Táto poviedka je o tom, čo všetko môže človek v živote dokázať, keď mu na ničom alebo na niekom záleží.

Začalo sa to ešte na základnej škole v siedmom ročníku, keď som sa nechal prehovoriť spolužiakmi a šiel som si po vyučovaní vyskúšať, ako chutí cigareta a alkohol. Išli sme pod schodište jedného paneláku na sídlisku. Keď som si prvýkrát potiahol, tak ma začalo dusiť a spolužiaci, ktorí to už mali za sebou sa mi začali smiať a ponúkli mi k tomu ešte aj alkohol, že vraj, keď si vypijem tak to pôjde lepšie. Vypil som asi štvrť pollitrovky a hneď za tým som si potiahol z cigarety, a čo sa stalo?

Stalo sa to, že sa mi pred očami krútil celý svet, kamarátov som videl len matne, a keď som sa postavil „bum“ ďalšia rana do hlavy. Bol to úder alkoholu a nikotínu do môjho mozočku. Na to ako ma dovliekli domov si pamätám veľmi dobré, veď som ovracal vchodové dvere. Doma som od rodičov poriadne dostal a mal som týždenné domáce väzenie. Pravdaže do školy som chodiť musel a po vyučovaní som sa stále stretával s partiou, ktorá ma stále navádzala na fajčenie. Nechutilo mi to veľmi, ale chcel som zapadnúť medzi nich. Bolo to odo mňa veľmi, veľmi hlúpe, pretože sa to so mnou ťahalo až do druhého ročníka strednej školy. Už od nástupu na strednú školu som začal s novými kamošmi z triedy chodievať po krčmách a hostincoch. Denne sme mali minimálne dve pivká a dve cigarety.

Peniaze sa míňali rýchlo a častokrát som musel urobiť škrt cez moje a bratove plány, ktoré boli o nakupovaní cédečiek, elektronických súčiastok a opráv elektroniky. Keď som bol v druhom ročníku, tak som totálne prestal fajčiť. Povedal som si: „Do šľaka, veď, keď prestanem fajčiť, tak aj ušetrím a budem aj zdravší.“ Bolo to kruté, prestať hneď, ale dokázal som to. Mám silnú vôľu, keď si niečo zaumienim. Neprestal som však chodievať na pivko. Bolo to naše pivko každodenné. Núkali mi k tomu pivku aj cigarety, ono to bolo fakt lákavé, ale dokázal som sa premôcť a povedať nie. V treťom ročníku, keď prišli do školy nové prváčky, stretol som svoju kamošku z detstva, ktorá sa volá Bibiána a ktorú som nevidel už asi sedem rokov. Nemyslel som si, že sa niekedy stretneme, ale keď som ju zbadal, tak som bol celý bez seba.

Často som chodieval k nej do triedy cez prestávky, aby som sa zoznámil s novými kamoškami a aby som si s Bibkou pokecal. Jedného dňa som sa dozvedel, že si myslí, že som zlatý. Toto zmenilo môj názor k nej, páčila sa mi už skôr, ale nebol som si istý, či by z toho mohol byť nejaký vážnejší vzťah, no od toho okamihu, keď prejavila záujem, som vedel, že áno. Raz som vypustil ničo hrozné zo svojich úst a urazil som ju. Viem, že som ju preto veľmi urazil, veď som to ani nemyslel naozaj, ale vyletelo mi to z úst. Vtedy by som sa po nich bil, ako by som mohol. Nejaký čas sa na mňa hnevala, ale dokázala mi to odpustiť. Toto by človek nedokázal, keby nemal také veľké srdce. Chodievali sme spolu vonku, či už na prechádzku, alebo na lavičku porozprávať sa. Chodiť sme spolu začali až na konci prvého mesiaca celoročných prázdnin.

Postupne som zisťoval, čo má rada a čo nie. Prestal som chodievať s kamošmi do hostincov a krčiem na to naše pivko každodenné. Chcel som jednoducho na ňu zapôsobiť. Začal som sa dokonca správať úplne odlišne ako väčšina chalanov, ktorí dievčatá len zneužívajú a fajčia a pijú. Cítil som, že ku mne cíti niečo veľmi silné, bola to úprimná, čistá láska, ktorú som jej úprimne opätoval. Vďaka čistej lásky k nej som sa úplne zmenil. Dokázal som sa zriecť návykových látok a flirtovania s inými dievčatami. Viem, že sa mi to veľmi oplatilo, a že toho nikdy ľutovať nebudem, pretože nájsť dievča ako je moja Bibka je veľmi ťažké. Som s ňou veľmi šťastný a máme sa veľmi, veľmi radi a nikdy by som ju nechcel stratiť, budem robiť všetko preto, aby sa to nestalo.
Táto poviedka je podľa skutočných udalostí založená na pravde. Nikdy som si nemyslel, že to dokážem, zriecť sa tých zlých návykov.