Zhodou okolností som zasa patrila medzi tých „šťastlivcov“, ktorí museli v krátkom liturgickom okienku objasniť tento zvyk neznámy pre arabský svet.
A aby som sa počas nekonečného čakania v rade na prechod cez minimálne štyri bezpečnostné kontroly nenudila, vyviedla ma izraelská security. Tentokrát ich zaujímalo, či náhodou a čisto teoreticky, spolu s poľským kňazom pôsobiacim na Slovensku nepašujem nejaké zbrane, drogy alebo výbušniny. Aj napriek poludňajšej páľave dňa ma oblieval studený pot a po skončení tohto nervy drásajúceho výsluchu som sa od mamy nevzdialila radšej ani na krok. Tušila som totiž ďalšie nepríjemnosti vyplývajúce z môjho veku (alebo modrých očí?) a nemýlila som sa.
Na druhý deň sme z Egypta odchádzali a znova sme museli absolvovať ešte prísnejšiu hraničnú procedúru. Ako podozrivé predmety sa teraz javili: baterka, kľúčenka, peračník, opasok, malý ďalekohľad, ktorým sme údajne z Egypta pozorovali izraelské územie či dokonca špendlíky v závoji rehoľnej sestry.
Po čase strávenom mimo rodnej hrudy sa mi za ňou začalo cnieť, a tak som sa okúsila spojiť cez internet s tými, čo ostali doma. Ale to som si zabudla uvedomiť, že práve bývame v palestínskej zóne, kde pre Izrael bežné, znamená nemožné alebo nefungujúce. A tak sa mi v jednej internetovej kaviarni za vyše pol hodiny podarilo odoslať až dve SMS-ky. Okrem arabsko-hebrejskej klávesnice za mienku stoja aj päť-šesťročné palestínske deti zapálené bojujúce v počítačovej hre Counter Strike. (Žeby budúci atentátnici?)
Hoci som si aj napriek tomuto všetkému v tak krátkom čase Svätú zem obľúbila, domov som sa tešila hlavne kvôli pocit, že môžem čokoľvek zjesť a vypiť bez obáv z ujmy na zdraví. Aj moje tráviace ústrojenstvo začalo totiž odmietať izraelskú vodu, preto som si pitný režim dopĺňala colou, ktorú som nosila vychladenú v termoske. Nápadne pripomínala jadrovú zbraň. Až som sa čudovala, že s ňou neboli žiadne problémy, ale to ma ešte čakala posledná a dovolím si tvrdiť, že najdôkladnejšia prehliadka pred odletom. Hoci som si už pripadal, ako keby sa moje meno medzičasom dostalo na listinu hľadaných zločincov, schopných vyvolať medzinárodný ozbrojený konflikt, táto kontrola predčila všetky moje očakávania.
Najprv sa brčkavému Móšemu nezdala egyptská igelitka či mamine sandále v mojej cestovnej taške. Potom všetku moju batožinu tri krát zröntgenovali a na dôvažok ju vybalili za pomoci detektora. Opäť si neodpustili pre vás asi nezmyselné otázky typu: „Pomáhal vám niekto pri balení batožiny? Vybrali ste si túto vec z poličky sami alebo vám ju dal predavač spoza pultu?“ No tu mi už ani len nenapadlo odpovedať pravdivo, ale tak, aby v mojej odpovedi nenašli zádrapku, ktorá by roztočila kolotoč ďalších otázok.
Svojím spôsobom to bolo zábavné, teda aspoň pre mňa.