Deň. Na svete je toľko dní, ktoré sa slávia ako sviatky. Veď posúďte: Deň detí, Deň bláznov, Deň mlieka, Deň zaľúbených, Deň boja za slobodu a demokraciu, Deň telenoviel (Nie, to vlastne ešte nie.) Daj sa mi svete, také sviatky. Ale DEŇ PUBERTIAKOV, to by bolo niečo!!! Nebolo by to skvelé, keby sme aj my mali svoj vlastný sviatok zaznačený v kalendári červenou farbou? Ostávali by sme doma a ešte by sme aj dostávali darčeky! Veď na svete je toľko detí-pubertiakov-len na našej škole si ich skúste spočítať. A ako vyzerá taký deň pubertiačky? Asi takto...

Piatok ráno. Zvoní budík. Trochu sa preberiem a v duchu zanadávam, že zase treba ísťdo školy, aj keď nechápem prečo, veď svačina (pardón, pani profesorka, desiata) sa dá zjesť aj doma. Ešte šťastie, že ma o chvíľu čaká sladký víkend. S mrzutým pohľadom vrazím do kuchyne. Chcela by som si aj zohriať niečo na raňajky, ale mikrovlnka zase nefunguje, tak to radšej vzdávam. Oblečiem sa a asi pol hodiny venujem mejkapu. Schytím tašku, stopercentne som polovicu vecí zabudla a trielim na autobus. Preplneným, tak, že by sa tam už ani noha nevošla sa ZASE vraciam do školy. Vystupujem a prvé, čo hľadám na zastávke sú moji spolužiaci.....ááááá.....už na mňa mávajú. Trochu sa mi zlepší nálada. Deň ubieha, a my, úbohí študenti sa pekne potíme, či už na písomkách, pri novom učive alebo na telesnej. To, ako sa nám učitelia silou-mocou snažia natlačiť niečo do hlavy ani nestojí za reč. Oni jednoducho nemôžu pochopiť, že my máme v hlavách oveľa dôležitejšie veci ako balkánska kríza v 19. st., alebo že 22b+12b-5+8-4b=30b+3. Veď áno, vieme, že od učenia ešte nikto nezomrel, ale načo riskovať, no nie? Iba cez prestávky je ohromná zábava, najmä keď sa naši všemohúci chalani začnú ohadzovať premočenou špongiou, alebo v tom lepšom prípade kriedami. Vtedy je najlepšie vypadnúť na chodbu, kde často môžete obdivovať mladšie dievčatá, ako sa úžasne zabávajú s asi o 5 rokov staršími chalanmi. No naozaj. Ani by som sa nečudovala, keby sme všetci gymnazisti začali nosiť prilby, tak nami tá puberta trepe, že by sme si mohli aj hlavu rozbiť.
Poobede sa asi pol triedy vyberieme na zmrzlinu alebo na kolu, no poviem vám, sranda pre toho kto pozýva. Tak si chvíľu posedíme, pokecáme, poohovárame, veď to poznáte a keď sa už začíname zberať domov, predsa len nám je trošku smutno, že sa už dlhééé dva dni neuvidíme. Doma ma čaká telka a dlho očakávaná telenovela.