Ach, ten Izrael...

Žiadna cesta za poznaním nieje jednoduchá. často so sebou prináša nepredvídateľné, či mnohé nepríjemné situácie. Napríklad v Slovenskom raji a môžete pošmyknúť na rebríku alebo sa zrútiť do rokliny. A pri prechádzke bratislavskými ulicami si môžete spôsobiť otlaky, prípadne zlomiť opätok. Ale viete si predstaviť, čo sa vám môže prihodiť pri ceste do Izraela?
Prvá, no pri každej ceste do zahraničia nevyhnutná skutočnosť, je colná a pasová kontrola. Na tel-avivskom letisku vo všetkých mladých ľuďoch a práceschopných mužoch colníci vidia nelegálnych robotníkov, prichádzajúcich do ich krajiny s vidinou dobrého zárobku a monterkami spolu s kelňou ukrytými hlboko v batožine. Hneď ako som sa priblížila k okienku, vychŕlila na mňa drsno vyzerajúca colníčka prúd otázok: „Načo ste sem prišli? Ste tu s nejakou skupinou? Kde budete bývať? Ktoré miesta sa chystáte navštíviť?“
Myslela som, že po týchto obligátnych otázkach mi milostivo opečiatkuje pas, ale ona neúnavne pokračovala: „Kto vám cestu zaplatil? S kým ste tu?“ Po odpovedi, že s mamou a tetou, ju nesmierne udivilo, prečo tu nie je aj môj otec. Našťastie sa uspokojila s vysvetlením, že sa doma stará o mladšiu sestru. A ďalej sa ma snažila nachytať dobre premyslenými otázkami. Posledná z nich: „A vy teraz nemáte byť v škole?“ mi takmer vyrazila dych. Keď sa mi toto podarilo vysvetliť, zhovievavo sa usmiala, vrátila mi pas a skonštatovala: „Milé, že tu aspoň niekto hovorí po anglicky.“ Veru, nezávidím tým, ktorí museli na podobné otázky odpovedať s pomocou nemeckého alebo ruského tlmočníka, sprevádzaného minimálne troma po zuby ozbrojenými vojakmi. A možnože dotyčná len potrebovala s niekým prehodiť pár slov...
Po tom ako nás usmievavý vodič vyviezol z areálu letiska, upútaná zelenajúcou krajinou som im tú nepríjemnosť hneď odpustila. Večer po namáhavom dni plnom zážitkov som sa tešila na nočný odpočinok. To som ešte netušila, že každý nasledujúci deň ho budú krátko pred trištvrte na päť rušiť meuzíni svojím spevom zo všadestojacich minaretov. V našich plánoch cesty bol aj výstup na horu Sinaj a deň odchodu do Egypta pripadol práve na Popolcovú stredu. Na veľmi sugestívnej svätej omši koncelebrovanej dvanástimi kňazmi v Judskej púšti sme boli všetci prirodzene poznačení popolom na čele. Prirodzene pre nás, ale nie pre zriadencov na izraelsko-egyptskej hranici. Kríže, ktoré sa niektorým účastníkom nezmazali až do tejto chvíle, vzbudili v ich očiach podozrenie.

