Môj bratček

Môj jediný súrodenec je už skoro dospelý. Má 19 rokov a volá sa Vlado. Máme spoločnú izbu a v nej v dobrom i zlom už 13 rokov nažívame.
Má úzku tvár a malý ale široký nos. Vlasy má svetlejšej hnedej farby a väčšinou ich nosí nagélované. Je strednej postavy. Veľmi rád športuje a niekedy chodí aj do posilňovne. V lete si rád zahrá futbal a v zime zasa hokej. No cez leto, keď dievčatá hrajú volejbal, tak sa rád pridá. Jeho veľkou vášňou je rybárčenie. Aj keď mu to niekedy nejde, nikdy sa nevzdáva. Vydrží pri tom aj celý deň. Je veľmi tichý a na rybačku chodí radšej sám.
Nikdy neviem, čo od neho môžem čakať, avšak jedno viem určite, že sa naňho možem spoľahnúť v každej situácii. Neraz mi v núdzi pomohol.
Jeho hlas je trocha zachrípnutý, ale keď ma o niečo poprosí, jeho slová sú svieže, láskavé a farbisté. Avšak nik nieje dokonalý, a aj on má svoje zlé vlastnosti. Jednou z nich je to, že niekedy si robí čo chce, bez ohľadu na to, či to niekomu vadí.
Minule som pozerala televízor v obývacej izbe. Prišiel ku mne, zobral mi ovládač a prepol na iný kanál. Ja som sa nazlostila a snažila som sa zobrať mu ovládač. Držal ho so svojími silnými rukami a nechcel ho pustiť. Chcela som ho buchnúť, no on veľmi rýchlo a obratne odskočil preč. Začal sa smiať a jeho biele rovné zuby mu tvár skrášlili. Ja som sa nazlostila ešte viac a vypla som mu televízor. Jemu to vôbec nevadilo. Prišiel ku televízii a zapol ju znova. Mňa to už prestalo baviť, tak som sa presunula do detskej izby a zapla si televízor tam. On nakoniec dosiahol, to čo chcel a ja som musela trpieť. Asi o päť minút mi so svojím zachrípnutým hlasom zakričal, že už môžem ísť do obývačky, lebo on ide s kamarátmi do mesta. Nikdy som nebola taká nezlostená a on sa iba zasmial a odišiel.