Tento rok je originalny tym, ze sme tu aj mi a nasa stuykova slavnost. Teraz tu stojime tak tisko rozochvene a zda sa nam, ze tato chvila nikdy neskonci. Vraj trva vecne, len skoda, ze iba v nasich srdciach. Ruky sa mi chveju tak nezvycajne dojemne do dnesneho dna nepoznanych citov. Pohladzam cervenu ruzu, aby sa zmenila, aby sa stala tym najdrashsim, co mozem niekomu dat, aby vyjadrila slova vdaky, ktore mi stoja v hrdle a zadrhavaju sa rozpacitou hanblivostou.

Ked v kazdej chvili dvaja ludia pri mne stoja, viem, ze si to ty otec i mamicka moja. Stojim na prahu zivota. Teraz skutocne citim jeho chladny dych. Hovoria mi dospela. Tak velmi som tuzila po tom slove, ale dnes, ked som tak blizko neho, stale castejsie sa pozeram za seba, kde je moje detstvo.

Ci sa pamatas mamicka moja, ked som sa prihlasila prvykrat placom? Otvorila som ocka na svet . . . .
. . . bol biely a strasne velky. A bola si to ty, ktora si ma privitala do noveho zivota. Spominas si este, ked si ma v ten den priniesla domov. Mala si oci plne slz. Viem otec, ze si zotrel slzy stekajuce dole maminou tvarou a pohladil si teplym pohladom male dievcatko, ktoremu si v duchu hovoril "Moja". Prvykrat si si ma privinul k srdcu s velko nehou a jemnostou, pricom si sa bal, aby si malemu krehkemu dievcatku neublizil.

Spomeniete si este na moj prvy krocik? Urcite vycaril na vasich tvarach usmev. A . . . . kym sa mama starala o domacnost, ty otecko si sa staral o to, aby som bola stale vesela. Ked sme sa spolu hrali, vzdy si ma nechal vyhrat. Dobehnut do ciela prvu. Mozno uz iba preto, aby si videl moje stastne oci. Vzdy som chcela byt taka ako ty. Uz len preto, ako sa pozeras na moju mamu, aky si dobry, ako milo si ma braval na ruky.
Mozno si ani neuvedomujes, ze to male dievcatko stoji dnes tu. Potom raz pamatas sa? Isli sme prvy raz do skly. Dali mi do ruky lizatko, aby som vraj neplakala. Ono sa im to povedalo: "neplac mama pride!" ale ja by som mala radsej vtedy mamu ako lizatko. A ked som prisla domov s prvou jednotkou v ziackej knizke - este dnes vidim na vasich tvarach usmev stastia. Ako je to uz davno . . . . tie sekundy, minuty, hodiny, tyzdne, mesiace ba i roky plynuceho casu, kedy som sa ucila zit.
Na co teraz myslite? Vari nie na to, ako som chcela prezit kusok naozajstneho vecera? Vtedy som pochopila co som nechapala a nasla co som hladala.
BOLA TO VRAJ LASKA.

Mami, oci preco nezijeme dva krat? Raz len tak na skusku, aby sme sa vsetko naucili a druhy krat bez padov a omylov. Povedzte ako mam rozoznat klamstvo od pravdy, lasku od zrady? Ved svet dokaze byt zly a mne sa zda, za sa v nom stratim. Potrebujem citit vecne tvrdu zem pod nohami. Mami s tebou som prezivala lasku i bolest. Pri tom vsetkom si stale so mnou. Pri tom vsetkom vidim i teba oci.
Mami som dospela. Citis to? Som prilis mlada, aby som pohladila svijho ocka. Pamatam si, ako som ta vecne umarala svojimi zvedavymi otazkami a ty si mi s laskou odpovedal.

Dnes sa ta mami pytam: si stastna? Si stastne, ze som uz starsia?
Mami ty places. To nechcem! Vies, dnes sa i mne na tvari usadi usmev. To preto, ze som stastna, ze si tu so mnou. Vlastne si sa vobec nezmenila. Si taka ista aka si bola prvy krat. Azda ti pribudlo len par vrasok a jedna dospela dcera. Oci dnes uz mozes povedat, ze si tym najlepsim otcom na svete. Uz som ti usla od kolisky, vyrastla z detskych liet, ked som sa hravala s babikami a domou som chodila s odretymi kolenami. Aj tebe pribudla nejedna vraska a z cela ti pada postriebreny vodopad. No ja viem, ze tych par postriebrenych pramienkov ti pribudlo aj vdaka mne.
Vytvorili ste mi skutocny domov, ktory ostane pre mna vzdy pristavom pokoja. Mozno som prave taka, aku ste ma chceli mat. Ak nie, tak mi to odpuste. Vyrastla som, uz nikdy viac nie som male dievcatko, ktore vybera svoju ruku z tych velkych pracou poznacenych ruk. Prave dnes vam chcem tie ruky vtisnut spat. A z uprimneho srdca povedat

DAKUJEM,
DAKUJEM ZA VSETKO!