Je krásne ročné obdobie zima. Prekrásna krajina Slovenska je pokrytá bielou prikrývkou, ktorá sa zrejme vysypala anjelom, keď sa prechádzali po blankytom nebi. Chladné vody Dunaja veselo hrajú svoju pesničku, a ranná rosa padá na obrovský hrad, ktorý sa vysoko týči nad Bratislavou a zároveň ju aj chráni. Dunaj má rád aj svoje lode, ako je aj vidno, často sa s nimi hrá, rozpráva, a čas od času sa aj s niektorou poháda. Okrem tohto má rád aj niečo iné hlavne prekrásnu zimu keď môže vidieť ako remeselník mráz ukul krásne ľadové cencúle ale aj mesto v ktorom jeho kamarátky a kamaráti kotvia, svoju ďalšiu priateľku - Bratislavu. Toto mesto sa priatelí ale aj so svojim ochrancom- hradom, ktorý ako obrátený stôl sedí si na brale a dozerá na celé okolie ako na svoje deti. Jedno z jeho najvyšších detí sa týči vysoko nad ostatnými a pozerá naňho s úctou, je to starý ale zato mládenec- Dóm sv. Martina. Pomáha svojmu otcovi strážiť menšie a neposlušnejšie deti, medzi nimi aj Galériu, ktorá nenápadné stojí v úzadí, akoby sa za niečo hanbila alebo niečo pokazila. Most, ten má dôležitú úlohu od svojho otca, na ktorú je pyšný, spája otca s jeho najmladšou dcérou Petržalkou, aby niekam neodbehla a nezatúlala sa. A celé to pokrýva sneh sťa mäkká biela perina, a dáva tomu krásu a eleganciu. Tak toto je naša Bratislava, krásne to mesto.