ÚVOD
Pre svoju stredoškolskú odbornú činnosť som si vybral tému Jára Cimrman, génius, ktorý sa nikdy nepreslávil. Jára Cimrman. Podľa niektorých bádateľov zabudnutý a znovu objavený český génius z prelomu 19. a 20. storočia, ktorý zasiahol do mnohých odborov. Bol to osobitý dramatik, filozof, gynekológ - samouk, lyžiar, dôverný priateľ a učiteľ Alberta Einsteina, vynálezca a daltonista, dôverný nepriateľ T.A. Edisona. Podľa iných neexistujúca postava, literárna mystifikácia, ktorá dala možnosť vzniknúť jednému z najpopulárnejších malých divadiel v Českej republike, nesúceho názov: Divadlo Járy Cimrmana.

Jára Cimrman, či už bol skutočný alebo nie, stal sa osobnosťou, ktorá prekonala všetkých velikánov svojej doby, osobnosťou, ktorá sa dostala do povedomia celého československého národa. Každopádne divadlo Járy Cimrmana ponúka divákom veľmi inteligentný a vtipný humor. Vybral som si túto tému, pretože sa často stretávam s tým, že slovenská mladšia generácia o tomto divadle nikdy ani len nepočula a pri slovách „ české divadlo“ sa radšej otočí a znudene odíde.

Cieľom tejto práce bude teda priblížiť hlavne mladým ľuďom trochu iný druh zábavy, než aká je v dnešnej dobe populárna. Pokúsim sa však aj zistiť či Jára Cimrman ) naozaj existoval, alebo ide o vymyslenú a zidealizovanú postavu českého národa.

1.JÁRA CIMRMAN- JEHO ŽIVOT A OBJAVY

1.1. Náš Jára Cimrman
Taktiež tento rok je to sto desať rokov, čo sa Jára Cimrman narodil. Vďaka úradníkovi na matrike IV. viedenskej farnosti Franzovi Huschkovi, ktorý robil väčšinu zápisov v stave opitosti, nie je dodnes možné s istotou povedať, či sa manželom Marlén a Leopoldovi Cimrmanovým narodil synček v mrazivej januárovej noci roku 1857, 1864, 1867, 1894. Matrikárov neistý rukopis pripúšťa dokonca aj rok 1895. Takže aj budúci rok to bude presne sto desať rokov, čo sa Jára Cimrman narodil.

Pokiaľ si dnes prezeráme obrovské dielo, ktoré tento duchovný titán nepozorovane vytvoril, a ktoré je Divadlom Járy Cimrmana zozbierané, stojíme pred otázkou, ako si jeho genialitu vysvetliť. Poprední cimrmanológovia vidia jednu z hlavných príčin jeho tvorivej invencie v tom, že Jára Cimrman neprežil obdobie puberty, ktoré, ako je všeobecne známe, odvádza myšlienkovú energiu nežiaducimi smermi. Jeho rodičia totiž pred ním zatajili až do jeho pätnástich rokov, že je chlapcom, aby donosil šatstvo po svojej staršej sestre Luise. Keď mu potom zlomyseľné spolužiačky na dievčenskej škole prezradili, že nie je dievča, mal už Cimrman pubertu za sebou, pretože dievčatá, ako vieme, dospievajú skôr. Nikto z Cimrmanových súčasníkov nevedel, že žije v spoločnosti génia. Snáď iba jeho osobný lekár, polabský veterinár Hugo Myslík, niečo tušil, ale nikdy sa o tom nikomu ani slovom nezmienil.

Po matke Rakúšan, po otcovi Čech, po prvej svetovej vojne už celkom zapadnutý velikán prežil život svetobežníka. Na samom prahu duševného rozletu ho šťastná náhoda zoznamuje so Sigmundom Freudom. Tento neúnavný bádateľ moravského pôvodu, z ktorého sa stal cez noc z malého doktora veľký psychoanalytik, si dal v krajčírskej dielni Cimrmanovho otca narýchlo popustiť rukávy a nohavice. Čakajúc, až bude krajčír s prácou hotový, všimol si malého Jaroslava, ktorého pre jeho neposednosť uviazal otec za nohu ku stolu. „Pozerám, že si priviazaný, “ povedal. Slová geniálneho vedca padli na úrodnú pôdu a vznietili v citlivej duši iskričku vzbury. Onedlho nato odkladá Cimrman počas obeda lyžicu s nenávidenou krupicovou kašou a odchádza ako sedem až dvadsaťštyri ročný z domova.

Od tej chvíle nachádzame jeho stopy v mnohých krajinách a skoro na všetkých kontinentoch: americkej vláde predkladá projekt Panamského prieplavu vrátane libreta rovnomennej opery. Reformuje haličské školstvo. So šľachticom Zeppelinom konštruuje prvú vzducholoď s pevnou konštrukciou zo švédskej ocele a s gondolou z českého vŕbového prútia. Ako anarchista vyhostený z Nemecka nesie si v osobných dokladoch záznam „strojca nepokojov“. Zároveň v ťažkých podmienkach Álp zavádza ( a po nejaký čas aj vykonáva ) funkciu pôrodného dedka. Skúma život polárnych „samojedov“ a na úteku pred vyhladovaným kmeňom „Mľaskov“ míňa severný pól o necelých sedem metrov. V Paraguaji zakladá bábkové divadlo s živými hercami. Vo Viedni kriminalistickú, hudobnú a baletnú školu. Vedie rozsiahlu korešpondenciu s G. B. Shawom, na ktorú bohužiaľ mrzutý Ír neodpovedá. Patentuje ako prvý na svete jogurt. Nezáväzne pomáha rade svetových velikánom: prof. Burianovi asistuje pri prvých plastických operáciách, Edisonovi prerobí objímku na jeho prvej žiarovke, Eiffelovi zoženie podnájom a pomôže mu roztiahnuť nohy na jeho veži, Čechovovi pochváli novú knihu poviedok a pohnojí višňový sad.

