Teraz sa konečne dozviete aj niečo o mne. Doposiaľ ste čítali len moje názory a myšlienky. Nič ale neviete doteraz o tom kto tie myšlienky napísal. Teraz je čas to napraviť. Som človek ktorý je sklamaný zo života a popri tom sa neuveriteľne zabávam na živote. Prečo je to tak?
V živote niektoré situácie mi pripravujú sklamanie a vďaka bohu život mi ponúka aj situácie v ktorých sa zabávam. Som ten typ človeka ktorý sa chce a bude sa zabávať aj keď sa bude diať čokoľvek. Ja vždy vravím Show musí pokračovať. Som ten ktorý hľadá spoločnosť. Povedané cudzím názvom extrovert. Ja potrebujem spoločnosť. Nevedel by som žiť sám. Každý potrebuje niekoho aj ja som tiež ten človek. Vyhľadával som miesta kde sú dobrý, férový a spoločenský ľudia. Medzi takými sa cítim najlepšie.
Vždy som neznášal školu a ona mňa ešte viac. Do školy som chodil len pre spoločnosť nie pre školu. To vôbec nie. Od jakživ som tam chodil len pre to že som mohol byť s priateľmi s ľuďmi ktorý mi rozumeli aj keď ich nebolo veľa. Mne rozumelo v živote len zopár ľudí. Na rozdiel odo mňa. Ja som sa snažil rozumieť všetkým. Pochopiť prečo robia to a ono prečo tak rozmýšľajú prečo to všetko robia. Ja som sa aspoň snažil pokým tí druhý sa nesnažili vôbec ma pochopiť. Okrem niektorých. Týmto im všetkým ďakujem aj keď ich nebolo veľa. Ďakujem. Tí druhy v mojom živote ma vždy videli len tak ako vyzerám navonok a ako sa správam. A to im stačilo na zaradenie človeka medzi tých a tých ľudí ale nikdy sa nesnažili ma spoznať. To vôbec nie. A niektorý ma zaradili hneď ani ma nevideli alebo sme sa videli len dve minúty.
Viete čím to je. Tím že som malý. Od prvých rokov v škôlke a potom aj v škole som bol vždy najmenší. Pre väčšinu ľudí sú malý ľudia nič. Sú pre nich ľudia ktorý nemajú, nechcú, nevedia, mať nič. Myslia si o nich že v živote nedokážu nič, že budú mať vždy stopäťdesiat centimetrov a budú sedieť doma a čumieť na televíziu. A o tom že budú mať ženu a deti to ani nehovorím. Tí vám povedia že takých ako ste vy nikto nechce. A vy časom možno zistíte že to nieje pravda. Ale niekedy aj môže. Sú taký ľudia čo vám povedia že oni chcú silákov s veľkými svalmi, s kockami na bruchu a hlavne aby mali okolo stoosemdesiat alebo aj stodeväťdesiat centi. Aj taký sú ľudia. Ja som skoro celé posledné tri štyri roky na základnej škole počúval len slová o výške.
A najradšej som počúval ako všetci všetko merajú len podľa výšky. To bolo fakt super. A ešte ak sa k tomu pridajú takmer všetci vaši učitelia modlíte sa len aby ste vypadli. Ja som si užil od ľudí ktorý ma učili (ak sa to dá nazvať učiť) dosť veľa. Ja som neznášal školu a oni mňa. Prečo som neznášal školu to viete. A prečo nemali radi oni mňa? Lebo som sa nikdy nebál povedať nikomu to čo si myslím. Nikomu. Aj keď som potom len počúval aký som drzí že sa neviem správať a prečo to a hento. A nikdy nezabudli povedať obľúbenú vetu. Ti musíš mať vždy posledné slovo. Niektoré slová neznášam ale tú to vetu už mám asi priklincovanú v centre mozgu. Už som ju toľko ráz počul že keď ju znova počujem idem prasknúť. Hovorievali mi ju lebo som si nenechal kydať veci na seba ktoré neboli pravda alebo ich hovorili ľudia ktorý si nezaslúžili ma súdiť a odsudzovať. A to bol ich problém nevedeli sa zmieriť že obyčajný malý chlapček im môže povedať holú pravdu rovno do ich debilných očí. A nevedeli ma inak za to potrestať len tak že mi napíšu sprostú poznámku.
