Tanuka sledoval sprievodcu, keď spolu dohovorili. Bola už noc. Chlapec si všimol, že starec zo svojej tašky vytiahol kus pokrčeného papieru, letmo sa na neho pozrel a išiel smerom do lesa. Deti nechal v doline a jednému z chlapcov prikázal aby na ne dával pozor a aby nikam neišli. Vstúpil do lesa a stratil sa Tanukovi z dohľadu. Tanuka sa rozhodol, že prespí noc v doline a ráno bude sledovať starcove stopy. V noci však napadol nový sneh, ktorý všetky stopy ukryl a tak neostávalo Tanukovi nič iné ako zostať v doline. O pár dní neskôr prechádzali cez dolinu mladí pastieri, ktorí spomínali akéhosi záhadného muža, ktorý sa zastavil v dedine cez ktorú prechádzali. Vraj sa vypytoval na rodičov nejakého chlapca, meno ktorého si však nezapamätali. Tanuka si spomenul na ich posledný rozhovor. Bol presvedčený, že sa starec rozhodol hľadať jeho rodičov. Zahorel túžbou po dobrodružstve, zaujímalo ho viacero vecí, ako napríklad to, prečo sa sprievodca rozhodol hľadať práve jeho rodičov. Uplynulo už takmer päť rokov od vtedy čo naposledy videl svoju matku. Po osadách zbieral informácie o záhadnom mužovi, ktorý cestuje sám a hľadá rodičov nejakého chlapca. Sledoval ho niekoľko mesiacov, počas ktorých ho však ani nezazrel. Už prestával dúfať, že ho niekedy nájde.

Chlapec odišiel do kláštora, ktorý bol umiestnený na vrchole hory Lanto. Stal sa mníchom. Zostarol a zabudol, že nejaký starec aj existoval a tak isto zabudol aj na rodičov. Teraz mal len seba. Sprievodca však nezabudol. Počas osláv na počesť Budhu schádzali všetci mnísi do dediny, kde prijímali od obyvateľov dary pre chrám. Väčšinou to bolo jedlo, niektorý dedinčania však darovali aj látky na výrobu rúch. Všetci mnísi v tejto oblasti žili z darov dedinčanov. Mnísi sa postavili pozdĺž malého námestia kam im dedinčania nosili dary. Oslava prebiehala rovnako ako po iné roky, nič zvláštneho sa nedialo. Aj pútnici čo prišli do osady zvykli dávať nejaké dary. Tanuka vystrel ruky k pútnikom rovnako ako ostatní mnísi, a jeden z pútnikov mu vložil do dlane popísaný a pokreslený papier. Papier odložil k ostatným darom, myslel si, že sú to želania pocestných. Večer, keď sa však triedili dary Tanuka zbadal, že na papieri sú dlane.

Nikdy si nevšimol, že mu niekoľko kresieb zmizlo, mal ich také veľké množstvo, že si ich nikdy neobzeral. On ich len rád kreslil. Tanuka sa s pocestným nerozprával, len si letmo vymenili pohľady.

Ráno sa ponáhľal za pútnikmi, no keď došiel na miesto doliny, kde ich sprievodca zanechal, zbadal iba starca ležiaceho v rokline. Keď zbieral papiere zo zeme všimol si, že zo zadnej strany sú popísané. Starec bral po nociach Tanukovi obrázky z tašky a študoval jednotlivé ruky. Vymýšľal si príbehy, ktoré na seba nadväzovali. Tak ako ruky na obrázkoch boli iné, ale stále to boli len ruky, tak aj starcove príbehy boli stále tými istými príbehmi. Každý sa však končil so slovami „zomrel bez toho aby spoznal či má nejakú budúcnosť alebo či mal nejakú minulosť; všetci už predsa zomreli.“

Sprievodca urobil chybu, spomenul matku. Tanuka sa však na matku nepýtal, pýtal sa na ňu starec. Matku nehľadá dieťa, ale starec. Zatiaľ čo chlapec kreslil ruky kvôli tomu aby nezabudol, starec si prezeral ruky aby si spomenul. Na matku. To, že úlohou jeho života bolo oddeľovanie detí od matiek a to, že videl matky aj deti ale nikdy ich nevidel spolu v ňom vzbudili túžbu byť aspoň s tou svojou. Nikdy ju však nenašiel. Neprišiel na to čo je jeho minulosť. Bol už starý, svoju budúcnosť už stratil, chcel spoznať minulosť. Tanuka však ešte svoju budúcnosť má. Stane sa sprievodcom a skončí rovnako ako starý sprievodca. Všetci sa raz vrátia domov v pohrebnom sprievode.

Tak končia svoj život všetci Lugunďania, vždy rovnako a vždy inak. Záleží len na spôsobe.