Akokoľvek mal Jára Cimrman nepokojnú krv cestovateľa, vždy sa rád vracal domov, do Čiech. Vlastenectvo je považované za najvýraznejší rys jeho osobnosti. Pre neho trpel v habsburských väzniciach, pre neho sa naučil skoro plynulo česky. Pre neho – a to asi najlepšie ukazuje vrúcnosť jeho vlastenectva – sa dokázal rozísť aj s najlepším priateľom Aloisom Jiráskom. Nemohol mu totiž odpustiť, že zaradil do svojich Starých povestí českých príbeh o blanických rytieroch, čakajúcich vnútri hory, aby prišli na pomoc, až bude národu najhoršie. „Pretože za celých tristo rokov habsburského útlaku nikdy neprišli,“ vyčíta mu v liste Cimrman, „deprimuješ tak národ vyhliadkou, že to, čo prežíva, nie je ešte nič proti tomu, čo ešte len príde.“

V Čechách dosahuje Cimrmanovo životné dielo vrchol. Ako kočujúci dentista prechádza snáď všetkými kútmi českej vlasti. Český ľud ochotne otvára ústa a zveruje sa mu so všetkými svojimi starosťami a problémami. Z nich potom Cimrman ťaží materiál pre svoje nesmrteľné divadelné hry. Jedná sa o diela takej dramatickej sily, že prakticky nemohli byť Cimrmanovými súčasníkmi ani pochopené. Keď sa po mnohých desaťročiach ukázali na scéne, celá rada literárnych vedcov začala o Cimrmanovej existencii pochybovať a označila jeho dielo za liptákovský podvrh. Na toto je jednoduchá odpoveď. Ktorý zo súčasných svetových spisovateľov by bol schopný dielo takej veľkosti vytvoriť? Žiadny. Podľa cimrmanológov by sa museli k takému činu spojiť najmenej dvaja. Ale aj tí by museli byť aspoň priemerne geniálni. Nech už je to akokoľvek, diela, pod ktorými je podpísaný Jára Cimrman, patria dodnes k vrcholom svetovej dramatickej tvorby. Môžeme o tom diskutovať, môžeme o tom viesť spory, môžeme s tým dokonca aj nesúhlasiť, ale to je všetko, čo sa proti tomu dá robiť.
1.2.Cimrmanova teória poznania
Iba nedávno sa v Einsteinovej korešpondencii objavil list, v ktorom Cimrman zoznamuje svojho priateľa s definitívnym nákresom externizmu. Vysvetľuje mu, že podľa tejto filozofie je to s existenciou vecí presne naopak, než aký je bežný názor: vec je tam, kde sa domnievame, že nie je, a nie je tam, kde sa domnievame, že je. Teda zjednodušene povedené: keď držím v ruke napríklad kriedu, potom podľa Cimrmana vyplňuje táto krieda celý priestor svojho okolia a jedine v mieste, ktoré vidíme, táto krieda nie je. To čo držím v ruke, je v podstate akási prázdna bublina v súvislom kriedovom masíve. Einsteinovi pripadal takýto popis sveta pozoruhodný. V origináli označil dokonca Cimrmanove názory ako „ funny“ ). Mal však aj námietky. Einstein ako fyzik poukázal Cimrmanovi na fakt, že na podstate skutočnosti samej sa nič nemení, keď VEC označíme ako PRÁZDNO a prázdne okolie ako VEC. Je to iba jednoduchá hra so slovami. V origináli: „The ping-pong with the words.“ ) Toľko teda k Einsteinovi.

Než sa zoznámime s Cimrmanovou odpoveďou na túto námietku, poďme sa najskôr pozrieť na filozofa F. C. Bohlena, ktorého meno dnes už asi nikomu nič nehovorí. F. C. Bohlen pôsobil vo filozofii ako diletant. Pôvodným povolaním bol obchodník, mal veľkú drogériu v Essene. Preslávil sa snáď iba tým, že bol na svojich zákazníkov extrémne hrubý až sprostý. Takže tento vulgárny materialista sa teda plietol aj do filozofie. A práve na porovnaní s jeho teóriou poznania vysvetľuje Cimrman Einsteinovi svoje poznávacie princípy.

Teória poznania
Podľa F. C. Bohlena / Podľa J. Cimrmana

PRAVDA- nepresná / OMYL- presný
ZPRESŇUJEME PRAVDU / VYVRACIAME OMYL
VIEME VŠETKO / NEVIEME NIČ

Podľa vulgárneho materialistu Bohlena je základným prvkom nášho poznania PRAVDA, aj keď Bohlen pripúšťa, že na začiatku je NEPRESNÁ. Cimrman naopak tvrdí, že základným prvkom je OMYL, na začiatku samozrejme PRESNÝ. Ako sa naše poznatky prehlbujú, dostávame sa do druhej fázy poznávacieho procesu, v ktorej podľa Bohlena SPRESŇUJEME PRAVDU, naopak podľa Cimrmana iba VYVRACIAME OMYL. Konečným cieľom nášho poznania je potom podľa Bohlena stav, keď je pravda úplne presná a my VIEME VŠETKO. Podľa Cimrmana je na konci poznávacieho procesu omyl úplne vyvrátený a my NEVIEME NIČ.

Ale pozor! Cimrmana by sme nemali považovať za nejakého agnostika či nihilistu. On chápe poznanie v podstate ako proces pozitívny, pri ktorom sa oslobodzujeme z počiatočného omylu, aby sme sa, ako sám Cimrman údajne prehlásil, postavili nakoniec pred tvárou Všemocného s hlavou jasnou a prázdnou. To, že na konci poznania nevieme nič, je iba logickým dôsledkom jeho externizmu. V procese poznania sa totiž, ako sme si ukázali na príklade s kriedou, blížime k miestu, kde vec nie je. Ak teda dôjdeme až k objektu samému, nedostaneme sa, ako tvrdí Bohlen, k jadru veci, naopak šliapneme do prázdna. Takže na konci poznávacieho procesu nevieme síce nič, ale zato to vieme správne.

Znovu sa nám tu ale vyskytuje cimrmanovský rozpor: jeho teóriu poznania môžeme aplikovať na všetku existenciu, ale s jednou výnimkou. Tou výnimkou je teória sama. Aplikovaná sama na seba. Samu seba totiž vyvracia. Buď je OMYLOM, alebo ju NEVIEME.

