Nevedel, kade má ísť, vedel len, že miluje – slobodu ale práve tá preňho znamenala obmedzenie a svet bol plný obmedzení.

Založil si vlastný klub, ktorému dal názov Klub rovnako prázdnych hláv. Členom tohto klubu bol len on a pár bezdomovcov, ktorí sa tu usídli v nádeji, že dostanú stravu a nocľah. Inak bol klub takmer anonymný. Nikto o ňom nevedel, samozrejme okrem mestských bezdomovcov.
Klub zanikol v okamihu, keď ho raz prišiel navštíviť istý hygienik. Prišiel skontrolovať stav pitnej vody a odišiel s tým, že v tom dome nie je nič v poriadku, prirodzene okrem samotnej vody. Aby si vedel vysvetliť aké normálne, ale väčšinou nenormálne veci sa dejú v klube vyhlásil Joeho za schizofrenika. Hygienik!. Poslal Joeho do nemocnice. Joe nikdy nespáchal samovraždu. Počkal kým zbúrajú nemocnicu. Až keď bol slobodný urobil to, čo by každý „normálny“ človek urobil oveľa skôr. Rozhodol sa. Nenávidel vopred vydláždené cesty, nenávidel všetky cesty sveta. Rozhodol sa pre možnosť, o ktorej nikto nikdy nehovoril, ale každý o nej vedel. Spoznal všetko a teraz chcel spoznať „nič“. Nikdy nehovoril, že nie je tým, čo o ňom vyhlasujú. On vlastne nikdy nehovoril. On v podstate ani neexistoval. Existoval len jeho svet. A existujú aj všetky kluby, len sa o sebe navzájom nikdy nedozvedeli.