Čas (poviedka)

Rok 2634. Ľudia už dávno prekonali väčšinu bariér, ktoré im bránili v slobodnom pohybe. Viac ako polovica známeho vesmíru je kolonizovaná a ľudia obracajú svoju pozornosť iným smerom. Hviezdy už nelákajú pozornosť. Teraz je to niečo exotickejšie, niečo mýtickejšie, niečo, o čo sa doteraz nikomu nepodarilo prekonať. Čas.
John Murdock sa už dosť ponáhľal. Jeho T653 ho zase nezobudil. Odkedy sa do robotov začali montovať biologické súčiastky, prestávali byť takí spoľahliví. Dokonca zabúdali! John nikdy úplne nepochopil, prečo sa ľudia v robotoch snažili napodobiť sami seba. Viedlo to len k nedokonalosti.
“Asi som sa zbláznil,” zamrmlal a zahnal chmúrne myšlienky. Nemal na ne vonkoncom čas. Dnes bol predsa deň D. Jeho desaťročná práca mala konečne priniesť ovocie. Pracoval na tom prístroji dňom i nocou a už mu dochádzali sily. Už len posledný test. Ale ten najdôležitejší.
Vyšiel z domu a nasadol do svojho antigravitačného vozidla. John miloval rýchlu jazdu a dnes mal k nej dokonca aj dôvod. Bez váhania prepol na manuálne ovládanie a poriadne pridal. Nesmel strácať čas. Zručne sa prepletal ulicami, hneď nad zemou pre maximálny pôžitok z rýchlosti. Rozmýšľal o tom čo ho čaká. Monumentálna cesta do minulosti ľudstva.. Hýčkal sa predstavou, ako sa vráti a sám guvernér Zeme mu verejne vyjadrí uznanie za jeho objav. Bude slávny. taký slávny.
Unesený podobnými myšlienkami vôbec nezaregistroval pohyb pred sebou. V poslednej chvíli strhol volant, ale už bolo neskoro. Dutý úder a výkrik mu signalizovali, že práve prešiel človeka. Stuhol. Práve teraz? Prečo? Najdôležitejší deň v jeho živote a on niekoho zrazí. Nemohol teraz zastať. Musel ísť ďalej. Aj tak, v dnešnej dobe už chodia pešo len chudáci a zločinci. Vlastne prospeje spoločnosti, ak sa na toho chudáka pod autom vykašle. Prudko zrýchlil a s búšiacim srdcom zahol s antigravom za najbližší roh.
Konečne v práci! Výskumné stredisko Zem vyzeralo zvonku veľmi impozantne. Súbor bielych budov, datovaných niekedy na koniec 23 storočia patril medzi kultúrne pamiatky. V tom čase mali veľmi rozvinutú architektúru, stavba bola plná vežičiek a sklenených výklenkov, ktoré dohromady tvorili úžasný dojem. John s úsmevom pozdravil strážneho vojaka a vošiel dovnútra. Prechádzal cez množstvo rôznych komplexov, výskumnými laboratóriami počínajúc a temnými študovňami končiac. Nakoniec dorazil pred veľké biele dvere a odhodlane priložil ruku na identifikačný port.