Avšak Cimrman si aj tu vedel poradiť. Tesne pred tým než vyslovil finálnu vetu NEVIEME NIČ, urobil tzv. KROK VEDĽA. Tým sa ocitol, samozrejme iba na chvíľu, na pôde vulgárneho materializmu, odkiaľ mohol svoju teóriu poznania uznať ako objektívne pravdivú.

Teória poznania
Podľa F. C. Bohlena / Podľa J. Cimrmana

PRAVDA- nepresná / OMYL- presný
ZPRESŇUJEME PRAVDU

VIEME VŠETKO --- Krok vedľa VYVRACIAME OMYL
NEVIEME NIČ

Závery oboch teórií spojil potom Cimrman tzv. DVOJBODKOVÝM OPERÁTOROM, ktorý obom protichodným tvrdeniam dáva spoločné vyústenie v podobe slávnej filozofickej vety: VIEME VŠETKO: NEVIEME NIČ.
1.3.Cimrmanov objav snežného muža

Dôležitým objavom na antropologickom poli je podľa cimrmanológov objav snežného muža. Cimrman, ktorý sa počas svojej cesty po Arktíde so snežným mužom osobne stretol, popisuje tohto tvora ako samotárskeho, plachého cicavca, vyznačujúceho sa vzpriamenou chôdzou po dvoch, a to zadných končatinách. Iba pri pozorovaní rýb medzi kríkmi sa opiera o pravú prednú končatinu, pričom ľavá je opretá o bok. V porovnaní so snežným mužom pozorovaným pred rokmi v Himalájách uvádza Cimrman niektoré rozdiely. Arktický druh má na ľavom boku výraznú lysinu od častého opierania ľavej ruky pri rybolove. Taktiež vlasová pokrývka vykazuje podľa uchovaných Cimrmanových zápiskov odlišnosti. Zatiaľ čo u himalájskeho typu trčia vlasy od slúch smerom hore (takzvaný „punk“), polárnej odrode splývajú vlasy dole cez uši a uprostred lebky sú rozdelené cestičkou. Vysvetlením môžu byť rôzne poveternostné podmienky. Punk je spôsobený tým, že himalájsky muž trpí vetrami vejúcimi zdola nahor, od úpätia hôr k vrcholom, polárny snežný muž vzdoruje vetrom horizontálnym. Výrazný je tiež rozdiel vo veľkosti: himalájski bádatelia prisudzujú svojmu snežnému mužovi výšku desaťročného chlapca, Cimrman však tvrdí, že snežný človek má výšku chlapca jedenásťročného.

Cimrmanov popis pohlavného života tohto tvora však vtedajších biológov doslova šokoval, všeobecne sa vraj hovorilo o sexuálnej bombe storočia. Zdržanlivejší Sigmund Freud údajne použil termín „Sexuelhandgranat“ ). Arktický snežný muž je podľa Cimrmana „samozásnubný“. K rozmnožovaniu teda nepotrebuje partnera. Preto je v jeho prípade zvlášť dôležité preložiť správne pôvodný anglický termín „snowman“ ako „snežný človek“, a nie, ako sa všeobecne začalo používať, „snežný muž“. Ide totiž o muža a ženu zároveň. Nevystačíme tu však s pojmom hermafrodit. Jeho dvojpohlavnosť ide omnoho ďalej. Dobre je to vidieť na spôsobe rozmnožovania. Cimrman mal podľa uchovaných záznamov šťastie, že ho mohol tajne sledovať práve v období párenia a zhrnul svoje pozorovania do výstižného termínu „polárna samohana“. Ešte prekvapivejšia je skutočnosť, že snežný človek sa ako biologický pár nielen rozmnožuje, ale aj chová. Cimrman zreteľne videl a počul, ako tento tvor gestikuluje a hovorí sám zo sebou.

„Jeho reči som nerozumel,“ píše, „z intonácie a výrazu som však poznal, že sa nejedná o rozhovor jedného človeka samého so sebou, ale naopak ide o vyslovený dialóg, niekedy prechádzajúci až do hádky. Vysokou fistulou vyčíta a obviňuje, hlbšími hlasovými tónmi zaujímal pozíciu obrannú a ospravedlňujúcu sa. Keby som mal predpokladať obsah rozhovoru podľa intonácie a gest, povedal by som:

Koľko bolo hodín, keď si včera prišiel domov?
Ja neviem, bolo ešte svetlo.
Svetlo je stále. Máme polárny deň!
Oslavoval som tvoje narodeniny.
Neklam! Ktovie kade lietaš a mňa z toho potom bolia nohy!

A práve dualita tejto reči, toto splynutie 1. osoby „ja“ s 2. osobou „ty“ viedlo Cimrmana k pomenovaniu snežného muža výstižným slovom „jaty“, ktoré neskôr Angličania skomolili na „yeti“. Samotárstvo a plachosť snežného muža trochu kontrastuje s tým, ako sa chová k ľuďom. Cimrman aj neskorší bádatelia si všimli, že „jaty“ sa pri spozorovaní polárnej výpravy drží v úctivej vzdialenosti, ale radostne tlieska. Niekedy dokonca vyskakuje a vymršťuje pravú ruku hore. Amundsen to prirovnal ku správaniu futbalového hráča, ktorý práve strelil gól. Cimrman dospel k záveru, že snežný muž nevidí v polárnikoch nepriateľov, ale tvorov, ktorí mu prinesú žrádlo a zmrznú.
1.4.Cimrman v starobinci

V roku 1912 opúšťa podľa údajov zozbieraných cimrmanológmi svoje liptákovské útočisko a vydáva sa na cestu do Traunu pri Linzi. Toto neveľké mesto vynikalo v Rakúsku iba v dvoch smeroch: bola tu najväčšia továreň na dynamit a najväčší sirotinec. Cimrman bol vedením tohto sociálneho ústavu požiadaný, aby aplikoval svoje svetoznáme pedagogické spôsoby na sirotách.

