Supermarket (fejtón)

Cítim sa tak každý deň. Vždy, keď vystrčím nohy spod paplóna a otvorím oči. V ušiach mi ešte stále znie melódia istej hardrockovej skupiny, ktorá okupovala moje uši, keď som včera písal tieto riadky. Odhodlaný vstanem z postele a cítim sa ako kráľ. No, aspoň na chvíľu, kým nezažnem svetlo a nepozriem sa do zrkadla. Moja podoba však nie je tým problémom akoby sa predpokladalo. Nie som si totiž úplne istý, či ten človek na druhej strane som ja. Pýtam sa: „Veď ja som tu, tak ako môžem byť aj tam?“. To je ilúzia, povie mi môj rozum. No hej, ale je možné aby som videl ilúziu? Som tá ilúzia ja alebo obraz? A tak sa to so mnou ťahá každé ráno. Stále dokola. Vážne neviem ako dlho to ešte potrvá, ale nesťažujem sa, práve naopak. Celkom zaujímavý pocit pochybovať o svojej existencii. Hlavne vtedy, ak sa na raňajky kŕmite tým najlepším čo vám ponúka domáca reštaurácia. V mojom prípade to bolo niečo na spôsob anglicko-maďarských raňajok. Pritom som aj celkom zabudol na moju neistú existenciu. Ale len na okamih. A vtedy som sa cítil ako kráľ. Ale len do vtedy dokým som nedojedol raňajky. Keď nemyslím na nič mávam pocit absolútnej nenahraditeľnosti. Milujem nudu. Keď človek nemá čo robiť, tak má celý čas a celý svet iba pre vlastné potešenie. Nič nemusí. Veď o to tu ide, nie? Niekedy sa musím smiať. A takisto milujem ilúzie. Keď sa práve nachádzam v kúpeľni mojím životným cieľom je spraviť biznis z nudy a z ilúzií. Niečo ako pop-art. Ale len kým nevyjdem z kúpeľne. Celý môj deň je rozdelený na miestnosti a miesta a k nim prislúchajúce pocity. Neviem čím to je, ale nič necítim. Z domu vždy odchádzam asi tri krát, lebo sa tam musím ešte štyri krát vrátiť, že som niečo zabudol a potom už aj zabudnem prečo som chcel ísť von. A tak zostávam doma. Niekedy vediem absolútne nezaujímavé rozhovory sám so sebou a niekedy ma to zas začne tak baviť, že sme v miestnosti dvaja. Pri všetkom, čo robím sa cítim ako absolútne nemehlo. Napríklad také nakupovanie. Dokážem stráviť celé hodiny v supermarkete a rozčuľovať sa nad tým prečo nepredávajú rohlíky po pároch, prečo maslá predávajú práve po 250 gramoch, prečo si nemôžem kúpiť tri ponožky a podobné banality. Raz sa mi stala taká vec, že vôbec neviem prečo sa stala.....


Prirodzene, že som sa nachádzal v supermarkete, kde som práve okupoval stojan na počúvanie hudby.

Zrazu ku mne niekto pristúpil, dal mi dole sluchadlá (čo ma mimochodom tak vystrašilo, že som vôbec nevedel kde sa práve nachádzam) a vravel: „ Na informáciách mi povedali, že pri nákupe nad 5000 korún si môžem vyzdvihnúť zvláštny darček, ktorý sa nachádza v oddelení hudby. Tak som si povedal, že to musíte byť vy. Nie?“ - „Nie“ hovorím. Nechápem čo to má znamenať. Vari už prišiel ten čas kedy bude každému jedno či ste vec a či človek? Neviem, možno, asi áno...nie! No rozhodol som sa, že si z dotyčného trochu vystrelím, aspoň to trochu „odšediví“ môj bežný deň. A tak mu vravím: „Pardon, čo ste to hovorili?, prepáčte chvíľu som Vás nepočúval.“ – „Viete, na informáciách je oznam, že človek, ktorého oslovím je na predaj“
- „A tým človekom myslíte mňa?“
- „Áno veď som vás oslovil a vy ste reagovali. Keby ste predsa na predaj neboli tak by ste nereagovali, nie?“
- „No, dobre niečo na tom asi bude len mi ešte povedzte akú funkciu by som ako spotrebný tovar mal plniť“
- „Ja neviem to mi musíte povedať vy. Ja som len kupujúci, ktorý si vyberie z toho čo mu ponúkajú. Ja si nevymýšľam čo potrebujem. To čo potrebujem mi vždy povedia až jednotlivý predajcovia, v tomto prípade výrobok, čiže vy.“
- „A vám nepripadá ani trochu čudné, že tu predávajú v podstate živé tvory, ľudí?“
- „Nie, veď predsa aj zvieratá sú živé tvory a im neprekáža, že ich predávajú, tak prečo by to malo pripadať čudné Vám? Nechápem. Vy sa predávate, ja vám dám peniaze za vás samotných. A vôbec, veď to je veľmi úžasný biznis takéto predávanie sa. Veď predávate iba to, čo patrí Vám, čo Vám v podstate nikto nemôže zobrať a ešte Vám za to dávajú aj peniaze. My kupujúci sme vlastne chudáci, dávame peniaze za to čo nám nikdy nepatrí“
- „A nerozmýšľali ste nad tým, že by ste sa sám seba predávali“ spýtal som sa tohoto zvláštneho človeka, po tom čo sa sám seba presvedčil, že je lepšie byť vecou predávanou ako byť kupujúcim.“