Experiment sa môže začať.
“Zdravím doktor! Pripravený na veľký tresk?” Lesley, profesor časových anomálií sa priateľsky usmial a pokýval rukou. “Všetko je pripravené, čaká sa už len na vás. Cestovný oblek je v D3, len sa pripravte a ideme na to!”
John prikývol a vydal sa do miestnosti D3. Lesleya nemal nikdy veľmi v láske, ten ukecaný chlap väčšinu času vyzeral, ako že nevie, čo robí. Vytiahol oblek z dezinfikačnej komory a pomaly sa obliekal. Potom dôkladne skontroloval prístroje a ťažkým krokom sa vydal do testovacej miestnosti. Po ceste stretol pár kolegov, zamestnaných prípravami na experiment a vzrušene diskutujúcich o otvárajúcich sa možnostiach. Privítal ho sám prezident strediska a s úsmevom mu stisol ruku.
“Ach, doktor! Dobre, že ste dorazili. Už som sa chystal experiment odložiť. Nejaké problémy po ceste?”
John sa zatváril otrávene.
“Poznáte T653. Raz si zabudne vlastnú hlavu.”
Prezident veselo prikývol a viedol Johna smerom k hlúčiku vedcov.
“Nervózny?”
“Ani nie, pravdu povediac, už som sa celkom tešil, ako to budem mať všetko za sebou.”
Prezident ho poklepal po pleci.
“Nebojte sa, ak sa toto vydarí, dovolenka a poriadna prémia vás neminú.”
John prikývol a obzeral si okolo stojacich vedcov.
“Doktor, toto je profesor Curvoiser z Paríža. Prišiel len na pozorovanie, vo Francúzku sa o niečo podobné už pokúšajú pekných pár rokov.”
Curvoiser sa mierne uklonil.
“Monsieur, je pre mňa potešenie spoznať vás.”
John mu stisol pravicu a usmial sa.
“Už som o vašich pokusoch v Paríži počul. Aby som sa priznal, tento experiment je aj vaša zásluha. Mnoho nápadov je francúzskych.”
Curvoiser sa opäť uklonil.
“Vďaka. Kolegov to určite poteší. Ale teraz ma prosím ospravedlňte.”
Potom sa veľmi príjemne usmial a vydal sa k pozorovacej kabíne na druhej strane miestnosti.
Ostatní vedci sa taktiež začali pomaly rozchádzať a pripravovali sa na svoje úlohy. Prezident sa naposledy na Johna pozrel a s pozdravom sa vydal za Curvoiserom. John si nasadil helmu a odvážnym krokom vošiel do cestovnej kabíny. Z reproduktorov zaburácal Lesleyov hlas: “Všetko pripravené na štartovaciu sekvenciu. Štart o 10 sekúnd .. 9 .. 8 ...”
John naposledy skontroloval prístroje a nastavil časovač na dohodnutý rok : 2500. Zatiaľ nechceli skúšať cesty do ďalekej minulosti, úplne postačí aj 134 rokov. Prístroje treba najprv otestovať. S búšiacim srdcom načúval rozkazom na štart jednotlivých spúšťacích sekvencií a pomalé Lesleyove odpočítavanie. Nakoniec, asi sekundu pred štartom, ucítil obrovský tlak na prsiach.

Posledné, čo v slabnúcom vedomí začul, bol slabý Curvoiserov hlas, kričiaci niečo o prerušených dátových prenosoch.
Prebudil sa na bielej ceste. Pomaly vstal a snažil sa ignorovať strašnú závrať. Po prieskume okolia zistil, že ležal na ceste podobnej tej neďaleko vlastného domu. Udivene sa pozrel na hodinky, ale potom si uvedomil, že to by bolo na nič. Hodinky sa samé od seba nenastavia na minulý čas. Ak chce zistiť, kde a hlavne kedy je, musí ísť na prieskum. Otočil sa a vydal sa po ceste. Šlo mu to pomaly, oblek ho pri chôdzi veľmi spomaľoval, ale neodvažoval sa ho zložiť. Nakoniec za sebou začul rýchlo sa približujúci zvuk. Otočil sa, a .. Posledné, čo kedy vo svojom živote uvidel, bola jeho vlastná tvár za sklom antigravu. Vykríkol a náraz mu okamžite polámal chrbticu, ktorá prepichla miechu. Bol na mieste mŕtvy.
John v poslednej chvíli strhol volant, ale už bolo neskoro. Dutý úder a výkrik mu signalizovali, že práve prešiel človeka. Stuhol. Práve teraz? Prečo? Najdôležitejší deň v jeho živote a on niekoho zrazí. Nemohol teraz zastať. Musel ísť ďalej. Aj tak, v dnešnej dobe už chodia pešo len chudáci a zločinci. Vlastne prospeje spoločnosti, ak sa na toho chudáka pod autom vykašle. Prudko zrýchlil a s búšiacim srdcom zahol s antigravom za najbližší roh.
O dva týždne neskôr sa profesorovi Curvoiserovi z parížskej univerzity úspešne podaril prvý historicky zaznamenaný Skok. Po odstránení závady, neskôr nazvanej ako Murdockov paradox, už totiž nenastávala v čase vratná reakcia a dátový tok, obsahujúci informácie o čase a mieste, sa už neprerušoval. Ľudia odstránili ďalšiu, prekážku stojacu im v ich ceste za dokonalosťou. Ale majú pred sebou ešte dlhú cestu...