Nuda

Prázdny papier, biely blok, prázdne hlavy. Z miestnosti plnej dymu sa veľmi rýchlo strácajú osoby, ktoré sa plazia popri stenách. Atmosféra je hustá, reproduktory vydávajú hudbu všetkých relevantných žánrov a vrava sa rozplýva medzi ľuďmi. Vždy keď sa nejaký človek stretne s iným prehodia spolu niekoľko viet, ale ani jedna nedávala väčší význam. Je tu taká tma, že ani prázdne fľaše nie sú priehľadné. Alobal pokrýva všetko, okná, zem a miestami sú nim obalení aj ľudia. Koná sa tu oslava klubu „prázdnych hláv“. Klub bol založený v New Yorku začiatkom šesťdesiatych rokov a od vtedy sa jeho „pobočky“ rozšírili do mnohých miest severnej Ameriky a Európy. Jedinou podmienkou jeho umiestnenia bola blízkosť akejkoľvek továrne. Originál nájdeš v kópii. Tak by sa dal jedinou vetou opísať vzhľad klubu a takisto aj zmýšľanie ľudí. Všetci vyzerali rovnako ako včera a predsa sa v niečom odlišovali. Celé večery trávili hľadaním práve toho v čom sa odlišovali. Nikdy nič nenašli. Do klubu sa mohol prísť pozrieť ktokoľvek. Nie každý však vydržal pohľad na „nič“. Všetky štyri steny boli postriekané krvou, dokonca aj na plafón niekto namaľoval obrázky pripomínajúce záhrobie. Nikdy ste tu nikoho nespoznali, ale každý hovoril, že tu raz bol. Ľudia neustále chodili v nejakých maskách. Tváre na maskách boli vždy zobrazeniami zúčastnených, ale tieto si medzi sebou vymieňali. Vždy, keď chcel mať niekto tvár toho druhého, tak k nemu len prišiel, poklepal mu po pleci a už sa mohol cítiť ako Mick Jagger či Marlon Brando. Všetko podľa nálady. Každý deň ste boli niekto iný. Klub bol rozdelený na niekoľko sektorov. Bol tu sektor slávnych osobností, sektor drogových dílerov a závislých, ako aj sektor avantgardistov či naturalistov. Podľa masky ste sa zadeľovali do jednotlivých sektorov v ktorých ste strávili jeden deň. Mali ste možnosť správať sa tak ako vám to dovoľuje maska. Háčik bol v tom, že ste sa nikdy neocitli v tej istej maske. Ak by sa to niekedy stalo, už nie ste v klube vítaní. Akonáhle sa začnete opakovať, vyhodia vás. Nemohli ste si nikdy zvyknúť. „Zvyk je zlá vec“ hovorieval majiteľ tohto podniku. „Vo zvyku sa všetko zabíja a končí sa originalita.“. Niektorí po tom, čo ich z klubu vyhodili, sa ho párkrát pokúšali zničiť, ale vždy neúspešne. Jedným z nich bol aj Joe. Hnevalo ho, že najskôr mu ukázali cestu a neskôr ho z nej vyhodili. Najal si pouličného chlapca a každý deň ho posielal do klubu. Spočiatku len chcel vedieť, čo nového sa tam dialo.

