referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ľuboslava
Piatok, 20. septembra 2019
Žobrák
Dátum pridania: 26.05.2004 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: erbus
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 940
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 2.8
Priemerná známka: 2.94 Rýchle čítanie: 4m 40s
Pomalé čítanie: 7m 0s
 
Ráno som sa zobudil na nepríjemné zvonenie budíka. Šomrajúc si niečo o tom, že sa človek nemôže ani poriadne vyspať som sa naraňajkoval, dal manželke bozk a ponáhľal sa do práce. Auto nemám, a preto musím každé ráno chodiť do práce preplneným a hrkotajúcim autobusom. Musím pozerať na tých unudených a od cigariet páchnucich študentov, večne klebetiace staré babky a iných ľudí, ktorí zdieľajú môj osud skoro vstávajúceho človeka.
Pracujem ako úradník, takže sa do práce musím skôr nútiť. Kedysi som chcel robiť v oblasti reklamy, ale keďže nemám ani talent ani priebojnosť, tak som skončil tam, kde som teraz. Cesta autobusom je večne únavná, a keď z neho vystupujem, cítim sa ako keby mi znovu narástli nohy. Od zastávky to mám k mojej firme hodný kus, a preto sa musím ešte aj trocha prejsť, čo mi po tých dvadsiatich minútach postávania dobre padne. Cestu k firme, veľkej šedej budove, kde každý nosí rovnaký oblek a visačku s menom, poznám naspamäť. Dnes mi ale do oka padla nová vec. Žobrák, ktorý sedel opretý o stenu vedľajšej budovy. Bol otrhaný a v pravej ruke držal pred sebou plechovku. Takú od šošovice, na ktorej bolo nakreslené malé dievčatko s veľkým úsmevom na tvári. Lenže práve na tých miestach už bola nálepka otrhaná, takže dievčatku som videl len ruku, v ktorej držala lyžicu so šošovicou. Druhú ruku mal žobrák zastrčenú v otrhanom svetri s kockovaným vzorom. Striaslo ma keď som mu pozrel do tváre. Mal ju starú a zošúverenú. Nikdy som nedával peniaze žobrákom. Chcel som okolo neho prejsť tak, ako som to pri žobrákoch a iných nepríjemných ľuďoch robil. Zrýchlil som krok a pohľad som zapichol do reklamy na stĺpe. Bola to reklama na nejaký koncert. Zrazu sa ten žobrák ozval: „Pane! Hej pane!“. Zbledol som, neochotne som spomalil a pozrel sa na neho. „Pane vypadli vám doklady.“, povedal mi žobrák a podával mi moje tmavohnedé puzdro na doklady. Mal som ho v zadnom vrecku. Obvykle ho mám v taške ale dnes v autobuse som ho musel ukazovať revízorovi a keďže bolo dosť natrieskané, tak som si ho len tak ledabolo zastrčil do vrecka. Žobrák sa postavil a podával mi ho s úsmevom na tvári. Do tváre sa mi vrátila farba a zmohol som sa aj na nervózny úsmev. Zobral som si ho a vopchal do tašky. Nastala trápna chvíľka. Žobrák pri mne ďalej stál a usmieval sa. Napadlo ma, že asi chce nejaké peniaze. Nastal vo mne vnútorný boj. Moja lepšia časť sa prikláňala k tomu, že si tých dvadsať korún zaslúži, ale nakoniec som zo seba dostal len slabé ďakujem a dovidenia.
 
   1  |  2  |  3    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.