V pondelok, ako zvyčajne, idú do školy žiaci. Medzi nimi je aj siedmak menom Dávid. Všetci si myslia že je to slušný a poriadkumilovný žiak. Ale niekto alebo skôr niečo si to nemyslí. Sú to veci v jeho taške.
Po škole prišiel Dávid domov, hodil aktovku do kúta a išiel sa hrať na počítači. V tom sa začala taška hýbať a vychádzali s nej zvuky. Viky, mladšia sestra Dávida to spozorovala, a schovala sa za kút. Najprv si myslela že to je strašidlo ale potom zistila že sa to rozprávajú školské pomôcky, ktoré boli z rodu Wonderovcov.
Ako prvé začalo pero: „Dnes bol hrozný deň. Váľalo som sa po špinavej zemi, kde boli baktérie, ktoré sa na mňa nalepili a nechceli zísť dole. Viete ako som sa ich zbavilo?“ spýtalo sa perko ktoré volali Fero.

Ostatné predmety ako guma, kružidlo a ceruzka naraz odpovedali: „Nie, ako?“
„Predstavte si, keď som sa našlo, Dávid si ma dal do pusy a zjedol tie breberky. Bolo som celé oslinené a to mi vadilo viac ako baktérie.“ s hrôzou povedal Fero.
Prišiel zošit slovenčiny a riekol: „Všetko ma bolí, lebo náš siedmak šklbe zo mňa lístky, ktoré posiela spolužiakom. Ale pozrite sa!“ Zošit ukázal strany, ktoré boli zapísané hrozným písmom s chybami. „Vidíte?“ s plačom dodal zošit.

Zrazu priskočila desiata, ktorá strašne smrdela. Všetci sa od nej odvracali a ona začala s plačom hovoriť: „Viete čo? Ja som tu od piatku a nikoho to netrápi. Všetci na mňa zabudli. A Dávidko ma nezjedol. Asi som mu nechutila.“
Pero, ešte stále zaslinené ju začalo ukľudňovať: „Neplač, isto si na teba spomenie jeho mama. My na teba myslíme, aj keď si plesnivá a skončíš v kontajneri, máme ťa radi.

Toto začula žiacka knižka a chcela sa tiež posťažovať: „Som celá ufúľaná a mám ohnuté rožky. Ale pozrite sa dovnútra. Mám tam zas novú pätku a poznámku.“ Všetci boli zdesený.
Klebetné učebnice tiež nezostali ticho ale rečnili: „Ten žiak sa do nás ani raz nepozrie a potom nič nevie, že?“
Chceli ešte niečo povedať ale skočilo im do rozhovoru autíčko: „Ja mám Dávida rád a on ma má rád tiež. Som jeho obľúbenec, pretože sa so mnou dnes hral.“
Obyvatelia tašky boli zaskočený. Ale pokúšali autíčko presvedčiť o inej mienke: „Prečo ťa teraz náš siedmak nevybral a nezačal sa s tebou hrať? Si celé obúchané. Ak to mama zbadá vyhodí ťa do koša.“

Autíčko sa zamyslelo a tíško vyrieklo: „Asi máte pravdu. Ale aj tak ho mám rád.“
Pomôcky sa ešte dlho rozprávali. Viky to už nevydržala a v duchu si povedala: „Keď vedia rozprávať učebnice, možno vie rozprávať aj moja bábika Lucy. Idem to zistiť!“
Viky sa prihovárala Lucy, ale nedostala žiadnu odpoveď. Ale po nejakom čase si začala myslieť, že sa jej to zazdalo a tak na vypočutý rozhovor úplne zabudla.
Pomôcky sa nikdy nedozvedeli, že ich dievčatko odhalilo. Ale teraz je celý klan Wonderovcov, vrátane školskej tašky na smetisku.