S časoletom do knižnice minulosti
Bola tmavá noc. Zhasla už posledná pouličná lampa, v poslednom okne sa prestalo svietiť. Celé sídlisko pohltila tma. Len v jednom okne by ste mohli zazrieť slabé svetlo. Svetlo vychádzalo z úplne normálneho okna, za ktorým bola úplne normálna izba, v ktorej pri svetle nočnej lampy sedel Martin. Martin bol úplne normálny chlapec, ale mnohí si mysleli opak. Martin mal deväť rokov, ale nerobilo mu problém vypočítať povrch gule bez toho, aby mu to niekto vysvetlil, ani rôzne chemické a fyzické vzorce, ktoré často neovládali ani jeho učitelia. Jednoducho, Martin bol génius. Vedel to každý. Vedeli to jeho učitelia, jeho spolužiaci aj jeho rodičia. A to bol ten najväčší problém. Učitelia boli naňho nahnevaní, lebo vždy ich nachytal na niečom, čo nevedeli, spolužiaci sa z neho smiali, lebo bol vždy zahrabaný v knihách a nosil silné dioptrie a rodičia, ach rodičia, tým to asi prekážalo najviac. Chceli mať úplne normálneho syna a nie „takého bifľoša, čo vždy všetko vie.“
Martin tam však nesedel, aby plakal nad svojím osudom, alebo niečo podobné. Martin tam sedel, lebo dostal veľmi zaujímavý nápad. Svetlo lampy osvetľovalo kus papiera, ktorý narýchlo vytiahol zo zásuvky. V ruke držal ceruzku a rozmýšľal nad tým, čo ho práve napadlo. Keď uvážil, že to asi nebude nebezpečné, pustil sa do toho. Už sa začínalo brieždiť, keď Martin položil na stôl ceruzu. Na stole pred ním stálo asi dvadsať papierov. Všetky boli popísané rôznymi rovnicami a výpočtami, až na jeden, na ktorom svietil nápis „časolet“, a pod ním bol nakreslený dosť zložito vyzerajúci prístroj. Martinova ruka vyletela k telefónu. „Prosím!“ ozval sa rozospatý hlas. „Ahoj, Peter, príď, prosím ťa, ku mne, ale čo najrýchlejšie,“ vysypal zo seba Martin a druhou rukou už otváral zásuvku. „Tak fajn,“ ukončil Peter. Peter bol jeden z mála, vlastne asi jediný Martinov kamarát. Bol vysoký a veľmi dobrý športovec. Hneď po Martinovom telefonáte sa obliekol a keďže boli letné prázdniny, bežal rovno k Martinovi.
Martin mal pred sebou rozobratý budík a niečo doňho vkladal, keď zazvonil zvonček. Keďže Martinovi rodičia odišli veľmi skoro do práce, Martin pribehol k dverám a otvoril. Stál tam Peter. Rozgajdaný, neučesaný a so zlostným výrazom v tvári. „No čo? Čo je také dôležité o ôsmej ráno, že musím bežať cez celé sídlisko?“ „Len poď ďalej, o chvíľu ťa zlosť prejde,“ odsekol mu na to Martin. Vošli do izby a Martin mu ukázal budík. „Vieš, čo to je?“ spýtal sa. „No jasné, budík, a ešte k tomu dosť starý,“ ironicky odpovedal Peter. Martin sa len usmial a povedal: „To je časolet!“ Chvíľu trvalo, kým Petrovi došlo, čo Martin povedal. Neveriacky naňho pozrel, ale Martin už stlačil malý gombík , ktorý tam predtým vložil a nastavil budík na trinástu hodinu desatiu minútu. Ozval sa hrozný zvuk, akoby tisíce nechtov škriabalo po tabuli, a všetko okolo nich sa začalo rozmazávať.
Po malej chvíli, ktorá sa im zdala ako večnosť, dopadli na tvrdú zem. Peter sa postavil ako prvý a pozrel na Martina, ktorý v ruke zvieral budík. „Čo to bolo?“ spýtal sa Peter, „čo sa stalo? Kde to sme?“ Martin sa rozhliadol. Bolo to zvláštne, ale boli v nejakom meste. Ale čo to bolo za mesto? Bolo to veľmi staré mesto. Mesto, ktorého pozostatky videli v učebnici dejepisu, ale teraz bolo rušné a vyzeralo veľmi zachovalo, až priveľmi. Boli to Théby. „Ale, ale ja som sa chcel dostať do roku 1310 nášho letopočtu a nie do roku 1310 pred naším letopočtom a už vôbec nie do Egypta!“ zvolal Martin a pozrel na Petra. Peter ho nepočúval, lebo bol zjavne zaujatý touto civilizáciou. „Ale to je úžasné!“ zvolal a začal prechádzať ulicou. „Pozri na tých ľudí a na tie domy, pozri veď to je slon!“ A naozaj, bol to slon. Slon s krásnym košom na chrbte, v ktorom sedel prísne vyzerajúci muž. Bol starý, veľmi veľkolepo oblečený a vyzeral veľmi múdro. Obaja tam stáli a pozerali, ako sa slon pomaly blíži k nim. Boli priveľmi zaujatí tým, čo videli, na to, aby si všimli, ako sa k nim zozadu prikrádajú dvaja muži.