Náhoda chcela, že Cimrman sa údajne do Traunu nikdy nedostal. Vo vlaku sa totiž zoznámil s profesorom Sajnarom, ktorý sa práve vracal z vedeckej cesty po Ázii, kde študoval problém dlhovekosti. Starý profesor mal k Cimrmanovi od prvej chvíle takú náklonnosť, že sa mu neváhal zveriť ani s tými najintímnejšími zážitkami. Keď sa uistil, že mu ostatní cestujúci v kupé nevenujú pozornosť, nenápadne sa k Cimrmanovi naklonil a skoro sa dotýkajúc jeho tváre ústami mu oznámil, že si zo svojej výpravy prináša pravú, v Európe zatiaľ neznámu ázijskú chrípku. Cimrman sa opýtal na inkubačnú dobu a rozhodol sa, že chrípku, ktorú za deväť dní dostane, nepovezie do sirotinca, ale že ju pretrpí spoločne s profesorom Sajnarom. A tak sa ocitol v pošumavskom mestečku Frymburk, kde Sajnar pôsobil ako riaditeľ starobinca. Dostal sa teda do prostredia, stojaceho na opačnom póle jeho pôvodného pedagogického záujmu. Onedlho však zistil, že sa problematiky starobinca a sirotinca v mnohom zhodujú. Jeho dotazníková anketa pripravená pôvodne pre sirotince to potvrdila. Ukázalo sa napríklad, že všetci chovanci ústavu pre starých boli pôvodne tiež sirotami. Z čítania, že majú najradšej rozprávky, prednosť dávajú knižkám obrázkovým. Najobľúbenejším jedlom je krupicová kaša, najobľúbenejšou hrou guličky, v zime guľovanie. Nikto z ústavu nemal presnú predstavu o tom, čím by chcel v živote byť.

Výsledky dotazníkovej ankety Cimrmana údajne tak zaujali, že sa rozhodol venovať problematike hlbšie. Vo frymburskom starobinci predniesol celý cyklus prednášok. Za najúspešnejšie považujú poprední cimrmanológovia prednášky ako napríklad „Domovina“ o pestovaní tabaku podomácky, prednášku s názvom „O palici“ s podtitulom „Dvanásť úderov sebaobrany chromých“, ďalej publikáciu „ Pletieme si“, ktorá pojednáva o slovách, ktoré si starý človek najčastejšie zamieňa (napr. faktúra – fraktúra). Najnavštevovanejšie boli prednášky „Druhá múza“ a prednáška „Po prechode“, akési dopravné desatoro v kocke. Zo zdravovedných prednášok môžeme menovať „ Prestávame byť mužom“ a na ňu nadväzujúcu štúdiu „Čo s voľným časom?“.

Veľmi dôležitá bola pre starých ľudí aj Cimrmanova geriatrická práca, nesúca výstižný názov „Posledná profesia“. V nej Cimrman dôkladne rozpracoval metodiku žobrania. Predovšetkým vymedzil už samotný pojem žobráka. Odmietal uznať za žobrákov tých, ktorí pri vymáhaní milodarov hrajú na nejaký hudobný nástroj alebo spievajú. Tých priradil jednoznačne medzi zárobkovo činných hudobníkov. Pravý žobrák podľa Cimrmana získava obživu výlučne tým, že vzbudzuje ľútosť. Niektorí žobráci majú to šťastie, že ich príroda obdarila takým zovňajškom, že vzbudzujú ľútosť bez akéhokoľvek vlastného pričinenia. Tí menej šťastní musia k dosiahnutiu úspechu vynaložiť určité úsilie. Zvláštnu kapitolu venoval preto otázke správneho obliekania. Vylúčil hlavne drahé kožušiny, ako napríklad norku, striebornú líšku, perzián a pod. Odmietal aj elegantné obleky, športové (motoristické, golfové, tenisové atď.). Mimoriadnu dôležitosť prikladal Cimrman aj žobrákovej chôdzi. Zaviedol preto kurzy krívania. Pokiaľ ide o celkové správanie, Cimrman kládol dôraz na takt, i keď istú mieru drzosti pripúšťal, inak by sa žobrák ťažko presadil. Ale zároveň varuje: pri žobraní sa nikdy nevyhrážame. To by sme sa už dotýkali tenkej hranice, kde končí žobranie a začína krádež. K účinnému vyvolaniu ľútosti patrí podľa Cimrmana aj slovný prejav. Každý žobrák by mal poznať dva tri dojemné príbehy, ktoré by mohol o sebe rozprávať. Niekoľko takých príbehov Cimrman pre potreby žobrákov sám napísal. Uveďme si tri najslávnejšie.

Šľachtic ľudomil
„Bol som šľachtic a vlastnil som veľké panstvo. Ale chudoba mojich poddaných ma tak dojímala, že som chodil pomáhať pracovať na svojich poliach. Tým som zanedbal svoje vládcovské povinnosti. Čoskoro som sa topil v dlhoch a sused, tiež feudál, skúpil všetky moje pozemky a priviedol ma k bankrotu. Viac než zlatku mi nedávajte, nechcem sa vrátiť medzi tie bohaté „svine“. „

Umelkyňa
„Milosťpán, keď sa na mňa dnes dívate, určite by ste nepovedali, že som býval umelkyňou. Volám sa Hermína Froditová a vystupoval som pod umeleckým menom Herma Frodit. Celý život som sa nevedela rozhodnúť, či sa mám oženiť alebo vydať. S rokmi ubúdalo nápadníkov aj nápadníčok a umelecky sa mi tiež prestalo dariť. Tak som skončila na ulici.“

Prenosené dieťa
(Ernest Hemingway údajne označil tento príbeh za najsmutnejšie dielo svetovej literatúry.)
„Som prenosené dieťa, milosťpani. Keď som sa narodil, mal som dvanásť rokov. Od prsníka ma mama nemohla odtrhnúť, mal som totiž už druhé zuby. Do prvej triedy ma prijali, až keď ma otec naučil sa holiť. V šesťdesiatke som išiel prvýkrát na tanečnú, v sedemdesiatich na brigádu. Za prvé zarobené peniaze som si kúpil tretie zuby a žobrácku palicu. Vašou mincou nepohrdnem, rád by som si kúpil urnu, kým ich zdražia.“
2.DIVADLO JÁRY CIMRMANA

2.1.Podnet na vznik divadla
Keď v decembri roku 1966 na rozhlasových vlnách stanice Praha (v relácii Nealkoholická vináreň U pavúka) po prvý raz zaznela správa, že bola objavená rukopisná pozostalosť neznámeho českého génia Járy Cimrmana, poslucháči reagovali rôzne.

