Jedného pekného,slnečného dňa som k nám pozvala moju staromódnu,otravnú susedku.A to len kvôli tomu,že som ju chcela spoznať.A tu už zazvonil zvonček.Ešte som len otvorila dvere a už sa nahrnula dnu ako sto záprahov koní.Usadila sa.Sedačka len zavŕzgala a už z nej vyletela pružina.A to bol ešte len začiatok návštevy nízkej,nemotornej a guľatej panej,ktorá vyzerala ako malý hroch.Ponúkla som jej koláče,ktoré ihneď skritizovala.Ona vraj pečie lepšie.

Po hodine rozprávania,keď si dala dole svoj obľúbený klobúk,ktorý jej pristál ako psovi piata noha,všimla som si,že má uši,akoby jej ich niekto objedol.Nos indického typu mala mierne ohnutý.Zrazu som zacítila čudný zápach.Vedela som odkiaľ prichádza.Tá otrasná pani smrdela ako celá rómska osada pokope.Pot jej stekal po čele ako vodopád.

Neviem,či to bolo iba zdanie,ale mne sa videlo,že má jedno oko väčšie ako druhé.Rozprávala mi o svojej záhradea z toho som usúdila,že je pracovitá ako včielka.A vtedy na mňa prvýkrát vycerila svoje žlté zuby,pripomínajúce hviezdy.V každom jednom mala dieru.Na vlasoch mala nasnežené lupiny a spolu so zápachom,ktorý som z nej cítila by som povedala,že sa umýva raz za uhorský rok.Vôbec nepatrila k tým na pohľad milým,usmievavým dámam.

Ona skôr pripomínala armádu,ktorá práve prehrala súboj.Ale inak je to riadne zhovorčivá osôbka.Keď sa ona pustí do rozprávania,nezastaví ju nikto.Len melie a melie ako mlynček.Ba ešte horšie.A tak sme náš poldňový rozhovor predsa len ukončili.O našej susede viem viac než dosť a myslím,že ju na návštevu už nikdy nezavolám...