Bez mena

V tibetských horách sa nachádza mnoho nepomenovaných riek, údolí a osád. V týchto údoliach žijú Lugundovia - „ľudia bez mena“, ako ich nazývajú obyvatelia dediny Gorno. Sú to pastieri vysokohorských kôz a oviec. Ich kontakt s ostatným svetom je obmedzený len na výmenu potravín. Lugundovia nie sú jeden kmeň, je to len názov, ktorý im dali tí, ktorí nevedeli pochopiť, že existujú ľudia bez mena. Lugundovia nemajú žiadne dejiny. Ak by ste chceli nájsť zmienku o najvýznamnejšom náčelníkovi či najodvážnejšom bojovníkovi, nenašli by ste ju. Títo ľudia nemajú minulosť a nemajú ani budúcnosť. Pre nich je každý deň novým dňom, ktorý nemal ani budúcnosť ani minulosť. Skrátka len príde a odíde. Nič viac a nič menej. Tomu podriaďujú aj svoje zvyky a tradície, o ktorých s obľubou vravievajú, že neexistujú. Pre Lugundov slová cit a láska nič neznamenajú.

Jednotlivé kmene Lugundov majú viacero osád. Každý kmeň má založených asi osem alebo deväť osád. Tieto osady sú od seba vzdialené na desiatky kilometrov, pričom ich od seba oddeľujú prirodzené prekážky. V každej osade žije iná generácia Ak v osade zostane posledný človek, všetko spáli, dá znamenie dymom, že osada je prázdna pre iných a potom sa zabije. Rituál, ktorý sa po stáročia opakuje. Deti nepoznajú svojich rodičov a rodičia zas nepoznajú svoje deti. Napriek tomu všetkému zastávajú mienku, že človek bez človeka nemá význam. A aj preto posledný zo svojej generácie spácha samovraždu. Každá osada má svoju vlastnú „filozofiu“, ktorá vznikne a zanikne. Fyzik by povedal, že sa v týchto osadách skrýva tajomstvo vzniku vesmíru. Lugundovia neuctievajú žiadneho boha, uctievajú kult dieťaťa.

V jednej z takýchto osád sa chystá slávnosť konaná na počesť odchádzajúcich detí. Všetky deti sa tešia na nový život, i keď ich v podstate nič nové nečaká. Matky si netrhajú vlasy od žiaľu a deti neplačú za stratou svojich rodičov. Všetko sa tu deje ako vo filme, kde jednotlivým protagonistom niekto napísal scenár určitého správania sa, a oni sa tak bez protestov správajú. Niekomu by pripomínali živé stroje. Deti odchádzajú bez svojich hračiek, oblečenia a odchádzajú také malé, že im nezostávajú takmer žiadne spomienky.

Dym, ktorý sa už strácal z obzoru dával matkám najavo, že prišiel čas odchodu. Nikdy sa nestalo, že by matky dávali svojim deťom nejakú vec, aby na ne deti nezabudli. Tradícia, ktorú nikdy nikto neporušil.

Tanuka, asi päťročný chlapec odchádzal z dediny spolu so svojimi súrodencami. Jednoducho sa jedna časť života skončila a druhá sa môže začať. Lugundovia odmietajú zásahy svojej minulosti do prítomnosti. Jedine tradícia má tu moc.

Tanuka odchádza do osady, ktorá bola nanovo osídlená len pred troma rokmi. S deťmi odchádza aj sprievodca . Počas krutej cesty cez strmé skaly niektorí umierajú, sprievodca ich však nesmie opustiť až dovtedy, dokým sa neubezpečí, že žiadne z detí nenájde cestu domov. Byť sprievodcom je pre každého Lugunďana veľká pocta. Je posledný, ktorý vie kam deti idú, on jediný vie, kde sa deti nachádzajú. Nie každý však chce byť sprievodcom. Túto funkciu obyčajne zastáva iba najstarší z osady. Býva to veľmi mĺkvy človek ponorený do svojich chmúrnych myšlienok. Nikdy sa s deťmi nerozpráva. Jeho povinnosťou je iba previesť deti cez veľký priesmyk, ktorý oddeľuje obe osady. Sprievodca si prepisoval poznámky v nejakej knihe, ktorú už tak popísal, že z jednej knihy sa stali knihy dve. Všetci si na ňom vážili iba jednu jedinú vlastnosť – čo všetko mohol urobiť, a predsa neurobil. Bol inteligentný, no nikdy to nedával najavo.

