A to až do okamihu, kým opatrnými pohybmi v gumových rukaviciach nevytiahli už spomínanú antikorovú termosku s čiernymi gumovými popruhmi, tesnením a kovovými háčikmi určenými na prichytenie k batohu. Zrejme mi už neverili a prikázali ju otvoriť. Pri uvoľňovaní uzáveru začala termoska syčať a ja som si pomyslela: „Hop alebo trop.“ Zbadala som mierne zdesenie na tvári mladej colníčky i jej okolostojacich kolegov. Keď sa obozretne presvedčila o jej obsahu, snažila sa túto situáciu zahnať do autu slovami: „Aha. To je plné.“ A radšej mi rýchlo povedala, aby som si zbalia svoje veci.
Celú našu skupinu už medzitým vybavili a pracovníčky letiska, pravdepodobne viac mysliace na odchod domov ako na zodpovedné vykonávanie náplne pracovnej činnosti, zabudli moju tašku označiť visačkou s miestom príletu. Našťastie to neušlo mojim pozorným očiam, a tak nasledovalo hľadanie neoznačenej batožiny odvezenej s množstvom iných kufrov a tašiek. Do odletu lietadla už neostávalo veľa času, ale mňa už takáto maličká nepríjemnosť naozaj nedokázala rozhádzať.
Krása i duchovné bohatstvo Svätej zeme však mnohonásobne prevýšili toto zhrnutie niektorých stresujúcich zážitkov a preto môžem všetkým len odporučiť, aby sa na podobnú cestu vybrali hneď, ako sa im naskytne príležitosť. Určite nebudú nikdy ľutovať.