Rozhovory často začíname v trojuholníkovej pozícii. Ak sa v priebehu  rozhovoru  obracajú  dve osoby výlučne smerom k sebe, je to jasná výzva tretiemu, aby sa vzdialil. Je symbolicky vylúčený.

Podobným spôsobom ako držanie nôh ukazuje aj pozícia v sede úmysel uniknúť, kto sedí na hrane stoličky, ten je kedykoľvek  pripravený zodvihnúť sa. Čo ho ešte drží na stoličke, je len konvencia alebo zbabelosť.

RUKY VEĽA PREZRADIA

Ruky vedia povedať „áno“ a „nie“ a hovoria vždy pravdu. Sú vyslovene klebetné a nemôžu nič zamlčať, ani keď sú hlboko vo vreckách nohavíc. Keďže ľudia nevedia udržať prsty pri rozhovore v pokoji, pomôžu vám taktizovať a konať. Ruky vedia zraniť, hladkajú, chvália, robia milé priznania, vzrušujú a uspokojujú, zovrú sa v hneve do pästí, a keď sa zdá, že sa rúti celý svet, spíname ich nad hlavou. V rukách máme nielen cit, pohyby rúk majú aj svoju logiku. Mnohí filozofi (Aristoteles, Kant) v nich videli akúsi externú filiálku nášho mozgu.
Pomocou rúk sme sa ako druh vyvinuli ďalej , to priznáva každá z revolučných teórií. Rukami, ktoré sa stali precíznym „náradím na všetko“, urobil ľudský mozog veľký posun  vo svojom vývoji. Dokazujú to naše frazeologizmy i gestá: zvykneme „držať palce“, ukazovať ukazovákom, klásť si ruku na srdce, priložiť ruku k dielu, vždy sa pokúšame mať čosi pod palcom a často by sme chceli zložiť ruky do lona. Páči sa nám keď nám zobú z ruky, a bolo by úžasné keby sme všetko zvládali ľavou rukou.