Európa v škole

Európa v škole
Stretnutie s významnými osobnosťami

Je pekný letný večer. Po diaľnici uháňa auto. Smeruje dolu na juh k moru. V aute sú traja ľudia, unavene vyzerajúci otec, driemajúca mama a ich 10 ročný chlapec Albert. Albert sa hrá s podivnou krabičkou. Našiel ju na začiatku prázdnin a doteraz sa mu ju nepodarilo otvoriť. Teší sa, že keď bude mať čas pokúsi sa ju otvoriť. Aspoň na chvíľu zabudne na spolužiakov, ktorí sa mu smejú pre jeho meno. Ešte netuší, že za pár dní zažije niečo, čo zmení jeho postoj k životu. Cesta je dlhá, Albert pomaly zaspáva. Ráno je všade slnko, more a vzduch vonia slanou vodou.

V hoteli každý hovorí iným jazykom. Ľudia na pláži postupne spoznávajú svojich susedov na dekách a lehátkach. Veď majú spoločne prežiť štrnásť dní. Albert ide hneď prvé ráno do mora. Keď vyjde, sadne si na uterák a do mokrých rúk berie krabičku. Z rúk a z mokrých vlasov na krabičku dopadá pár slaných kvapiek. Krabička odrazu zavŕzga a pomaly sa otvára. Na dne ležia maličké presýpacie hodiny na striebornej retiazke. Prekvapený Albert si ich obzerá, a potom ich zavesí na krk. Zaváha, no ale napokon ich predsa len otočí a zlatistý piesok sa začína presýpať. Albertovi sa začne krútiť hlava. Krúti sa aj všetko okolo neho. Zrazu sa všetko ustáli. Zbadá, že pred ním stoja úplne neznámi ľudia. Albert sa otočí a v tvári má výraz hrôzy. Tam, kde pred chvíľou stál hotel, stojí veľmi hustý les. Postaví sa a premáha sa, aby nespanikáril. Odrazu počuje zvláštnu hudbu. Chvíľu rozmýšľa, no potom sa rozhodne. Pomaly kráča a hľadá zdroj hudby. Po chvíli Albert zbadá muža, ktorý hrá na husle. Ale to, že hrá na husle, nie je to najčudnejšie, lebo má sivé fúzy, sivé strapaté vlasy, na nohách poltopánky bez ponožiek. Ľudia si z neho robia srandu, z čoho si evidentne nič nerobí. Albert prichádza k mužovi a hovorí: ,,Ujo, veľmi pekne hráte na husliach.“ „Ďakujem, a s kým mám tu česť?“ ,,Ja som Albert.“ Muž sa usmeje: ,,Ja som tiež Albert, Albert Einstein.“ Odrazu začujú divné hučanie a spoza rohu sa vyteperí starodávny veterán. Albert sa zasmeje, zrazu sa zarazí, a náhle všetko pochopí. Pozrie na presýpacie hodiny, ktoré mu stále visia na krku. Všetko vysvetlí Einsteinovi. Ten po hodnej chvíli prehovorí: „Môžem si tie hodiny pozrieť?“ ,,Samozrejme.“ Hodiny si prezrie, a poradí mu: ,,Chlapče mal by si sa rýchlo vrátil späť.“ Albert mu chce ešte niečo povedať o jeho budúcnosti, ale Einstein ho zahriakne: ,,Nesmieš nič meniť, lebo to môže mať katastrofálne následky.“ Albert nervózne zoberie do rúk hodiny a povie: ,,Ďakujem a dovidenia.“ Einstein sa usmeje a povie mu: ,,Zbohom. A jednu vec si zapamätaj: nie je dôležité čo si o tvojom mene myslia tvoji spolužiaci, dôležité je to, čo si o sebe myslíš ty sám.“ ,,Zvláštny človek, tento Einstein,“ pomyslí si Albert, a hneď nato otočí hodinami. Svet sa zrazu rozkrúti a Albert sa prenesie do prítomnosti. Rozbehne sa k rodičom, ale nič im nepovie, aj tak by mu neverili. Cestou domov rozmýšľa o tom, čo zažil a tesne pred tým, než zaspí na sedadle, si pomyslí: ,,Musel to byť múdry človek“. A zaspí.