Žiadna cesta za poznaním nieje jednoduchá. často so sebou prináša nepredvídateľné, či mnohé nepríjemné situácie. Napríklad v Slovenskom raji a môžete pošmyknúť na rebríku alebo sa zrútiť do rokliny. A pri prechádzke bratislavskými ulicami si môžete spôsobiť otlaky, prípadne zlomiť opätok. Ale viete si predstaviť, čo sa vám môže prihodiť pri ceste do Izraela?
Prvá, no pri každej ceste do zahraničia nevyhnutná skutočnosť, je colná a pasová kontrola. Na tel-avivskom letisku vo všetkých mladých ľuďoch a práceschopných mužoch colníci vidia nelegálnych robotníkov, prichádzajúcich do ich krajiny s vidinou dobrého zárobku a monterkami spolu s kelňou ukrytými hlboko v batožine. Hneď ako som sa priblížila k okienku, vychŕlila na mňa drsno vyzerajúca colníčka prúd otázok: „Načo ste sem prišli? Ste tu s nejakou skupinou? Kde budete bývať? Ktoré miesta sa chystáte navštíviť?“
Myslela som, že po týchto obligátnych otázkach mi milostivo opečiatkuje pas, ale ona neúnavne pokračovala: „Kto vám cestu zaplatil? S kým ste tu?“ Po odpovedi, že s mamou a tetou, ju nesmierne udivilo, prečo tu nie je aj môj otec. Našťastie sa uspokojila s vysvetlením, že sa doma stará o mladšiu sestru. A ďalej sa ma snažila nachytať dobre premyslenými otázkami. Posledná z nich: „A vy teraz nemáte byť v škole?“ mi takmer vyrazila dych. Keď sa mi toto podarilo vysvetliť, zhovievavo sa usmiala, vrátila mi pas a skonštatovala: „Milé, že tu aspoň niekto hovorí po anglicky.“ Veru, nezávidím tým, ktorí museli na podobné otázky odpovedať s pomocou nemeckého alebo ruského tlmočníka, sprevádzaného minimálne troma po zuby ozbrojenými vojakmi. A možnože dotyčná len potrebovala s niekým prehodiť pár slov...
Po tom ako nás usmievavý vodič vyviezol z areálu letiska, upútaná zelenajúcou krajinou som im tú nepríjemnosť hneď odpustila. Večer po namáhavom dni plnom zážitkov som sa tešila na nočný odpočinok. To som ešte netušila, že každý nasledujúci deň ho budú krátko pred trištvrte na päť rušiť meuzíni svojím spevom zo všadestojacich minaretov. V našich plánoch cesty bol aj výstup na horu Sinaj a deň odchodu do Egypta pripadol práve na Popolcovú stredu. Na veľmi sugestívnej svätej omši koncelebrovanej dvanástimi kňazmi v Judskej púšti sme boli všetci prirodzene poznačení popolom na čele. Prirodzene pre nás, ale nie pre zriadencov na izraelsko-egyptskej hranici. Kríže, ktoré sa niektorým účastníkom nezmazali až do tejto chvíle, vzbudili v ich očiach podozrenie.