Náhly príchod dvoch zvláštne oblečených chlapcov zrejme nebol častým javom na hlavnej ulici najväčšieho egyptského mesta. Tí muži boli príslušníci ozbrojenej gardy, vtedajšej polície. Skočili na nič netušiacich chlapcov a zložili ich na zem. „Čo to má znamenať? Okamžite ma pusť, ty obluda!“ vrieskal Peter, ktorý nebol na také niečo zvyknutý. Martin vedel, že krikom nič nevyriešia, a tiež vedel, že im tí muži nerozumejú. Už si ich živo predstavoval, ako zvyšok svojho života trávia niekde zavretí v pyramíde, alebo ako na nich pustili levy, či ich hodili krokodílom, keď zrazu okolo nich prešiel slon, ktorého predtým pozorovali. Muž na slonovi sa na nich pozrel a niečo povedal. Slon zastal. Muž pomaly zliezol z koša a začal sa rozprávať s ozbrojencami. Netrvalo dlho a už všetci sedeli v krásnom koši a viezli sa ulicou. „Čo sa to deje? Kto to je?“ šepkal Peter a šúchal si ruky, ktoré mu ozbrojenec veľmi surovo stlačil. „Neviem, ale ten muž je asi dôležitý. Pokiaľ viem, v starovekom Egypte boli dôležití len faraóni a pisári. Toto je asi pisár,“ odpovedal Martin a pozrel na muža, ktorý sa na nich usmieval. Slon pomaly prechádzal širokou ulicou, zatiaľ čo všetci ľudia mu ustupovali a hľadeli naňho s úctou. Zrazu sa pred nimi vynorila krásna budova, čo budova, obrovská budova, skoro palác. Stála na konci ulice. Slon zastal. Muž naznačil chlapcom, že majú vystúpiť a zliezol z koša. Chlapci ho nasledovali a keď zoskočili na zem a obrátili sa k budove, stálo pred nimi obrovské schodisko. Muž začal vychádzať hore s chlapcami, ktorí sa snažili držať sa pri ňom. Vošli dnu obrovskými vrátami a v úžase zastali. Stáli na začiatku obrovskej, priam gigantickej miestnosti, ktorú vypĺňali stovky stĺpov a obrovských políc. Muž prešiel miestnosťou a sadol si do veľkého kresla.
Zrazu Martin vykríkol: „To je knižnica!“ A naozaj, keby pristúpili k jednej z políc, mohli vidieť tisíce kníh z papyrusu, pekne naukladaných v pravidelných radoch. „ Nevedel som, že už v starovekom Egypte boli knižnice!“ užasnuto zvolal Peter a prechádzal sa medzi policami. „Áno, boli, ale nevedel som, že boli také obrovské ,“ povedal Martin a pozrel ku vchodu, ktorým sa začali valiť davy ľudí. „Vyzerá to, že boli veľmi obľúbené,“ povedal Peter. „To áno, veď v tom čase ešte neexistovala televízia ani rozhlas. Neboli dokonca ani noviny, preto sa knižnice stali kultúrnym strediskom obyvateľstva, odpovedal Martin a užasnuto hľadel na ľudí. Niektorí sedeli v pohodlných kreslách a čítali, iní sa len rozprávali medzi sebou a ďalší viedli zúrivú debatu o jednej z kníh. Bolo to neuveriteľné. „A ja som si myslel, že do knižnice chodia iba hlupáci, ktorí nemajú čo robiť,“ povedal Peter a pozrel na Martina , „ale mali by sme už ísť.“ „Máš pravdu, len dúfam, že to bude fungovať,“ nedôveryhodne Martin pozrel na budík a stlačil gombík. Na budíku sa objavilo dvadsať hodín štyri minúty a znova sa ozval ten hrozný zvuk.
Zazvonil budík. Martin natiahol ruku na nočný stolík a nasadil si okuliare. Bolo ráno. Zrazu si spomenul na Egypt. Posadil sa s myšlienkou, že to bol len krásny sen a pozrel na zem. Zo zeme práve vstával Peter. Nebol to sen.
|