Večer založil oheň a posadil sa na kameň, z ktorého bolo dobre vidieť na všetky strany rozľahlých hôr. Tanuka sa posadil vedľa neho. „Nechceš si vymeniť miesto?“ spýtal sa ho chlapec. „Prečo?“ nevrlo sa na neho oboril. „Máš lepší výhľad a rovnejší kameň.“ odpovedal mu. - „To ti tak záleží na tom výhľade alebo na kameni?“ nástojil sprievodca. -„Na obidvoch, chcem si kresliť, a na to aby som mohol kresliť musím mať dobrý výhľad a ploský kameň“ – „Tak si nakresli niečo z pamäti“ nedal sa odbiť starý muž. „A čo?“ - „Ja neviem, nakresli si aj svoju mamu, mne je to jedno.“ Odpovedal starec a nahnevane odišiel. Nemal rád, keď ho niekto o niečo prosil. Mal pocit užitočnosti. Tanuka sa rozplakal. Chcel nakresliť tvár svojej matky, no nemohol si spomenúť ako vyzerá, pamätal si jej hlas, avšak ten nevedel nijak zakresliť, cítil teplo jej rúk. Cítil a videl iba samé abstraktné veci. Nevedel ako preniesť sny a spomienky do niečoho, čo môže vidieť a cítiť. Začal kresliť ruky. Ruky kreslil cudzie, ale cit bol matkin. Obrázok si poskladal a vložil ho do plátenej tašky, ktorú mal prehodenú cez plece. Odvtedy, vždy keď stretol niekoho cudzieho, kreslil jeho ruky. Vždy iné a vždy tie isté. Nehľadal svoju matku, to vôbec nie, len si ju pripomínal. Neoddelili ho od nej predsa násilne. Odlúčenie od matky bral ako prirodzenú vec vo svojom živote.

O niečo neskôr, ako sa Tanuka rozprával so starcom – sprievodcom našli deti starca ležať v priekope. Okolo neho ležali pokreslené papiere. Niektoré z nich sa na neho prilepili, starcova krv bola všade. Deti utiekli do hôr, niektoré sa tu rozhodli založiť osadu. Smrť nepoznali a preto sa jej veľmi báli, ba sa z nej smiali. Nikto sa však nepýtal prečo starec zomrel. Niektorý z chlapcov povedal, že starec sa zabil preto, lebo už sú na správnom mieste a starec sa len z istej obradnej tradície musel zabiť, aby im nevyzradil cestu naspäť.
Tanuka sledoval sprievodcu, keď spolu dohovorili. Bola už noc. Chlapec si všimol, že starec zo svojej tašky vytiahol kus pokrčeného papieru, letmo sa na neho pozrel a išiel smerom do lesa. Deti nechal v doline a jednému z chlapcov prikázal aby na ne dával pozor a aby nikam neišli. Vstúpil do lesa a stratil sa Tanukovi z dohľadu. Tanuka sa rozhodol, že prespí noc v doline a ráno bude sledovať starcove stopy. V noci však napadol nový sneh, ktorý všetky stopy ukryl a tak neostávalo Tanukovi nič iné ako zostať v doline. O pár dní neskôr prechádzali cez dolinu mladí pastieri, ktorí spomínali akéhosi záhadného muža, ktorý sa zastavil v dedine cez ktorú prechádzali. Vraj sa vypytoval na rodičov nejakého chlapca, meno ktorého si však nezapamätali. Tanuka si spomenul na ich posledný rozhovor. Bol presvedčený, že sa starec rozhodol hľadať jeho rodičov. Zahorel túžbou po dobrodružstve, zaujímalo ho viacero vecí, ako napríklad to, prečo sa sprievodca rozhodol hľadať práve jeho rodičov. Uplynulo už takmer päť rokov od vtedy čo naposledy videl svoju matku. Po osadách zbieral informácie o záhadnom mužovi, ktorý cestuje sám a hľadá rodičov nejakého chlapca. Sledoval ho niekoľko mesiacov, počas ktorých ho však ani nezazrel. Už prestával dúfať, že ho niekedy nájde.

