Cítim sa tak každý deň. Vždy, keď vystrčím nohy spod paplóna a otvorím oči. V ušiach mi ešte stále znie melódia istej hardrockovej skupiny, ktorá okupovala moje uši, keď som včera písal tieto riadky. Odhodlaný vstanem z postele a cítim sa ako kráľ. No, aspoň na chvíľu, kým nezažnem svetlo a nepozriem sa do zrkadla. Moja podoba však nie je tým problémom akoby sa predpokladalo. Nie som si totiž úplne istý, či ten človek na druhej strane som ja. Pýtam sa: „Veď ja som tu, tak ako môžem byť aj tam?“. To je ilúzia, povie mi môj rozum. No hej, ale je možné aby som videl ilúziu? Som tá ilúzia ja alebo obraz? A tak sa to so mnou ťahá každé ráno. Stále dokola. Vážne neviem ako dlho to ešte potrvá, ale nesťažujem sa, práve naopak. Celkom zaujímavý pocit pochybovať o svojej existencii. Hlavne vtedy, ak sa na raňajky kŕmite tým najlepším čo vám ponúka domáca reštaurácia. V mojom prípade to bolo niečo na spôsob anglicko-maďarských raňajok. Pritom som aj celkom zabudol na moju neistú existenciu. Ale len na okamih. A vtedy som sa cítil ako kráľ. Ale len do vtedy dokým som nedojedol raňajky. Keď nemyslím na nič mávam pocit absolútnej nenahraditeľnosti. Milujem nudu. Keď človek nemá čo robiť, tak má celý čas a celý svet iba pre vlastné potešenie. Nič nemusí. Veď o to tu ide, nie? Niekedy sa musím smiať. A takisto milujem ilúzie. Keď sa práve nachádzam v kúpeľni mojím životným cieľom je spraviť biznis z nudy a z ilúzií. Niečo ako pop-art. Ale len kým nevyjdem z kúpeľne. Celý môj deň je rozdelený na miestnosti a miesta a k nim prislúchajúce pocity. Neviem čím to je, ale nič necítim. Z domu vždy odchádzam asi tri krát, lebo sa tam musím ešte štyri krát vrátiť, že som niečo zabudol a potom už aj zabudnem prečo som chcel ísť von. A tak zostávam doma. Niekedy vediem absolútne nezaujímavé rozhovory sám so sebou a niekedy ma to zas začne tak baviť, že sme v miestnosti dvaja. Pri všetkom, čo robím sa cítim ako absolútne nemehlo. Napríklad také nakupovanie. Dokážem stráviť celé hodiny v supermarkete a rozčuľovať sa nad tým prečo nepredávajú rohlíky po pároch, prečo maslá predávajú práve po 250 gramoch, prečo si nemôžem kúpiť tri ponožky a podobné banality. Raz sa mi stala taká vec, že vôbec neviem prečo sa stala.....


Prirodzene, že som sa nachádzal v supermarkete, kde som práve okupoval stojan na počúvanie hudby.