Prázdny papier, biely blok, prázdne hlavy. Z miestnosti plnej dymu sa veľmi rýchlo strácajú osoby, ktoré sa plazia popri stenách. Atmosféra je hustá, reproduktory vydávajú hudbu všetkých relevantných žánrov a vrava sa rozplýva medzi ľuďmi. Vždy keď sa nejaký človek stretne s iným prehodia spolu niekoľko viet, ale ani jedna nedávala väčší význam. Je tu taká tma, že ani prázdne fľaše nie sú priehľadné. Alobal pokrýva všetko, okná, zem a miestami sú nim obalení aj ľudia. Koná sa tu oslava klubu „prázdnych hláv“. Klub bol založený v New Yorku začiatkom šesťdesiatych rokov a od vtedy sa jeho „pobočky“ rozšírili do mnohých miest severnej Ameriky a Európy. Jedinou podmienkou jeho umiestnenia bola blízkosť akejkoľvek továrne. Originál nájdeš v kópii. Tak by sa dal jedinou vetou opísať vzhľad klubu a takisto aj zmýšľanie ľudí. Všetci vyzerali rovnako ako včera a predsa sa v niečom odlišovali. Celé večery trávili hľadaním práve toho v čom sa odlišovali. Nikdy nič nenašli. Do klubu sa mohol prísť pozrieť ktokoľvek. Nie každý však vydržal pohľad na „nič“. Všetky štyri steny boli postriekané krvou, dokonca aj na plafón niekto namaľoval obrázky pripomínajúce záhrobie. Nikdy ste tu nikoho nespoznali, ale každý hovoril, že tu raz bol. Ľudia neustále chodili v nejakých maskách. Tváre na maskách boli vždy zobrazeniami zúčastnených, ale tieto si medzi sebou vymieňali. Vždy, keď chcel mať niekto tvár toho druhého, tak k nemu len prišiel, poklepal mu po pleci a už sa mohol cítiť ako Mick Jagger či Marlon Brando. Všetko podľa nálady. Každý deň ste boli niekto iný. Klub bol rozdelený na niekoľko sektorov. Bol tu sektor slávnych osobností, sektor drogových dílerov a závislých, ako aj sektor avantgardistov či naturalistov. Podľa masky ste sa zadeľovali do jednotlivých sektorov v ktorých ste strávili jeden deň. Mali ste možnosť správať sa tak ako vám to dovoľuje maska. Háčik bol v tom, že ste sa nikdy neocitli v tej istej maske. Ak by sa to niekedy stalo, už nie ste v klube vítaní. Akonáhle sa začnete opakovať, vyhodia vás. Nemohli ste si nikdy zvyknúť. „Zvyk je zlá vec“ hovorieval majiteľ tohto podniku. „Vo zvyku sa všetko zabíja a končí sa originalita.“. Niektorí po tom, čo ich z klubu vyhodili, sa ho párkrát pokúšali zničiť, ale vždy neúspešne. Jedným z nich bol aj Joe. Hnevalo ho, že najskôr mu ukázali cestu a neskôr ho z nej vyhodili. Najal si pouličného chlapca a každý deň ho posielal do klubu. Spočiatku len chcel vedieť, čo nového sa tam dialo.