Rok 2634. Ľudia už dávno prekonali väčšinu bariér, ktoré im bránili v slobodnom pohybe. Viac ako polovica známeho vesmíru je kolonizovaná a ľudia obracajú svoju pozornosť iným smerom. Hviezdy už nelákajú pozornosť. Teraz je to niečo exotickejšie, niečo mýtickejšie, niečo, o čo sa doteraz nikomu nepodarilo prekonať. Čas.
John Murdock sa už dosť ponáhľal. Jeho T653 ho zase nezobudil. Odkedy sa do robotov začali montovať biologické súčiastky, prestávali byť takí spoľahliví. Dokonca zabúdali! John nikdy úplne nepochopil, prečo sa ľudia v robotoch snažili napodobiť sami seba. Viedlo to len k nedokonalosti.
“Asi som sa zbláznil,” zamrmlal a zahnal chmúrne myšlienky. Nemal na ne vonkoncom čas. Dnes bol predsa deň D. Jeho desaťročná práca mala konečne priniesť ovocie. Pracoval na tom prístroji dňom i nocou a už mu dochádzali sily. Už len posledný test. Ale ten najdôležitejší.
Vyšiel z domu a nasadol do svojho antigravitačného vozidla. John miloval rýchlu jazdu a dnes mal k nej dokonca aj dôvod. Bez váhania prepol na manuálne ovládanie a poriadne pridal. Nesmel strácať čas. Zručne sa prepletal ulicami, hneď nad zemou pre maximálny pôžitok z rýchlosti. Rozmýšľal o tom čo ho čaká. Monumentálna cesta do minulosti ľudstva.. Hýčkal sa predstavou, ako sa vráti a sám guvernér Zeme mu verejne vyjadrí uznanie za jeho objav. Bude slávny. taký slávny.
Unesený podobnými myšlienkami vôbec nezaregistroval pohyb pred sebou. V poslednej chvíli strhol volant, ale už bolo neskoro. Dutý úder a výkrik mu signalizovali, že práve prešiel človeka. Stuhol. Práve teraz? Prečo? Najdôležitejší deň v jeho živote a on niekoho zrazí. Nemohol teraz zastať. Musel ísť ďalej. Aj tak, v dnešnej dobe už chodia pešo len chudáci a zločinci. Vlastne prospeje spoločnosti, ak sa na toho chudáka pod autom vykašle. Prudko zrýchlil a s búšiacim srdcom zahol s antigravom za najbližší roh.
Konečne v práci! Výskumné stredisko Zem vyzeralo zvonku veľmi impozantne. Súbor bielych budov, datovaných niekedy na koniec 23 storočia patril medzi kultúrne pamiatky. V tom čase mali veľmi rozvinutú architektúru, stavba bola plná vežičiek a sklenených výklenkov, ktoré dohromady tvorili úžasný dojem. John s úsmevom pozdravil strážneho vojaka a vošiel dovnútra. Prechádzal cez množstvo rôznych komplexov, výskumnými laboratóriami počínajúc a temnými študovňami končiac. Nakoniec dorazil pred veľké biele dvere a odhodlane priložil ruku na identifikačný port.