Medzitým zhasli v supermarkete všetky svetlá, bezpečnostná služba si ani nevšimla, že niekto zostal v budove a odišla sledovať nočný hokejový zápas. Videl som, že mám pred sebou veľa času a tak som sa rozhodol stráviť ho s týmto zvláštnym človekom. Veď kto vie, možno že sa aj spriatelíme. Predtým než sme však pokračovali v našom plodnom rozhovore sme sa rozhodli vyskúšať manželskú posteľ, nie, nie nemyslite si radšej nič. Nanosili sme si kopu jedla a pitia, pustili sme si najnovší typ rádia, nemohli sme však nájsť zástrčku a tak sme začali hľadať baterky. Baterky sme síce našli, ale rádio nebolo na baterky. A mali sme po romantickej hudbe. Ešteže sa tu nachádzajú stojany na počúvanie hudby. Rozprávali sme sa celú noc, veď čo iného by sme robili. Utiecť sme nikam nemohli, i keď sme mali takmer všetko.

A tak sme aspoň vyskúšali všetky tie úžasné veci čo sa tam nachádzajú. Všetko to boli len atrapy. Nič nefungovalo ako by malo. Mali sme pocit akoby sme sa nachádzali v krajine reálne vyzerajúcich neexistujúcich vecí. Všetko sme mohli použiť, ale nič nebolo naše.

- „ Počuj! Rozmýšľal si už niekedy nad tým, že všetko čo nám predávajú nám nikdy nepatrí. Stále si len niečo vymieňame.“
- „To je príšerné zistenie na to, že sú už dve hodiny po polnoci. Myslíš, že miesto kde sa nachádzame je naozaj supermarket?“
- „Neviem, ale môžeme to zistiť“
- „A ako?“
- „Neviem“
- „Ďakujem ti za odpoveď. Ja viem, nemusíš mi to hovoriť – nemám za čo ďakovať. Čo myslíš, bude niekedy tomuto rádiu ľúto, že som jeho majiteľom ja a nie ty?“
- „Prosím ťa prestaň s takýmito absurdnosťami! Kto to má stále počúvať?!“
- „Ty“
- „Pozri sa, máš to veľmi jednoduché. V skutočnosti ti vôbec nič nepatrí. Všetko si len požičiavaš a platíš za to akési nájomné. Potom to vrátiš späť a kúpi si to niekto iný. A tomu je úplne jedno kto to mal pred ním. Teraz má pocit, že je to iba jeho. Je to rovnaké ako s manželkou. Je ti úplne ukradnuté kto s ňou chodil predtým, teraz je tvoja a máš pocit, že aj bude tvoja. Všetko je to len o tvojich ilúziách.“
- „Ja nemám manželku.“
- „To je predsa jedno. Vieš čo je najlepšia ilúzia? Ľudia. Uveria všetkému a vymyslia si všetko“

Takto som na neho pôsobil asi dve hodiny a pri tom rozprávaní som mu nezabudol pripomenúť, že to, čo naozaj nenávidím sú psychológovia Po celý ten čas som sa snažil napodobniť ich chovanie aby som mu ukázal ako veľmi ich nemám rád. Ten chudák bol z toho všetkého taký zmätený, že si už nedokázal ani nič predstaviť. „Hmotný svet“ ho natoľko nakŕmil, že ani nevedel čo má v žalúdku. Mojim bludným rečiam natoľko uveril, že sa z toho všetkého zbláznil. O desať minút mali otvoriť supermarket a môj nový priateľ bol zrazu v takom pomykove, že nevedel čo má robiť, a tak pre istotu nerobil nič. Konzumoval. Nevedel si predstaviť, že by teraz mal vyjsť z obchodu a zamieriť do ulíc. Boli by pre neho veľmi neskutočné. Uveril iba predstave, uveril tomu, že nič v živote nemá cenu a uveril tomu, že cenu nemá ani on sám. Zrazu pre neho prestali existovať tak smerodajné cenovky. Chcel mať vždy to čo mať nemohol a tak prišiel o to čo mal – prišiel o seba. Najlepšie je predsa predávať to o čo nikdy neprídete. Človek, ktorého meno som ani nepoznal sa postavil vedľa hlavnej pokladne, pred seba si postavil stojan na ktorý si napísal: „Zadarmo“

Nikto si ho nevšímal.

Každý si totiž myslel, že je to iba nová reklama supermarketu na to, že u nich sú veci takmer zadarmo A tak ho pracovníci supermarketu začali sponzorovať. Vymyslel úplne nový druh živej reklamy. Podarilo sa mu predať sa.

O týždeň som ho prišiel navštíviť. Medzi rečou som sa ho spýtal prečo vlastne zo seba robí úplného blbca. Dohováral som mu nech s tým prestane, že nežije predsa na Marse. Zrazu ma prerušil a povedal: „Keď už to nemá zmysel aspoň si to užívam“

„Nemôžete robiť veci, na ktoré nemáte povahu. Môžete o nich však hovoriť.“
Andy Warhol.