Hoci existuje sloboda, potrebujeme morálku a etiku, aby sme zistili, čo všetko si tú slobodu zaslúži.

„ Nič nie je také bezcenné, aby si nezaslúžilo slobodu, ak sa dokáže brániť.” Pri tomto výroku ma napadá akú slobodu si má zaslúžiť to bezcenné. Slobodu prejavu? Slobodu slova? Slobodu zhromažďovania sa? Slobodu tlače? Obyvatelia mnohých krajín už od začiatku vývoja spoločnosti najskôr bojovali proti mamutom, neskôr proti iným kmeňom, potom proti národom, štátom. Mnohí bojovali práve preto, aby mohli ovládnuť ten slabší kmeň, národ, štát. Tí druhí zase bojovali za to, aby im tú slobodu nik nebral, snažili sa ju brániť, tak ako najlepšie vedeli.
 
Úvodom treba povedať čosi o vývoji dejín. Dejiny sa vyvíjali celé tisícročia avšak iba pomaly dochádzalo k zmene systému. Vývoj začínal s rodovým zriadením, kmeňovým zriadením, s monarchistickým zriadením – vládou jedného, bola to vláda keď slobodu mali len tí vyvolený a ostatný museli tých vyvolených poslúchať a museli na nich pracovať alebo boli ich otrokmi. Postupne ako ľudia zistili, že sú takto zneužívaní začali sa búriť a brániť proti takémuto zaobchádzaniu. Začali vznikať rôzne druhy zriadení, od tyranie, oligarchie, k demokracii a nakoniec k republike. Ale prechod medzi jednotlivými zriadeniami nikdy nebol jednoduchý. Bol skoro vždy sprevádzaný nejakými nepokojmi alebo dokonca vzburami či občianskymi vojnami. Ľudia vždy dlho trpeli rôzne druhy násilia ktoré boli na nich vykonávané ale len do určitého času, kým nepochopili, že to zriadenie, v ktorom žijú je pre nich a nie oni pre zriadenie. Tu obyvateľstvo pochopilo že to najdôležitejšie je ich život a sloboda v ich živote.

Avšak pri hľadaní odpovede na daný výrok, si musíme najskôr zadefinovať niektoré slová z daného výroku, budú to slová kľúčová, bez ich pochopenia nie je možné ďalej uvažovať o tomto výroku. Čo je to bezcenné? Čo znamená alebo ako definujeme pojem sloboda? A čo chápeme pod slovom brániť sa?

Tak mali by sme začať pekne od začiatku. Bezcenné. Bezcenné by malo byť niečo bez akejkoľvek hodnoty, avšak podľa mňa je to úplný lapsus, pretože cena sa skoro nikdy nerovná hodnote. Veď napríklad pero s ktorým som túto esej najskôr písal stálo zhruba 50 DM , ale pre mňa má oveľa, oveľa väčšiu hodnotu, ktorú by som asi dnes už nedokázal vyčísliť peniazmi. Bezcenné je aj to čo, keď stratím, nie je mi ľúto, že som to stratil, nemá pre mňa význam , či daná vec existuje alebo neexistuje. A popritom cena tej veci môže mnohokrát presahovať desiatky tisíc, ale nikdy som k tejto veci nemal vzťah a tak mi ani nebude chýbať, že som ju stratil alebo by mi ju aj niekto ukradol, určite by som po nej nepátral. A dokonca možno by som mal aj dobrý pocit na duši, že ešte niekomu dobre poslúži.

Poďme však ďalej, nasledujúce slovo ktoré si zaslúži našu pozornosť je sloboda. Čo je to tá sloboda? Napriek tomu slovo sloboda má v dnešnom svete veľa významov. Keď sa rôznych ľudí opýtame, čo sa im vybaví v mysli, budeme počuť výroky o politickej slobode, o slobode k morálne alebo nábožensky motivovanému jednaniu alebo o nezávislosti človeka na prírodných zákonoch – podľa toho či opýtaný je intelektuál, čitateľ novín, alebo človek, ktorý sa filozofii venuje trošku viac. Podľa mňa je sloboda pocit. Pocit však nemôžem definovať je to čisto subjektívna záležitosť, je to presvedčenie, presvedčenie že to tak je. Pocit sa objektívne nedá opísať. Uveďme si nato príklad: podľa mňa je vstup do NATO ohrozenie našej slobody, lebo sa vlastne dostaneme pod kontrolu väčšej inštitúcie a mohol by som takto argumentovať ešte dlhšie, veď fakty sú nám dennodenne predkladané, ale určite by som nepresvedčil nejakého Leška , ktorý si myslí, že vstup je super, teraz sme slobodný, ale keď vstúpime, budeme ešte slobodnejší a voľnejší a ničoho sa už nebudeme musieť báť, lebo budeme vo veľkej koalícii, ktorá bojuje zato isté.

Sloboda je aj potencii, čo všetko môžem a čo všetko nemôžem. Sloboda závisí od môjho vedomia, ak si tú možnosť uvedomujem potom by som si mal zaslúžiť slobodu.

Tvoja sloboda končí tam, kde sa začína sloboda iných. Keď som sa prvýkrát stretol s touto myšlienkou myslel som si že je úplne pravdivá ale pri hlbšom zamyslení ma napadlo, že pri negácii tohto výroku vznikne, moja sloboda začína tam kde končí sloboda iných tým pádom by všetci okolo mňa a aj ja boli obyčajný chudáci, ktorý nemajú žiadnu slobodu a to preto že nielen ja ale aj všetci okolo mňa by si nárokovali absolútnu slobodu úplne vo všetkom. Kde by potom bola tá hranica kde začína moja hranica a končí tá ich alebo kde končí tá moja a začína tá ich? Tú hranicu by sme museli určiť, mnohé politické zriadenia a systémy už po celé tisícročia definujú občianske a ľudské zákony a pravidlá správania sa v spoločnosti, snažia sa určiť tú hranicu. Niektorí tak, že hranici nedajú veľký priestor, druhy tak , že toho priestoru je až, až.