Chlapec odišiel do kláštora, ktorý bol umiestnený na vrchole hory Lanto. Stal sa mníchom. Zostarol a zabudol, že nejaký starec aj existoval a tak isto zabudol aj na rodičov. Teraz mal len seba. Sprievodca však nezabudol. Počas osláv na počesť Budhu schádzali všetci mnísi do dediny, kde prijímali od obyvateľov dary pre chrám. Väčšinou to bolo jedlo, niektorý dedinčania však darovali aj látky na výrobu rúch. Všetci mnísi v tejto oblasti žili z darov dedinčanov. Mnísi sa postavili pozdĺž malého námestia kam im dedinčania nosili dary. Oslava prebiehala rovnako ako po iné roky, nič zvláštneho sa nedialo. Aj pútnici čo prišli do osady zvykli dávať nejaké dary. Tanuka vystrel ruky k pútnikom rovnako ako ostatní mnísi, a jeden z pútnikov mu vložil do dlane popísaný a pokreslený papier. Papier odložil k ostatným darom, myslel si, že sú to želania pocestných. Večer, keď sa však triedili dary Tanuka zbadal, že na papieri sú dlane.

Nikdy si nevšimol, že mu niekoľko kresieb zmizlo, mal ich také veľké množstvo, že si ich nikdy neobzeral. On ich len rád kreslil. Tanuka sa s pocestným nerozprával, len si letmo vymenili pohľady.

Ráno sa ponáhľal za pútnikmi, no keď došiel na miesto doliny, kde ich sprievodca zanechal, zbadal iba starca ležiaceho v rokline. Keď zbieral papiere zo zeme všimol si, že zo zadnej strany sú popísané. Starec bral po nociach Tanukovi obrázky z tašky a študoval jednotlivé ruky. Vymýšľal si príbehy, ktoré na seba nadväzovali. Tak ako ruky na obrázkoch boli iné, ale stále to boli len ruky, tak aj starcove príbehy boli stále tými istými príbehmi. Každý sa však končil so slovami „zomrel bez toho aby spoznal či má nejakú budúcnosť alebo či mal nejakú minulosť; všetci už predsa zomreli.“

Sprievodca urobil chybu, spomenul matku. Tanuka sa však na matku nepýtal, pýtal sa na ňu starec. Matku nehľadá dieťa, ale starec. Zatiaľ čo chlapec kreslil ruky kvôli tomu aby nezabudol, starec si prezeral ruky aby si spomenul. Na matku. To, že úlohou jeho života bolo oddeľovanie detí od matiek a to, že videl matky aj deti ale nikdy ich nevidel spolu v ňom vzbudili túžbu byť aspoň s tou svojou. Nikdy ju však nenašiel. Neprišiel na to čo je jeho minulosť. Bol už starý, svoju budúcnosť už stratil, chcel spoznať minulosť. Tanuka však ešte svoju budúcnosť má. Stane sa sprievodcom a skončí rovnako ako starý sprievodca. Všetci sa raz vrátia domov v pohrebnom sprievode.

Tak končia svoj život všetci Lugunďania, vždy rovnako a vždy inak. Záleží len na spôsobe.