Obrátil som sa a kým som nezahol za roh, tak som sa ani neobzrel. Do práce som si prišiel o desať minút skôr, a tak som si ešte kúpil v automate kávu (mala otrasnú chuť, ale aj tak som ju vypil celú). Potom som sa pustil do práce. Tá pozostávala vo vypisovaní a overovaní rôznych dokumentov. O pol jedenástej som sa rozhodol, že potrebujem pauzu. Skočil som si pre ďalšiu kávu a pomaly ju popíjal (tá už bola o niečo lepšia). Pristavil som sa pri mojej dobrej kamarátke, ktorá zhodou náhod chodila so mnou na strednú školu. Po pol hodinke som sa vrátil ku stolu a vtedy vošiel do našej miestnosti (dokopy sme tam boli jedenásti a naše stoly boli oddelené takými drevenými stenami do výšky pása) poslíček a niečo sa opýtal prvého, ktorý sedel hneď pri dverách. Ten ukázal na mňa a poslíček kývol na znak porozumenia. Pomalým krokom podišiel ku mne a oznámil mi, že ma predvoláva môj vyšší nadriadený. To neznamenalo nikdy nič dobré. Odložil som si nejaké veci a vybral sa do jeho kancelárie. Vošiel som a šéf (starší pán, ktorý sa za dlhé roky vypracoval až na post zástupcu riaditeľa) mi odmeraným tónom oznámil, že som prepustený. Cítil som ako sa mi podlamujú nohy. „Prečo?! Preboha prečo?!“, honilo sa mi celý čas hlavou.. Potom mi povedal, že dnes bol v našom podniku na kontrole majiteľ našej firmy, veľká ryba v oblasti podnikania. Mal som tú smolu, že ma zbadal ako si počas pracovnej doby idem po kávu a namiesto toho aby som sa vrátil späť, začal som sa rozprávať s inou zamestnankyňou. Prečítal si meno na mojej menovke, a keďže mal zlú náladu, tak nariadil, aby ma prepustili. Mlčky som prijal túto správu, lebo si bol vedomý, že má pravdu. Na vypratanie stola som mal pár dní, tak som sa rozhodol že to nechám teraz tak a zajtra sa po moje súkromné veci vrátim. Idúc na zastávku som si všimol, že ten žobrák tam ešte stále je. Prešiel som okolo neho mlčky. V autobuse ma napadlo, že to všetko sa stalo kvôli tomu, že som dnes ráno odmietol dať tomu hlúpemu žobrákovi jeho prekliate peniaze. Dostal som veľké nervy. Veď ja som mu ich chcel dať! Doma som to oznámil mojej drahej polovičke. Jej reakcia bola miernejšia ako som čakal. Len horekovala nad tým, ako teraz budeme žiť...
Na druhý deň som sa vybral do práce po svoje veci. Ten žobrák tam bol stále. Provokujúco vytŕčal tú svoju otrhanú ruku akoby chcel povedať: „Bol si skúpy a teraz si odnesieš svoju odmenu.“. Po príchode do práce ma čakal odkaz aby som sa opäť dostavil do kancelárie šéfa. Tam som sa dozvedel, že vlastník firmy si to rozmyslel a nechá mi moju prácu.