Jednoduchý návod na obsluhu

Scenárista sedí za písacím strojom a hľadá inšpiráciu pre niečo, čo neexistuje. Zrazu zbadá v televízii seriál, ktorý nikdy nemal rád, v rádiu hrajú hudbu, z ktorej sa ide zblázniť a vonku je neuveriteľne teplo. Niekoho by napadlo prepnúť televízny program alebo pustiť si hudbu, ktorú má rád alebo by si hlavu strčil do chladničky. Ale on nie. Stále len sedí a rozmýšľa o čom bude písať a na um mu schádzajú iba jednotlivé, asi päť sekundové sekvencie z reálneho života. Ako kýval ľuďom v inom autobuse zatiaľ čo on sa viezol opačným smerom, alebo si spomenul na to keď videl ľudí na zastávke ako sa každý vlní v inom rytme hudby zatiaľ čo on nič nevidel, pardon, nepočul. Chcel nejakým spôsobom spojiť tieto myšlienky s vecami, ktoré nemal rád. Z chladničky vytiahol kolu a pustil sa do písania. „Prvý obraz musí byť odpudzujúci“ povedal si. „Rozprávajú“ sa dve ženy, jedna druhú stále poučuje a tá len nechápavo krúti ramenami a nič nepovie. A tak (sa) tá prvá stále len poučuje a rozplýva sa nad tým, ako ju všetci počúvajú, a keď sa spýta Barbary či ju počúva tá len pokrčí ramenami. Iveta ďalej rozpráva. Jej nepríjemný hlas sa každému zarýva pod kožu a keď skončí jednu časť svojej absurdnej reči, začína sa ďalšia. Hovorí o tom, ako si chce nafilmovať alebo odfotiť svoju smrť a že už teraz vie akú hudbu jej budú hrať na pohrebe – Never get old. - „Nikdy nezostarni“ prehovorila Barbara , vytiahla spod kvetináča nôž a splnila Ivete jej sen.. Potom rýchlo zbehla pre polaroid a pustila hi-fi vežu. Scenárista je nad konaním Barbary tak rozhorčený, že jednu zo svojich najneobľúbenejších televíznych postáv - Ivetu začne ľutovať a rozmýšľa ako sa zachovať k Barbare. Vbehne do kúpeľne a osvieži sa sprchou, vytiahne ďalšiu kolu. „Tak a čo teraz?“, povie si. „Iveta zostala sama a nikto ju nemôže jemne odstrániť, jedine, že by to skúsila sama, ale to by už bolo priveľa nenásilnej smrti v jednom filme. To by mi nezobral žiaden režisér.“, rozmýšľa. A tak sa rozhodol zapojiť do deja aj neexistujúceho režiséra. Režisér rozhodne, že sa mu postava Barbary nepáči a nahradí ju inou. A tak sú už postavy tri. Celý film sa tak rozrastá, že už nie je miesto ani pre nebožtíkov a preto v poslednom obraze zrazu všetci zmiznú a na obrazovke sa zjaví Barbara. „Mám to!“, zvolal scenárista „Už viem ako ju potrestať!“, vykríkol. Nechám ju na svete úplne samu, bez ľudí a nebude mať koho iného zabiť.

Sama natočí film, ktorý bude najlepším počinom roka a bude sa premietať aj na udeľovaní Oscarov. Nikto jej však nebude tlieskať. A tak väčšinu svojho života strávi zavretá v blázinci, do ktorého ju nikto nedal a v ktorom nie je zavretá, ale od ktorého nemá ani kľúč. Zostala uväznená sama v sebe a sama vo svete. Ale mala jednu smolu, nikdy nezomrela. „Čo už?“, povedal si scenárista. Chcel dať tomuto filmu nejaký zmysel, aby mohol v rozhovoroch hovoriť o čom ten film vlastne a aby recenzenti mali o čom písať, ale na nič rozumné neprišiel. Došiel na „šokujúce“ odhalenie, že nič v tomto svete nemá väčší význam, že všetci si len vymýšľajú a že to všetko je len ilúzia. Ponorený do vlastných myšlienok ani nespozoroval, že pil už tretiu kolu – jediný pevný bod v živote Barbary a Ivety. Bol taký rozrušený z toho čo napísal, že musel vyjsť z domu a hodiť sa do rieky. Neudržal svoje myšlienky rozosmial sa režisér. „Tak a mal by som scenár pre zaujímavý film!“, povedal si scenárista čo toto všetko napísal....