Ako vždy – žiadna zmena, stále noví ľudia. Príšerne ho trápilo, že ho vyhodili z toho dôvodu, že už nie je ničím novým. Riadil sa filozofiou klubu a využíval jeho vlastné myšlienky. Nad dverami je napísané: „Neexistuje ani dobro ani zlo“. Čím dlhšie nemohol do klubu vstúpiť, tým viac bol na ňom závislý. Dával si otázky typu „čo robia tí ostatní?“ a v duchu klubu si aj odpovedal „vždy niečo iné“. A tak chcel skúsiť niečo iné. Stal sa členom klubu, v ktorom musí byť všetko rovnaké. Rovnaké šaty, rovnaké stoličky a samozrejme rovnaký ľudia. V tomto klube sa diali každý deň iné veci. Na stenách viseli rovnaké obrazy, dvere boli pre istotu štyri a strop bol rovnaký ako podlaha. Každý obraz bol však trochu iný, každé dvere boli z iného materiálu a každý človek bol iného tvaru. Joeho odtiaľto nevyhodili, odišiel sám. Stavil sa v jednej kaviarni a nad šálkou čaju si premietal svoj doterajší „klubový“ život. V jednom klube je všetko odlišné a na povrch vychádzajú kópie, a v druhom klube bolo všetko rovnaké a zvýrazňovali sa odlišnosti. „ Tak to by sme mali“ , povzdychol si. „A čo si mám vybrať? A musím si niečo vybrať?“ Chcel vyberať ale nevedel z čoho. Páčilo sa mu všetko, ale vždy mu niečo vadilo. Chcel spojiť viaceré odlišnosti do jedného bodu. Celé dni presedel medzi múrmi a rozmýšľal ako ďalej. Keď bol ešte mladý, ľudia mu s obľubou vraveli, že keď chce ísť dopredu, musí vyjsť von a vybrať si cestu napravo, alebo naľavo. Bol zúfalý zo slobody, keď si musel vybrať medzi niečím čo nepoznal. Chcel slobodu bez cesty, bez toho aby zvažoval, či je cesta dobrá, alebo zlá. Svoju slobodu nechcel ničím podmieňovať a preto zostával sedieť medzi múrmi. Medzi múrmi, ktoré existovali len v jeho predstavách. Zvuk je chvenie bodov, ale nikto ho tak nevníma, farby sú frekvencie, ale každému je to jedno. Každému je jedno čo je vlastne pravda a lož, čo je realita a čo ilúzia. Hlavné je vedieť narábať s týmito látkami. Joe ich však len vnímal. Odlišnosti začal vnímať tak výrazne, že sa mu neskôr pripadali všetky rovnaké. Nič nepokladal za rovnaké, ale nič nechcel rozdeľovať. Nenávidí a miluje zároveň – rozdiely. A práve toto spojenie mal rád, nič nerozdeľoval a všetko bral tak ako je. Ale vo svete kde videl mnoho ciest videl aj množstvo rozporuplných vecí. Podľa neho neexistuje dobro ani zlo, nič nie je univerzálne. Myšlienky mu hmýrili v hlave, kam by ste sa len pozreli nájdete len chaos.

Nevedel, kade má ísť, vedel len, že miluje – slobodu ale práve tá preňho znamenala obmedzenie a svet bol plný obmedzení.

Založil si vlastný klub, ktorému dal názov Klub rovnako prázdnych hláv. Členom tohto klubu bol len on a pár bezdomovcov, ktorí sa tu usídli v nádeji, že dostanú stravu a nocľah. Inak bol klub takmer anonymný. Nikto o ňom nevedel, samozrejme okrem mestských bezdomovcov.
Klub zanikol v okamihu, keď ho raz prišiel navštíviť istý hygienik. Prišiel skontrolovať stav pitnej vody a odišiel s tým, že v tom dome nie je nič v poriadku, prirodzene okrem samotnej vody. Aby si vedel vysvetliť aké normálne, ale väčšinou nenormálne veci sa dejú v klube vyhlásil Joeho za schizofrenika. Hygienik!. Poslal Joeho do nemocnice. Joe nikdy nespáchal samovraždu. Počkal kým zbúrajú nemocnicu. Až keď bol slobodný urobil to, čo by každý „normálny“ človek urobil oveľa skôr. Rozhodol sa. Nenávidel vopred vydláždené cesty, nenávidel všetky cesty sveta. Rozhodol sa pre možnosť, o ktorej nikto nikdy nehovoril, ale každý o nej vedel. Spoznal všetko a teraz chcel spoznať „nič“. Nikdy nehovoril, že nie je tým, čo o ňom vyhlasujú. On vlastne nikdy nehovoril. On v podstate ani neexistoval. Existoval len jeho svet. A existujú aj všetky kluby, len sa o sebe navzájom nikdy nedozvedeli.