Sladké kráľovstvo

Sladkú krajinu navštívilo mrazivé ráno. Slnko vyšlo, akoby sa chcelo pokochať krásou zomnej prírody. Celú noc padali snehové hviezdičky na zem ako zranené krídla motýľov, o ktoré sa opierajú dlhé lúče vysmiateho slnka. Trblietavá krása očarila všetkých, čo sa prebudili do tohto dňa.
Priezračný potôčik už od skorého rána spieva svoju pieseň a pomaly, ticho odplavuje lupene kvetov zo záhrady zimnej panej. Voda je studená sťa chutná zmrzlina a čistá ani duša anjela. Balvany, postriekané šľahačkou, onemeli v šume prúdu sĺz. Celý les je ako koláč posypaný hrubou vrstvou cukru, na ktorom sú roztrúsené perly, ktoré ma pri pohľade naň mierne oslepujú. Sneh je sťa najjemnejšie páperie jagajúce sa v žiare zlatých lúčov. Zo zeme trčia ruky držiace drobné halúzky oblepené pichľavými ihličkami. Stromy vysoké až po nebotyčné výšky a ich vždy zelené vetvy sa mierne kolíšu sem a tam. Keď si biela kráľovná kychne, vyzlečú sa z nafúknutých rukávov čerstvo napadnutého snehu, ktorý sa rozpŕchne ako na tisíc kúskov rozbitý drahokam. Malé prsty stoviek rúk šteklia ich vrcholky. Obloha je bez ovečiek, ktoré by zacláňali lúčom hladiť les. Celé stádo odtiahol vetrík kamsi do neznáma. Má farbu príjemných modrých očí novonarodeného dieťaťa, ktoré po prvýkrát zazrelo svetlo sveta.
Z diaľky počuť znieť cinkot rozosmiatych rolničiek, spievajúcich vianočné koledy, v čarovných saniach prechádzajúcich cez les. Je to nádherný pocit predvianočnej nálady, ktorú vyvoláva pani Zima v každom z nás.