V tibetských horách sa nachádza mnoho nepomenovaných riek, údolí a osád. V týchto údoliach žijú Lugundovia - „ľudia bez mena“, ako ich nazývajú obyvatelia dediny Gorno. Sú to pastieri vysokohorských kôz a oviec. Ich kontakt s ostatným svetom je obmedzený len na výmenu potravín. Lugundovia nie sú jeden kmeň, je to len názov, ktorý im dali tí, ktorí nevedeli pochopiť, že existujú ľudia bez mena. Lugundovia nemajú žiadne dejiny. Ak by ste chceli nájsť zmienku o najvýznamnejšom náčelníkovi či najodvážnejšom bojovníkovi, nenašli by ste ju. Títo ľudia nemajú minulosť a nemajú ani budúcnosť. Pre nich je každý deň novým dňom, ktorý nemal ani budúcnosť ani minulosť. Skrátka len príde a odíde. Nič viac a nič menej. Tomu podriaďujú aj svoje zvyky a tradície, o ktorých s obľubou vravievajú, že neexistujú. Pre Lugundov slová cit a láska nič neznamenajú.

Jednotlivé kmene Lugundov majú viacero osád. Každý kmeň má založených asi osem alebo deväť osád. Tieto osady sú od seba vzdialené na desiatky kilometrov, pričom ich od seba oddeľujú prirodzené prekážky. V každej osade žije iná generácia Ak v osade zostane posledný človek, všetko spáli, dá znamenie dymom, že osada je prázdna pre iných a potom sa zabije. Rituál, ktorý sa po stáročia opakuje. Deti nepoznajú svojich rodičov a rodičia zas nepoznajú svoje deti. Napriek tomu všetkému zastávajú mienku, že človek bez človeka nemá význam. A aj preto posledný zo svojej generácie spácha samovraždu. Každá osada má svoju vlastnú „filozofiu“, ktorá vznikne a zanikne. Fyzik by povedal, že sa v týchto osadách skrýva tajomstvo vzniku vesmíru. Lugundovia neuctievajú žiadneho boha, uctievajú kult dieťaťa.

V jednej z takýchto osád sa chystá slávnosť konaná na počesť odchádzajúcich detí. Všetky deti sa tešia na nový život, i keď ich v podstate nič nové nečaká. Matky si netrhajú vlasy od žiaľu a deti neplačú za stratou svojich rodičov. Všetko sa tu deje ako vo filme, kde jednotlivým protagonistom niekto napísal scenár určitého správania sa, a oni sa tak bez protestov správajú. Niekomu by pripomínali živé stroje. Deti odchádzajú bez svojich hračiek, oblečenia a odchádzajú také malé, že im nezostávajú takmer žiadne spomienky.

Dym, ktorý sa už strácal z obzoru dával matkám najavo, že prišiel čas odchodu. Nikdy sa nestalo, že by matky dávali svojim deťom nejakú vec, aby na ne deti nezabudli. Tradícia, ktorú nikdy nikto neporušil.

Tanuka, asi päťročný chlapec odchádzal z dediny spolu so svojimi súrodencami. Jednoducho sa jedna časť života skončila a druhá sa môže začať. Lugundovia odmietajú zásahy svojej minulosti do prítomnosti. Jedine tradícia má tu moc.

Tanuka odchádza do osady, ktorá bola nanovo osídlená len pred troma rokmi. S deťmi odchádza aj sprievodca . Počas krutej cesty cez strmé skaly niektorí umierajú, sprievodca ich však nesmie opustiť až dovtedy, dokým sa neubezpečí, že žiadne z detí nenájde cestu domov. Byť sprievodcom je pre každého Lugunďana veľká pocta. Je posledný, ktorý vie kam deti idú, on jediný vie, kde sa deti nachádzajú. Nie každý však chce byť sprievodcom. Túto funkciu obyčajne zastáva iba najstarší z osady. Býva to veľmi mĺkvy človek ponorený do svojich chmúrnych myšlienok. Nikdy sa s deťmi nerozpráva. Jeho povinnosťou je iba previesť deti cez veľký priesmyk, ktorý oddeľuje obe osady. Sprievodca si prepisoval poznámky v nejakej knihe, ktorú už tak popísal, že z jednej knihy sa stali knihy dve. Všetci si na ňom vážili iba jednu jedinú vlastnosť – čo všetko mohol urobiť, a predsa neurobil. Bol inteligentný, no nikdy to nedával najavo.

Večer založil oheň a posadil sa na kameň, z ktorého bolo dobre vidieť na všetky strany rozľahlých hôr. Tanuka sa posadil vedľa neho. „Nechceš si vymeniť miesto?“ spýtal sa ho chlapec. „Prečo?“ nevrlo sa na neho oboril. „Máš lepší výhľad a rovnejší kameň.“ odpovedal mu. - „To ti tak záleží na tom výhľade alebo na kameni?“ nástojil sprievodca. -„Na obidvoch, chcem si kresliť, a na to aby som mohol kresliť musím mať dobrý výhľad a ploský kameň“ – „Tak si nakresli niečo z pamäti“ nedal sa odbiť starý muž. „A čo?“ - „Ja neviem, nakresli si aj svoju mamu, mne je to jedno.“ Odpovedal starec a nahnevane odišiel. Nemal rád, keď ho niekto o niečo prosil. Mal pocit užitočnosti. Tanuka sa rozplakal. Chcel nakresliť tvár svojej matky, no nemohol si spomenúť ako vyzerá, pamätal si jej hlas, avšak ten nevedel nijak zakresliť, cítil teplo jej rúk. Cítil a videl iba samé abstraktné veci. Nevedel ako preniesť sny a spomienky do niečoho, čo môže vidieť a cítiť. Začal kresliť ruky. Ruky kreslil cudzie, ale cit bol matkin. Obrázok si poskladal a vložil ho do plátenej tašky, ktorú mal prehodenú cez plece. Odvtedy, vždy keď stretol niekoho cudzieho, kreslil jeho ruky. Vždy iné a vždy tie isté. Nehľadal svoju matku, to vôbec nie, len si ju pripomínal. Neoddelili ho od nej predsa násilne. Odlúčenie od matky bral ako prirodzenú vec vo svojom živote.

O niečo neskôr, ako sa Tanuka rozprával so starcom – sprievodcom našli deti starca ležať v priekope. Okolo neho ležali pokreslené papiere. Niektoré z nich sa na neho prilepili, starcova krv bola všade. Deti utiekli do hôr, niektoré sa tu rozhodli založiť osadu. Smrť nepoznali a preto sa jej veľmi báli, ba sa z nej smiali. Nikto sa však nepýtal prečo starec zomrel. Niektorý z chlapcov povedal, že starec sa zabil preto, lebo už sú na správnom mieste a starec sa len z istej obradnej tradície musel zabiť, aby im nevyzradil cestu naspäť.