Päť spôsobov reakcie československej verejnosti na objav:
1. Niektorí uverili a ich národné sebavedomie bolo potešené, že sa môže k Husovi, Komenskému a Dubčekovi pridať ďalší velikán.
2. Skeptickejšia a historicky erudovanejšia časť národa bola na pochybách, pretože si spomenula, ako sme sa kedysi radovali, že máme písomníctvo staršie než iní, a potom sa z toho vyliahli rukopisné podvrhy.
3. Tretia skupina žiadala okamžité potrestanie tých, ktorí s týmto nezmyslom prišli.
4. Značnej časti verejnosti to bolo jedno.
5. Piata časť verejnosti sa tomu smiala.

Autori sami tvrdia, že práve pre poslednú časť založili Divadlo Járy Cimrmana.
Vzniklo z podnetu Jiřího Šebánka, okrem neho boli zakladajúcimi členmi Miloň Čepelka, Ladislav Smoljak a Zdeněk Svěrák. Pri kolíske od začiatku stáli aj Karol Velebný, Helena Philippová, Oldřich Unger a Jan Trtílek.

2.2.Päť zvláštností Divadla Járy Cimrmana
1. Ako prvá vec, ktorá nás pri Divadle Járy Cimrmana môže prekvapiť je stavba jeho predstavení. Prvú polovicu večera tvorí séria prednášok, akési vedecké sympózium, v ňom účinkujúci – špecialisti na jednotlivé obory Cimrmanovho diela – pri rečníckom pulte čítajú svoje príspevky. Po divadelnej stránke je to veľmi slabá hodina. Predstavitelia nepredstavujú žiadne figúrky bláznivých, či inak poznamenaných bádateľov, nikoho neparodujú, hrajú sami seba, sú iba autentickí. Humor celej prvej časti stojí iba na literárnom texte a na odhodlaní a zaujatí, s akým je text prednášaný publiku. Otázka, ktorá sa naskytá, znie, ako sa javisko, a hlavne teda divák s tak opticky nezaujímavou dávkou slova (spestreného iba sem-tam svetelnými obrazmi či demonštráciou nejakého Majstrovho vynálezu) znesie.

Ukázalo sa, že dobre. Divák sa rád sústredí na text, aby v ňom – nerušený žiadnou javiskovou akciou – odhaľoval skrytý vtip. Táto suchá prednášková forma mu pripomína prostredie, v ktorom sa často nachádza: školu, školenie, osvetové prednášky, kurzy a konferencie. Vedecká frazeológia, odborné termíny, výklad komponentov a ukazovateľov, tým všetkým je denne za prispenia televízie, rozhlasu a internetu konfrontovaný. Rád je potom svedkom toho, ako sa dá miernym spôsobom z vedeckého spraviť nevedecké a zo strohej inteligentnej dedukcie spraviť nezmysel. Až po prestávke predstupujú účinkujúci pred publikum prezlečení do divadelných kostýmov, aby predviedli niektorú z Cimrmanových divadelných hier, prípadne jej torzo, pretože nie všetky hry sa podarilo úplne zrekonštruovať. Každé predstavenie je zamerané na určitú tematiku. V praxi to znamená, že pokiaľ sa v prvej polovici večera hovorilo o Majstrových zásluhách na poli ľahkej hudby, v druhej časti je uvedená jeho opereta. Ak sa však hovorilo o jeho kriminálnej a kriminalistickej činnosti, diváci si môžu vychutnať jeho detektívku.

2. Úmyselne som sa až doteraz vyhýbal slovu herec a hovoril som radšej o účinkujúcich, pretože – a to je druhá zvláštnosť Cimrmanovho divadla – nikto z aktérov neabsolvoval žiadnu umeleckú či hereckú školu a všetci vykonávajú svoje „civilné“ zamestnania popri divadle ( Jaroslav Veigel je grafik, Bořivoj Penc strojár, Pavel Vondruška je dirigentom orchestru Českého Národného divadla, Petr Brukner je zamestnancom divadla ). Otázka ich herectva je chúlostivá. Pokiaľ by sme porovnali predstavenie hrané hercami z Cimrmanovho divadla a predstavenie hrané ochotníkmi, videli by sme jeden zásadný rozdiel. Ochotník chce hrať ako herec. Snaží sa vžívať do postáv, mení tón hlasu, robí rôzne gestá, pretože herci to tak robia, ale nedarí sa mu to úplne prirodzene. Napriek faktu, že ochotník nasadí na hranie všetky svoje schopnosti, alebo práve kvôli nemu, výsledok jeho snahy býva často esteticky sporný. Môžeme teda povedať, že ochotníkmi nie sú. Ale sú naozaj hercami? Podľa ich vlastných slov, málokto z nich by vedel dôveryhodne zaplakať, málokto sa dokáže dobre pohybovať. Jeden z popredných českých hercov Miloš Kopecký však považuje za svojho kolegu každého, kto je schopný predviesť svoj výstup na verejnosti bez toho, že pôsobí trápne. Do tejto milosrdnej definície herectva sa všetci aktéri z Divadla Járy Cimrmana určite zmestia. Je taktiež veľkou výhodou, že sa herci predstavujú divákom najprv ako vedci, ktorí sú ochotní vystúpiť aj v dramatických ukážkach zo skúmaného diela, ale ostávajú pri tom aj po tom sami sebou, niekto viac, niekto menej. A keď uvážime, že po stovkách repríz naivita ich hrania už dávno nie je nevedomá, ale práve naopak udržiavaná a fixovaná, doslova sa zmenila v profesionálnu skúsenosť, môžeme bez obáv prehlásiť všetkých aktérov za hercov.

