pomalysi na to začínam zvykať. Ráno mi vždy príjemne zazvoní budík, pričom pobudí všetko živé, mŕtve v okolí. Keď sa pokúsim ho vypnúť, plesnem vedľa a trafím včera poliaty kaktus. A deň takto "úspešne naštartovaný sa môže začať. Idem sa umyť. Keď sa postavím pod sprchu, otočím oboma kohútikmi súčasne. Zrazu si spomeniem, že včera odstavili teplú vodu a mna poleje svieža ľadová voda. Na zuboch, ktoré prišli do styku s vodou mi popukala zubná sklovina, čo len vylepšilo môj štrbavý úsmev. Radšej vezmem hrebeň a začnem si prečesávať vlasy. Čo to? Hrebeň nejde dalej. Zistím že vo vlasoch mám žuvačku a radšej si vlasy len stiahnem gumičkou, a žuvačku zamaskujem sponkou. Premrznutá v župane sa vraciam do izby. Cestou zakopnem o stoličku, ktorá tu ešte včera nebola a skoro si zlomím malíček na nohe. Po petnástich minútach hľadania celých a čistých ponožiek to vzdám a vezmem si dve podobné. Pevne verím že si to nik nevšimne. Oblečiem sa, vezmem tašku, cestou von ešte stihnem rozbiť maminu obľúbenú vázu a utekám do školy. Cestou sa mi roztrhne putko. Zaviažem ho a ako totálny idiot pokračujem v behu. Do školy tak či tak idem neskoro. tam dostanem poznámku za neskorý príchod, potom zistím, že som si zabudla polovicu kníh, nemám úlohu a päť minút pred začiatkom daľšej hodiny sa dozviem že píšeme písomku. Ale ešte stále som kľudná. V hlave mám jediný svetlý bod-čas odchodu. Konečne blahodárne zvonenie. Slalomom bežím pomedzi lavice a po prekonaní útlaku v šatni, kde má veci celá škola a rozmery tej šatne sú dva krát tri metre fujazdím domov. Cestou ma samozrejme vysype pred najkrajším chalanom z mesta. Postavím sa pozriem na nové gate a zistím že mám na zadku dieru veľkosti tenisovej loptičky. Oviažem mikinu okolo pása a utekám ďalej. Na piatom poschodí sa zaseknem vo výťahu. Som pred dverami. ešte zistím že som si zabudla kľúče. Zaklopem u susedov, preleziem cez balkón k nám domov, posadím sa do fotelky v izbe, zapnem hudbu a mám za sebou zas jeden zo "štastných" dní. A zajtra zase...