Barmanka im v pohode naliala šesť vodiek, dve borovičky a veľkú kofolu. Úplne bez problémov. Po treťom kole tejto tvrdej zostavy začali trinásťročné žabky lietať ako plachta na kamióne a neraz to vyzeralo, že nedobehnú na záchod. Ale potom sa vrátili a opäť na ďalšie kolo. Začal som sa obávať, že dnes sa počítačoví závisláci nepresadia. Našťastie, som sa opäť mýlil. na celú Dreváreň sa začalo ozývať: „Fire in the hole“, „Enemy spotted“, „Affirmative“, „Roger“ a tak ďalej. Všetci závisláci sa smiali ako kone, len ostatní sa na nich dívali s otázkou v očiach, či sú normálni. Po hodinovom blbnutí sa závisláci zdvihli a vraj domov. Samozrejme, že som medzi nimi bol aj ja. Na spiatočnej ceste sme sa rozprávali o najlepšej hre, ktorú som doteraz hral – Mafia a dohodli sme sa, že si dáme ešte jednu, dve, tri partičky Counter-Strike.
Ako tak idem hore po schodoch, pozriem na hodinky a v duchu si hovorím: „Parádička, dnes stíham načas domov.“ Otváram dvere a tu sa spustí poplašné zariadenie – mama: „Kde si bol?“ „ale iba s chalanmi v Drevárni.“ „Čo si pil?“ „Jedno pivo. “ „Vieš ako som sa o teba bála? Stepovala som tu od okna k oknu, či sa ti niečo nestalo, šak čo, mladý pán si môže chodiť domov kedy chce! Celý týždeň máš zaracha!“ Padli sánky ako v reklame na ST DSL, lebo som meškal iba päť minút!.