3. Treťou zvláštnosťou súboru je absencia žien. Všetky ženské role (vrátane princeznej Zlatovlásky v Cimrmanovej rozprávke Dlhý, Široký a Krátkozraký) sú obsadzované mužmi. Tento návrat k antickej tradícii má svoje výhody. Divadlo si vystačí s jednou šatňou a herci nie sú pri vedecko-umeleckej práci rozptyľovaní.

4. Štvrtým bodom v tomto zozname je rôznorodosť publika. Zdalo by sa, že Divadlo Járy Cimrmana patrí medzi tzv. divadlá malých foriem, bude teda zaujímať prevažne mládež. V hľadisku sa však pri každom predstavení schádzajú všetky generačné vrstvy. Vysvetlenie v tomto prípade spočíva v tom, že divadlo pracuje s mnohými odkazmi na kultúrne a historické fakty, a že počíta s divákovou myšlienkovou aktivitou. Preto priťahuje publikum, ktoré nespája vek, ale zmysel pre tento typ zábavy. Toto publikum preto nemusí byť intelektuálske, zaručene však je inteligentné.

5. Piatou zvláštnosťou je program. Divadlo Járy Cimrmana nesťahuje hry z repertoáru. To znamená, že divák má možnosť vidieť všetky tituly (skoro v rovnakom obsadení) autorskej trojice Cimrman-Smoljak-Svěrák, ktoré boli od vzniku divadla v roku 1967 nacvičené.
2.3.Cimrmanológia – definícia oboru
Cimrmanológia – názov pochádza pôvodne z dvoch gréckych slov Cimrmanos (Cimrmanova) a logos (náuka, veda). Môžeme o nej takisto povedať, že je to samostatná vedecká disciplína, ktorá je v rámci systému vied relatívne mladá. Zrod cimrmanológie môžeme datovať niekedy od 2. polovice 60. rokov 20. storočia (v odbornej literatúre je často uvádzaný rok 1966 – pozn. autora). Ako už aj sám názov oboru napovedá, hlavnou náplňou tejto vedy je drobná, faktograficko-bibliografická práca, ktorej predmetom je český velikán Jára Cimrman. Nemenej dôležitou zložkou je zmiernenie dopadu následkov z Majstrovho odkazu.

Z hľadiska rozmachu vedných oborov sa nejedná o príliš expanzívnu oblasť ľudskej činnosti. V porovnaní s inými vednými obormi, kde sa rozsah vedomostí každých päť rokov zdvojnásobuje (napr. výpočtová technika, genetika a pod.). Cimrmanológovia teda na rozdiel od iných vedcov nezaznamenávajú príliš veľký nárast poznatkov, avšak pokiaľ dôjde k nejakému novému objavu v súvislosti s odkazom Járy Cimrmana, je to v ostatných vedeckých kruhoch a v očiach verejnosti vždy obrovský šok. Veľakrát dochádza k rozsiahlym, pomalým a často až nechutným sporom (tzv. „monstrprocesy“) o prvenstve Járy Cimrmana v tej či onej veci, oblasti, či dokonca v celom vednom obore. Vždy však, až na výnimky, pri ktorých ešte nepadlo posledné slovo, prizná súdna porota prvenstvo skromnému, usilovnému a geniálnemu Čechovi Járovi Cimrmanovi, ktorý sa takto aspoň posmrtne dočká v obecnom povedomí relatívneho uznania.

Presný počet cimrmanológov zatiaľ nie je presne známy. Podľa posledných výsledkov sa odhaduje, že každý Čech a minimálne každý druhý Slovák sa už aspoň raz v živote stretol s niečím, čo by malo priamu (alebo nepriamu) súvislosť s postavou Járy Cimrmana. Ako je to v ostatných krajinách sa presne nevie. Vie sa iba, že aj ostatné krajiny si pomaly, ale isto začínajú uvedomovať, že tu niekedy bol niekto, kto významnou mierou prispel k vyriešeniu mnohých problémov, a tak podstatne napomohol k rozvoju iných vedných oborov. Názory popredných cimrmanológov sú dokonca také, že aj keď sa na to často zabúda, nebyť Járy Cimrmana, asi by sme dnes ako ľudstvo boli niekde úplne inde...

2.4.Cimrman a jeho doba
Stojí za úvahu, prečo divácku obec vôbec zaujíma vymyslená osobnosť či postava nejakého zabudnutého, neuznávaného Cimrmana, údajne žijúceho na prelome 19. a 20. storočia. Prečo je jeho divadlo plne vypredané už desiatky rokov, a prečo on sám sa stal tak obľúbeným? A je vôbec humor, ktorý Divadlo Járy Cimrmana pestuje, súčasný?

Doba prelomu storočia nie je zvolená náhodne. Cimrman by asi súčasného diváka nezaujímal, keby žil napríklad v storočí štrnástom. Kontinuita s dneškom by bola komplikovaná a často snáď aj nepochopiteľná.

Cimrmanova doba je jasný začiatok našej epochy. V nej sa rodí vedecko-tech-nická revolúcia. Je to zlatý vek vedcov a vynálezcov, a to nielen úspešných „Edisonov“, ale tiež ich mnohých naivných a neúspešných súčasníkov. V Cimrmanovej dobe sa ľudstvo učí lietať, telefonovať a v rade na kinematograf človek žasne nad tým, čoho je schopný. Anarchisti a socialisti snívajú o lepšom spoločenskom poriadku a umelci manifestujú nové smery. A do tejto doby plnej nadšenia a nádeje vpadne nečakane vojna, ktorá po prvý raz v dejinách nesie prívlastok svetová. Prvá svetová vojna, ktorá ohrozí ľudstvo ako celok. V rade na prvú plynovú masku sa človek zdesí nad tým, čoho je schopný.

To je teda historická scéna, na ktorej sa pohybuje vedec, umelec, vynálezca a pôrodný dedo Jára Cimrman. I keď sa všetky dejinné súvislosti pochopiteľne divákovi nevysvetľujú, divák sám ich cíti a on sám si konfrontuje Cimrmanove myšlienky s dneškom, pretože je dnešný a minulosť ho zaujíma pre jej väzbu so súčasnosťou. On už vie, ako to dopadlo.
Tak vidia svoje divadlo samotní autori, respektíve môžeme povedať reštaurátori Cimrmanovho diela. Fakty samotné sa kritikovi môžu zdať nepresné, neúplné, poprípade úplne chybné. Divák sa najskôr zadiví, načo toľko úvah, keď je dôležité sa smiať.

