Príhovor pri príležitosti stužkovej slávnosti
(rétorický prejav)
Vážená pani riaditeľka, vážená pani profesorka triedna, ctené zástupkyne profesorského zboru, drahí rodičia a všetci naši najbližší. Dovoľte mi, aby som vás čo možno najsrdečnejšie, privítal na stužkovej slávnosti mojej a aj vašej triedy – 4.C!
Sú to už tri roky a nejaké tie dva mesiace, odkedy sme prvý krát prekročili prah nášho milovaného gymnázia, ktoré sa nám stalo druhým domovom. Tento úvodný krok, bez ktorého to v živote nejde, spolu s nami absolvovala aj naša pani profesorka triedna, ktorá na ňom začala učiť zarovno s našim príchodom. Keďže sme boli všetci noví, mali sme trošku problém s orientáciou a nevedeli sme kde sa čo zariaďuje, ale časom sme s gymnáziom pôvabne splynuli. Škoda len, že keď sme sa už konečne udomácnili, musíme ísť ďalej. Gymnázium je len začiatok. Na jeho stene už visia naše portréty. Dokázali sme všetko, čo sme na tomto poli mohli a maturita celý tento proces iba zavŕši. Je len na nás, či budeme v rovnakom duchu pokračovať aj ďalej, mimo jeho bezpečných múrov.
Pamätám si, ako pred mojim nástupom do radov študentstva, môj strýko povedal jednu vtedy pre mňa nepodstatnú myšlienku. Ako to už býva medzi mladými, radu staršieho som samozrejme bral na ľahkú váhu. Hovoril mi o tom, že strednej škole sa v živote človeka nič nevyrovná a každý okamih za tie štyri roky bude jedinečný a neopakovateľný. Každú skvelú vec, ktorá sa mi prihodí si mám zapamätať, aby som mal na čo spomínať, keď budem starý.
Po troch rokoch testovania tejto pravdy na vlastnej koži, musím konštatovať, že na deväťdesiat deväť percent má pravdu. Stredná škola bola to najlepšie, čo som doteraz zažil. Byť dospelým a nemať nikoho na zodpovednosť, je asi snom každého z nás. Teraz tieto skutočnosti berieme ako samozrejmosť, ale keď budeme starý ako môj strýko, uvedomíme si skutočnú hodnotu študentského života, ktorý je naozaj jedinečný a neopakovateľný.
Dnes vo mne jeho slová evokujú strach, že sa nič nevyrovná tomu, čo bolo, ale rešpekt k tomu, čo ešte len príde.
Zelená farba na našich stužkách symbolizuje okrem vstupu do dospelosti aj ďalšiu, nie menej podstatnú skutočnosť, a tou je nádej. Nádej, ktorá nás bude sprevádzať po ceste napĺňania našich snov a očakávaní. Za to, že sme sa dostali až sem. Za to, že stojíme pred Vami a s pokorou a rešpektom prijímame našu budúcnosť, ďakujeme Vám. Všetka naša vďaka patrí Vám, našim rodičom, za vašu výchovu a podporu. Naša vďaka patrí celému profesorskému zboru na čele s pani riaditeľkou Alžbetou ***** a v neposlednej rade našej pani profesorke triednej Eve *******, bez ktorej si to už ani nevieme predstaviť. Ďakujeme jej za čas, ktorý venovala hľadaním génia v každom z nás. Ďakujeme jej za ochotu a rešpekt voči našim výstrelkom, ktorých nebolo málo.
Ďakujeme jej za to, že nás podržala v kritických situáciách a nezlomila nad nami palicu. To, že tu teraz môžeme stáť, to je nie len naša, ale i vaša zásluha. Ďakujeme.
