Taký obyčajný piatok

Je piatok. Ako obvykle si ideme s chalanmi sadnúť do Drevárne. Bežím za Martinom, či ide aj on. Klop, klop. „Čau, ideš do Drevárne?“ „No jasné poď dovnútra, prezlečiem sa. Sorry, ale plynové masky už došli.“ Nechápavo som sa pozrel na Martina a vkročil som. Po dvoch krokoch ma ovalil nehorázny puch. „Astor má zasa vetry.“ Pozrel som sa na psa ,ten si ležal na svojom koberčeku a veselo poprdkával. Vkročil som do detskej izby – upratanej ako vždy, a behom cez prekážky k otvorenému oknu. Martin sa prezliekal zase hodinu a tak ostatní chalani išli obsadiť stôl.
Ako si tak šlapeme a kecáme o úsporných žiarovkách, skoro mi zabehla žuvačka. Skupinka vrtuľových sliepočiek kráčala pred nami používajúc pri vzájomnej konverzácii iba slušné slová. „Dúfam, že tie tam nebudú“ podotkol Martin. Ja som sa len usmial a pridal do kroku.
Vojdeme do Drevárne a priamou čiarou k baru: „Dve pivá!“ „A máte už osemnásť?“ drzo sa opýtala barmanka. Jasné, že nemáme, ale Martin na ňu vyletel: „Koľkokrát vám mám ten občiansky ukazovať!“ „No dobre.“ Chytila poháre a načapovala. Zaplatili sme a išli sme si sadnúť k chalanom. Po prípitku som sa rozhliadol či tu nie je niekto známy a to som nemal robiť. O dva stoly za mnou zraz náckov. Vyholené hlavy. Čo vám budem rozprávať. Stôl za nimi okupovali sedlácki mládenci kvalitnej červenej farby. Vedú hlbokú debatu o politike – veď každí sme nejakí. Ako tak skenujem ďalej, upútal ma dym v boxoch. Najskôr som sa zľakol, že horí (a Dreváreň by zhorela rýchlo!), tak som tomu miestu venoval väčšiu pozornosť. A tu zrazu z dymovej clony vyliezajú bystrickí hašišáci. Hneď som sa upokojil a venoval som sa chalanom. Z náruživej debaty ma vytrhlo niečo nečakané. BEATLES! „Hej Martin ty si vedel, že dnes majú koncert?“ a začali sme sa smiať. Hoci od nich nemám ďaleko, nevyrovnám sa im. Ani nie po pätnásťminútovej prestávke od príchodu pánov „bítlsákov“ ďalší šok. „Dámy a páni, privítajme vrtuľové slepice!“ smial sa Martin. Bola to už v hornej časti opísaná skupinka dievčat. Aby toho nebolo málo, sadli si rovno za nás. A už to začalo: „Bože, pozrite na tamtoho, ten je ale krásny.. a tamten vyzerá ako zajac...“ Hoci som sa ich snažil ignorovať, moju pozornosť upútala otázka jednej z nich: „Baby, čo pijeme?“ Martin na to: „Neviem, neviem, Vám by som ani vodu nepredal.“ S milým úsmevom sme sprevádzali hromadný presun sliepočiek k baru, čakajúc vybúrané tváre, keď sa ich čašníčka spýta na vek. A nič.

Barmanka im v pohode naliala šesť vodiek, dve borovičky a veľkú kofolu. Úplne bez problémov. Po treťom kole tejto tvrdej zostavy začali trinásťročné žabky lietať ako plachta na kamióne a neraz to vyzeralo, že nedobehnú na záchod. Ale potom sa vrátili a opäť na ďalšie kolo. Začal som sa obávať, že dnes sa počítačoví závisláci nepresadia. Našťastie, som sa opäť mýlil. na celú Dreváreň sa začalo ozývať: „Fire in the hole“, „Enemy spotted“, „Affirmative“, „Roger“ a tak ďalej. Všetci závisláci sa smiali ako kone, len ostatní sa na nich dívali s otázkou v očiach, či sú normálni. Po hodinovom blbnutí sa závisláci zdvihli a vraj domov. Samozrejme, že som medzi nimi bol aj ja. Na spiatočnej ceste sme sa rozprávali o najlepšej hre, ktorú som doteraz hral – Mafia a dohodli sme sa, že si dáme ešte jednu, dve, tri partičky Counter-Strike.
Ako tak idem hore po schodoch, pozriem na hodinky a v duchu si hovorím: „Parádička, dnes stíham načas domov.“ Otváram dvere a tu sa spustí poplašné zariadenie – mama: „Kde si bol?“ „ale iba s chalanmi v Drevárni.“ „Čo si pil?“ „Jedno pivo. “ „Vieš ako som sa o teba bála? Stepovala som tu od okna k oknu, či sa ti niečo nestalo, šak čo, mladý pán si môže chodiť domov kedy chce! Celý týždeň máš zaracha!“ Padli sánky ako v reklame na ST DSL, lebo som meškal iba päť minút!.