozri sa, máš to veľmi jednoduché. V skutočnosti ti vôbec nič nepatrí. Všetko si len požičiavaš a platíš za to akési nájomné. Potom to vrátiš späť a kúpi si to niekto iný. A tomu je úplne jedno kto to mal pred ním. Teraz má pocit, že je to iba jeho. Je to rovnaké ako s manželkou. Je ti úplne ukradnuté kto s ňou chodil predtým, teraz je tvoja a máš pocit, že aj bude tvoja. Všetko je to len o tvojich ilúziách.“
- „Ja nemám manželku.“
- „To je predsa jedno. Vieš čo je najlepšia ilúzia? Ľudia. Uveria všetkému a vymyslia si všetko“

Takto som na neho pôsobil asi dve hodiny a pri tom rozprávaní som mu nezabudol pripomenúť, že to, čo naozaj nenávidím sú psychológovia Po celý ten čas som sa snažil napodobniť ich chovanie aby som mu ukázal ako veľmi ich nemám rád. Ten chudák bol z toho všetkého taký zmätený, že si už nedokázal ani nič predstaviť. „Hmotný svet“ ho natoľko nakŕmil, že ani nevedel čo má v žalúdku. Mojim bludným rečiam natoľko uveril, že sa z toho všetkého zbláznil. O desať minút mali otvoriť supermarket a môj nový priateľ bol zrazu v takom pomykove, že nevedel čo má robiť, a tak pre istotu nerobil nič. Konzumoval. Nevedel si predstaviť, že by teraz mal vyjsť z obchodu a zamieriť do ulíc. Boli by pre neho veľmi neskutočné. Uveril iba predstave, uveril tomu, že nič v živote nemá cenu a uveril tomu, že cenu nemá ani on sám. Zrazu pre neho prestali existovať tak smerodajné cenovky. Chcel mať vždy to čo mať nemohol a tak prišiel o to čo mal – prišiel o seba. Najlepšie je predsa predávať to o čo nikdy neprídete. Človek, ktorého meno som ani nepoznal sa postavil vedľa hlavnej pokladne, pred seba si postavil stojan na ktorý si napísal: „Zadarmo“

Nikto si ho nevšímal.