Janu poznám už od malička. Vyrastali sme spolu, chodili sme do tej istej škôlky, školy i na gymnázium. Sedeli sme vedľa seba celých 12 rokov. Viem o nej všetko. Viem aj to čo mi nepovie. Cítim to. Presne tak ako teraz viem, že Peter je pre ňu ten pravý. Konečne bude šťastná. Zaslúži si to. O týždeň majú svadbu a mňa to vôbec neprekvapuje. Odkedy ho spoznala bola iná, celá žiarila, žila iba pre neho. Škoda len, že on o tom nevedel...
Bolo to cez letné prázdniny po druhom ročníku gymnázia. S partiou najlepších spolužiačok sme sa vybrali na chatu jednej kamarátky. Tá tam pozvala aj 3 chalanov, aby sme sa nebáli. Išli sme tam len na jednu noc. Chata bola totižto hlboko v lese, nebola tam ani voda, ani elektrina, ale o to lepšia zábava a dobrodružstvo. Jana sa hneď s jedným s tých chlapcov zoznámila. Volal sa Peter. Rozprávali sa celú noc. Očividne si dobre rozumeli a najťažšie pre nich bolo lúčenie. Aspoň, že chodil do školy do rovnakého mesta ako my. Tak sa aspoň každé ráno stretali na stanici. Vždy sa však len pozdravili a nič viac. Vravela som jej: „Choď za ním a pozvi ho niekam!“ On bol totižto strašne hanblivý, takže nemohla čakať iniciatívu od neho. Jana to ale neurobila. Bála sa, že by sa jej vysmial. Rovnako zrejme zmýšľal aj on. O rok sme zasa išli na tú istú chatu. Prišiel aj on. Rozprávali sa spolu o všetkom možnom, len nie o svojich citoch. A tak sa zasa všetko opakovalo a okrem každodenného pozdravu na stanici sa ani jeden nezmohol na nič viac. A možno to tak bolo aj lepšie.Vtedy sme predsa boli ešte deti.
Náš tretí rok na tradičnej chate sa niesol v duchu veľkých osláv. Zmaturovali sme a čakali nás posledné spoločné prázdniny. Jana s Petrom si vymenili čísla a mlčky sa rozlúčili. Vedeli, že viac sa nestretnú. On odišiel študovať do zahraničia, ona si našla prácu a študovala externe. Stále jej však niečo chýbalo. Cítila sa opustená, zbytočná. Nikto ju nedokázal urobiť šťastnou. Každý jej vzťah skončil skôr ako sa vôbec začal. Raz večer, keď už bola z neustálych rozchodov na dne, napísala mi sms: „Prosím ťa, príď za mnou. Ja už ďalej nevládzem!“ Avšak omylom ju poslala Petrovi. Keď si ju prečítal, myslel si, že sa jej niečo stalo a tak sadol na vlak a cestoval za ňou. Neprišla som teda ja, ale on. Prišiel, lebo vždy po nej túžil, no nikdy nemal odvahu povedať jej to. Bál sa sklamania. Teraz však bol tu. Stál pred ňou a toľko jej chcel toho povedať. Pritisol si ju k sebe, silne objal a viac nepustil...