2.5.Rozhovor so Zdeňkom Svěrákom a Ladislavom Smoljakom
„Doktor Evžen Hedvábný kopal krompáčom do hrubej steny svojej rekreačnej chalupy v Jizerských horách, aby sa dostal ku komínu a mohol vybudovať krb. Po niekoľkých úderoch to však začalo znieť duto a prekvapený doktor vytiahol zo steny okovanú truhlu. Privolal na pomoc svojho priateľa pyrotechnika Šťáhlavského a ten rozhodol, že truhlu otvorí pomocou trhaviny. Tak bola v jedinom zlomku sekundy objavená a zároveň skoro zničená rukopisná pozostalosť do tej doby neznámeho českého génia Járy Cimrmana, ktorého význam by sa dal prirovnať snáď iba k osobnosti Leonarda da Vinciho ...“

Niektorí z vás si možno spomenuli na dnes už skoro zabudnuté rozhlasové vysielanie. Takto pred vyše tridsiatimi rokmi vstúpil do našich životov vynálezca a vedec, ktorý síce nikdy neexistoval, ale zato v sebe nesie rysy, sny a túžby bežného československého človeka. Divadlo Járy Cimrmana, spojené hlavne s menami Ladislava Smoljaka a Zdeňka Svěráka, sa stalo hniezdom inteligentného a láskavého humoru. Žiadna z ich hier ešte nikdy nezažila posledné predstavenie, na všetky je stále vypredané. Majú nádej sa dostať do Guinessovej knihy rekordov!

Kto je otcom a kto matkou Járy Cimrmana?
Smoljak: „Impulzom bola rozhlasová „Vináreň U Pavúka“, ktorú robil Zdeněk Svěrák s Jiřím Šebánkom – ten taktiež prišiel s nápadom založiť divadlo. Na zakladajúcej schôdzke sme sa dohodli, že každý z nás troch napíše jednoaktovku a tie uvedieme na javisku. Ale o Cimrmanovi sme nemali ešte ani predstavu, to meno padlo v inej súvislosti. Išlo o súčasníka, vodiča parného valca, ktorý v nafukovacom stane predvádzal sochy. Až pri práci na predstavení sme prišli na to, že by sme časť večera mohli vyplniť prednáškami o vymyslenom Járovi Cimrmanovi. Listovali sme v starých časopisoch a zapáčil sa nám kolorit tej doby ...“

Existuje niečo, čo Cimrman neobjavil, alebo nepredvídal?
Smoljak: „Na túto tému sme raz napísali štúdiu. Cimrman nevynašiel splav. Pripadal mu dokonalý: to, čo ide pod to, netečie, a to, čo ide nad to, pretečie. K tomu vraj nemôže nič dodať. Inak snáď vynašiel všetko. Ale ako sa vytváral, skôr sme ho zakotvovali do vierohodnejších súvislostí. Keď môžete povedať na jeho adresu akýkoľvek nezmysel, strašne si zúžite možnosti. Humor vždy vzniká v spojení s niečím reálnym, v napätí nezmyslu a skutočnosti.“
Svěrák: „ Ja viem tiež iba o splave. Niektoré veci iba zdokonalil, napríklad žiarovku. A s radou nápadov prišiel bohužiaľ neskoro, ako sme to ukázali vo filme Cimrman ležící, spící.“

Ako by sa Cimrmanovi páčilo v dnešnej dobe?
Smoljak: „ To si netrúfam povedať. Jeho doba bola prehľadnejšia: Česi sa snažili brániť v Rakúsko-Uhorsku proti nemeckému vplyvu. Ako za komunizmu – všetci boli proti. Dnes si ľudia asi často vypočujú nedeľné debaty a hovoria si: čert aby sa v tom vyznal! “
Svěrák: „ Ale možno by sa mu tu páčilo, bol to otvorený a podnikavý človek. To bola jeho prednosť aj vada. Najskôr by podnikal v mnohých oblastiach, vrátane cestovného ruchu, vzápätí by skrachoval a dal sa na dobročinnosť.“

Na aký moment z uplynulých tridsiatich rokov nezabudnete?
Smoljak: „Veľmi nás potešil napríklad okamih, keď k nám po prvý raz zavítal Jan Werich. Zveril sa nám, že to zo začiatku naozaj žral a myslel si, že skutočne niekto vykopal nejakého polyhistora , ale potom mu priatelia povedali, že sa mýli, a tak sa prišiel pozrieť... Inak každá premiéra bola radosť, len sme vždy mali strach, aby sme náhodou nezačali ľudí nudiť. Zdá sa, že sme divadlo jedného nápadu, jedného vtipu. To by mohla byť pravda, keby sme stále neomračovali tým, že sme niekoho objavili a on vynašiel to i ono. Ale Cimrman už je iba našou značkou ako napríklad Prazdroj a niektoré hry by sme mohli pojednať aj bez neho- v Dobytí severného pólu sa skupina otužilcov rozhodne k ceste do zeme večného ľadu, Záskok je o tom, čo sa prihodí na javisku, keď niekto neovláda svoju rolu. Svoj humor nebudujeme len na skloňovaní mena Jára Cimrman.“
Svěrák: „ Určite nezabudnem na naše prvé dobrovoľné sťahovanie do Žižkovského divadla. Predtým sme sa vždy sťahovali nútene.“
3. Jára Cimrman v realite