Zhodou okolností som zasa patrila medzi tých „šťastlivcov“, ktorí museli v krátkom liturgickom okienku objasniť tento zvyk neznámy pre arabský svet.
A aby som sa počas nekonečného čakania v rade na prechod cez minimálne štyri bezpečnostné kontroly nenudila, vyviedla ma izraelská security. Tentokrát ich zaujímalo, či náhodou a čisto teoreticky, spolu s poľským kňazom pôsobiacim na Slovensku nepašujem nejaké zbrane, drogy alebo výbušniny. Aj napriek poludňajšej páľave dňa ma oblieval studený pot a po skončení tohto nervy drásajúceho výsluchu som sa od mamy nevzdialila radšej ani na krok. Tušila som totiž ďalšie nepríjemnosti vyplývajúce z môjho veku (alebo modrých očí?) a nemýlila som sa.
Na druhý deň sme z Egypta odchádzali a znova sme museli absolvovať ešte prísnejšiu hraničnú procedúru. Ako podozrivé predmety sa teraz javili: baterka, kľúčenka, peračník, opasok, malý ďalekohľad, ktorým sme údajne z Egypta pozorovali izraelské územie či dokonca špendlíky v závoji rehoľnej sestry.
Po čase strávenom mimo rodnej hrudy sa mi za ňou začalo cnieť, a tak som sa okúsila spojiť cez internet s tými, čo ostali doma. Ale to som si zabudla uvedomiť, že práve bývame v palestínskej zóne, kde pre Izrael bežné, znamená nemožné alebo nefungujúce. A tak sa mi v jednej internetovej kaviarni za vyše pol hodiny podarilo odoslať až dve SMS-ky. Okrem arabsko-hebrejskej klávesnice za mienku stoja aj päť-šesťročné palestínske deti zapálené bojujúce v počítačovej hre Counter Strike. (Žeby budúci atentátnici?)
Hoci som si aj napriek tomuto všetkému v tak krátkom čase Svätú zem obľúbila, domov som sa tešila hlavne kvôli pocit, že môžem čokoľvek zjesť a vypiť bez obáv z ujmy na zdraví. Aj moje tráviace ústrojenstvo začalo totiž odmietať izraelskú vodu, preto som si pitný režim dopĺňala colou, ktorú som nosila vychladenú v termoske. Nápadne pripomínala jadrovú zbraň. Až som sa čudovala, že s ňou neboli žiadne problémy, ale to ma ešte čakala posledná a dovolím si tvrdiť, že najdôkladnejšia prehliadka pred odletom. Hoci som si už pripadal, ako keby sa moje meno medzičasom dostalo na listinu hľadaných zločincov, schopných vyvolať medzinárodný ozbrojený konflikt, táto kontrola predčila všetky moje očakávania.
Najprv sa brčkavému Móšemu nezdala egyptská igelitka či mamine sandále v mojej cestovnej taške. Potom všetku moju batožinu tri krát zröntgenovali a na dôvažok ju vybalili za pomoci detektora. Opäť si neodpustili pre vás asi nezmyselné otázky typu: „Pomáhal vám niekto pri balení batožiny? Vybrali ste si túto vec z poličky sami alebo vám ju dal predavač spoza pultu?“ No tu mi už ani len nenapadlo odpovedať pravdivo, ale tak, aby v mojej odpovedi nenašli zádrapku, ktorá by roztočila kolotoč ďalších otázok.
Svojím spôsobom to bolo zábavné, teda aspoň pre mňa.

A to až do okamihu, kým opatrnými pohybmi v gumových rukaviciach nevytiahli už spomínanú antikorovú termosku s čiernymi gumovými popruhmi, tesnením a kovovými háčikmi určenými na prichytenie k batohu. Zrejme mi už neverili a prikázali ju otvoriť. Pri uvoľňovaní uzáveru začala termoska syčať a ja som si pomyslela: „Hop alebo trop.“ Zbadala som mierne zdesenie na tvári mladej colníčky i jej okolostojacich kolegov. Keď sa obozretne presvedčila o jej obsahu, snažila sa túto situáciu zahnať do autu slovami: „Aha. To je plné.“ A radšej mi rýchlo povedala, aby som si zbalia svoje veci.
Celú našu skupinu už medzitým vybavili a pracovníčky letiska, pravdepodobne viac mysliace na odchod domov ako na zodpovedné vykonávanie náplne pracovnej činnosti, zabudli moju tašku označiť visačkou s miestom príletu. Našťastie to neušlo mojim pozorným očiam, a tak nasledovalo hľadanie neoznačenej batožiny odvezenej s množstvom iných kufrov a tašiek. Do odletu lietadla už neostávalo veľa času, ale mňa už takáto maličká nepríjemnosť naozaj nedokázala rozhádzať.
Krása i duchovné bohatstvo Svätej zeme však mnohonásobne prevýšili toto zhrnutie niektorých stresujúcich zážitkov a preto môžem všetkým len odporučiť, aby sa na podobnú cestu vybrali hneď, ako sa im naskytne príležitosť. Určite nebudú nikdy ľutovať.