Príhovor na stužkovú

Milá pani riaditeľka, milí členovia pedagogického zboru, drahí rodičia, milí spolužiaci a priatelia.

Nemám rád formality ani pózy. Dnešný večer je však pre mna niečim výnimočným. Aj tým, že sme tu nastúpení v slávnostnom oblečení. Milé spolužiačky nikdy som netušil že môžete byť take krásne. Milé prani profesorky nikdy by som nepovedal že viete byť tak čarovne milé.

V maturitnom ročníku máme strašne veľa povinností. Zúfalo veľa učenia. Všetci sa poctivo pripravujeme na záverečné skúšky. Veď kto by nechcel dobre zmaturovať, dobre spraviť priíimacky na vysokú?

Musím sa však priznať , že pri takýchto významných udalostiach ako je dnešný večer si zreteľne uvedomujem nemilosrdné plynutie času a závratnú rýchlosť ubiehajúceho života.

Nie som nostalgik ani romantik, ale spomienky na prvé dni v tejto škole mi nikdy z pamati nevymiznú.

Mal som rád každý vyučovací deň v tejto škole, nielen nebodaj pre učenie a známky, ale aj pre milých a veselých spolužiakov, pre duchaplné a prísne sa tváriace profesorky, ktoré sa snažili zaplaviť nás vedomosťami. Veľakrát sme ich snaženie jednoduchu ignorovali. Ďakujeme za vaše úsilie pani profesorky.
Milujem túto školu aj kvôli napínavým chvíľkam pri stresujúcich písomkách, či . zábavným situáciam počas vyučovania . Vždy ma príjemne dokázali rozptýliť aj obyčajné rozhovory na chodbách so spolužiakmi . Boli vtipné. Moju dušu kybernetického realistu vždy vzácne obohacovali. . 

Tých pocitov a zážitkov mám plné priehrštie. Sú viac, ako pestré.
Čo vlastne z nich vybrať , a čo si pripomenúť pri tomto slávnostnom okamihu, keď tu vsetci stojíme a prežívame vzrušujúce chvíle stužkovej slávnosti. 
V prvej triede sme boli vystrašení prváčikovia . Nesmelí a neskúsení. S veľkými plánmi a predsavzatiami.
Prišli sme do neznámeho prostredia, do noveho kolektívu. Trvalo to však iba krátko. Čoskoro sme zistili pravidla gymnazialnej hry.

Vypozorovali sme slabiny našich profesorov. Zistili sme čo na koho platí. Presne sme vypátrali čo vyučujúci neznašajú a čo je im proti srsti. Vždy sme si mysleli ze sme o kročik pred nimi, teraz už pripušťam, že profesori si o sebe mohli mzslieť to isté.

Takýto neviditeľný súboj nás žiakov s učitelským zborom trval 4 roky a teraz sa chýli ku koncu. Dnes vieme, ze nešlo o pravý zápas. Vy pani profesorky a páni profesori ste si iba
plnili svoje pedagogické povinnost. My študenti sme sa prirodzene snažili všetko si zjednodušit a uľahčit. Tak to predsa funguje na školach od čias Jána Amosa Komenského. 
Aj preto budú moje spomienky na študentské tinežerské časy také krásne. Aj preto tuto školu budem vždy mať rád. A nikdy ju nevymažem z pamati, Prirodzene ak dobre zmaturujem...

Na to však v tejto chvili nemusíme myslieť, nech táto noc nepozná konca, nech sa navždy stratí vo vesmírnom nekonečne. Príjemný večer vám všetkým.