3.1. Jára Cimrman vo vesmíre
Ako sme sa už mohli presvedčiť, postava českého dramatika sa počas rokov zakorenila hlboko do sŕdc českého národa. Ako dôkaz nám poslúži aj fakt, že asteroid číslo 7796, objavený Zdenkom Moravcom v hvezdárni na Kleti v roku 1996, bol rozhodnutím Medzinárodnej astronomickej únie nazvaný „Jaracimrman“. Asteroid objavil vo februári roku 1996 Zdeněk Moravec na fotografických doskách, ktoré boli odfotené veľkou 0,63 metrovou Maksutovou komorou. Tento asteroid dostal predbežne označenie 1996 BG a bol ďalej sledovaný astronómami tejto hvezdárne ( J. Ticha, M. Tichý, Z. Moravec) až do apríla 1996 a neskôr v júni a v júli 1997. V tejto dobe mal asteroid už natoľko spresnenú dráhu, že dostal poradové číslo 7796 a stal sa 312. asteroidom objaveným na Kleti. V tejto chvíli mohol objaviteľ navrhnúť asteroidu meno, ktoré vo februári roku 1998 bolo schválené komisiou Medzinárodnej astronomickej únie (IAU) a bolo publikované spolu s krátkym odôvodnením v „Cirkulároch malých planét a komét“ (MPC číslo 31298). Asteroid ma priemer asi 10 kilometrov a obieha okolo Slnka v priestore medzi Marsom a Jupiterom s obežnou periódou 4,36 roku po eliptickej dráhe so sklonom k ekliptike asi 13 stupňov, excentricite 0,15 a s veľkosťou hlavnej polosi 2,66 astronomickej jednotky (asi 400 miliónov kilometrov). Asteroid „Jaracimrman“ sa nemôže k Zemi priblížiť na menej ako 195 miliónov kilometrov.

3.2. Jára Cimrman v tvorbe autorskej dvojice Smoljak – Svěrák

3.2.1.Inscenácia Divadla Járy Cimramana
( Autori textov L. Smoljak a Z. Svěrák, réžia L. Smoljak)

Akt (l967) (časť textu: J. Šebánek a K. Velebný)
Vyšetřování ztráty třídní knihy (l967)
Hospoda na mýtince (l969)
Vražda v salónním coupé (l97O)
Němý Bobeš (l97l)
Cimrman v říši hudby (l973)
Dlouhý, Široký a Krátkozraký (l974)
Posel z Liptákova (l977)
Lijavec (l982)
Dobytí severního pólu (l985)
Blaník (l99O)
Záskok (l994)
Švestka (2000)

3.2.2.Audio a videozáznamy
Všetky vyššie uvedené divadelné inscenácie s výnimkou hry Cimrman v ríši hudby vyšli na zvukových nosičoch firmy Supraphon ( LP, MC, CD), inscenácia Dlhý, Široký a Krátkozraký a Dobytie severného pólu tiež na videokazetách tej istej firmy.

3.2.3.Knižné publikácie
Jára da Cimrman, zborník o živote a diele českého polyhistora
(J. Šebánek, L. Smoljak, Z. Svěrák, K. Velebný)
Mladá fronta, Praha 1970

Cimrman v ríši hudby (J. Kusák, J. Šebánek, L. Smoljak, Z. Svěrák, K. Velebný)
Supraphon, Praha 1971, 1989

Divadlo Járy Cimrmana (L. Smoljak, Z. Svěrák)
Melantrich, Praha 1987, 1988

Divadlo Járy Cimrmana (L. Smoljak, Z. Svěrák) –
zošitové vydanie divadeľných hier a seminárov,
Paseka Praha 1992-1994

To najlepšie zo Smoljaka a Svěráka, Exact Praha 1992

3.2.4.Celovečerné filmy s cimrmanovskou tématikou
Jára Cimrman ležící, spící (1983) – réžia L. Smoljak
Rozpuštený a vypuštený (1984) – réžia L. Smoljak
Neistá sezóna (1987) – réžia L. Smoljak
ZÁVER
Dúfam, že sa mi mojou prácou aspoň trochu podarilo priblížiť tému „Cimrman, génius, ktorý sa nikdy nepreslávil“ súčasným slovenským generáciám. Hovoril som o živote Járy Cimrmana a aj o najdôležitejších a najzaujímavejších objavoch, ktoré urobil. Spomenul som v nej vznik Divadla Járy Cimrmana, históriu jeho divadelných a mediálnych inscenácií, ako aj fenomén Járy Cimrmana samotný. Priblížil som spôsob humoru, ktorý preslávil Divadlo Járy Cimrmana a jeho hercov. Uviedol som aj situácie, v ktorých sa môžeme v bežnom živote stretnúť s pojmom Jára Cimrman. Dúfam, že sa mi podarilo reprezentovať tento štýl zábavy a pomohol som niekomu začať s „kariérou“ amatérskeho cimrmanológa, takého, akým som sa v priebehu rokov stal ja.

Podarilo sa mi dokázať, že Jára Cimrman v skutočnosti neexistoval. Mnohí môžu namietať, že humor v Divadle Járy Cimrmana je nekorektný a zosmiešňujú sa ním skutoční autori a vynálezcovia. Dalo by sa namietať, že fakty v tejto práci sú nepravdivé, pretože sa nezakladajú na skutočných historických podkladoch. Podarilo sa mi však aj dokázať, že postava Járy Cimrmana je obrazom dokonalého človeka, symbol, ktorý reprezentuje nezlomnosť jednotlivca v snahe dosiahnuť pokrok. Jeho najväčšou cnosťou je nepochybne schopnosť zaujať k faktom profesionálny, ale zároveň vtipný postoj. Pomáha tak ľuďom ukázať, že keď je raz človek na niečo krátky, mal by z toho vyťažiť aspoň smiech a dobrú náladu.

Z vyššie uvedených dôvodov sa preto domnievam, že v skutočnosti nie je dôležité, či Jára Cimrman žil alebo nie, podstatné je to, že sa dostal do povedomia národa a prežíva v ňom. Pretože každý, kto sa aspoň raz stretol s touto preslávenou divadelnou postavou a zároveň obľubuje inteligentný spôsob humoru, aký praktikuje Divadlo Járy Cimrmana, si neskôr v živote určite vzdychol a povedal si: „Ach, to je taká cimrmanovská logika!“.
Na úplný záver mojej stredoškolskej odbornej činnosti uvádzam slová tohto českého génia, ktoré na mňa zapôsobili a radikálne ovplyvnili moje detstvo:
„ Budúcnosť patrí alumíniu!“.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Jára Cimrma, génius, ktorý sa nikdy nepreslávil.