A mysleli si že tým je všetko vybavené. Mýlili, sa za každú debilnú poznámku čo mi napísali a za každé združenie rodičov a priateľov školy na ktorom boli moji rodičia a počúvali aký som drzí a že vždy, vždy musím mať posledné slovo som bol ešte tvrdší. Nikdy som si nedal kydať na seba nerobím to a ani nebudem. Ľudia mi môžu povedať hoci čo aj to že som debil a aj iné veci ale ak majú na to dôvod. A nie len preto že som malý alebo som im povedal niečo čo sa im nehodí aj keď to bola pravda. A keď ma niekto obsral a nieje to pravda a ja mu chcem na to niečo povedať povedia mi len jednu vetu. Že chcem mať posledné slovo a tým to pre nich všetko končí. Niekedy to pre mňa nekončilo a išiel som ďalej a vtedy mi hovorievali to že som človek ktorý sa musí hádať. Áno v živote som sa hádal o mnoho vecí niektoré nestáli za to ale väčšina stala za to. A kvôli tomu že som bojoval (druhý hovoria hádal) všetci ktorých poznám a ktorý poznajú mňa vedia len toľko že sa rád hádam a že musím mať vždy posledné slovo.
Dosť málo o človeku ktorého poznajú napríklad takých desať rokov. Aspoň podľa mňa. Všetci ma poznajú ako malého človeka ktorý chce mať vždy posledné slovo. Títo ľudia nevedia o mne vôbec nič a len ma podceňujú a zaraďujú ma medzi ľudí ktorý nič nedosiahnú. Napríklad mi v deviatke moja učiteľka matiky povedala že nemám ísť na tú školu ktorú som si vybral že niesom taký dobrý, že ju nezvládnem. Len chcem teraz podotknúť že ma poznala polroka a že na škole mám lepšie známky ako na základnej škole a to aj z matiky.
Preto neznášam ľudí ktorý len podľa toho ako vypadám a ako sa správam usúdia na čo mám a načo nie. Len je škoda že takým ľuďom som nemohol povedať to čo si o nich myslel takým spôsobom ako by si oni zaslúžili, ale musel som veľmi dobre vyberať slová aby mi náhodou nenapísala poznámku len za to že som sa opovážil pri nej otvoriť ústa. Pred nedávnom som prišiel na zmienenú strednú školu. Učitelia tí sú ako všade to by som asi chcel veľa aby som aspoň raz mal učiteľov ktorý neznámkujú podľa sympatií, podľa vzhľadu alebo iných vecí ktoré nestoja ani za to. To by som chce asi priveľa však. Aj nový spolužiaci si ma rýchlo zaradili. Keby ste sa niektorých ešte raz niektorých spýtali čo ten je zač povedia vám len tri veci.
Rád sa háda, zaujíma sa o železnicu a šialene miluje dievča ktoré nemôže mať. Za tri roky by vám niektorý povedali len tieto tri veci. Tomu vravím úžas. Popri tom niektorý by povedali aspoň trochu viac aj keď nie všetko by bolo dobré. Aspoň bi niečo povedali nie ako tí druhy. Z polovici som si aj na vine sám. Hádam s tými s ktorými sa nemám a rozprávam vtedy keď nemám a k tomu robím všetko bez toho aby som rozmýšľal aký to bude mať dôsledok. Áno to je moja vina ale tá druha polovica patrí tým ktorý ma zaradili bez toho aby ma aspoň chceli spoznať prečo chcem mať posledné slovo, prečo mám rad vlaky a prečo šialene milujem človeka ktorý ma nechce a nikdy ho nebudem mať. A prečo som v tej situácií taký a v druhej zase taký. Prečo človeka hneď odpíšu bez toho aby ho aspoň spoznali. Ja sa vždy snažím spoznať človeka prečo on je taký a prečo zase je ona taká. Nechápem len prečo to nerobia aj oni. Oni radšej volia najrýchlejšiu cestu ako človeka odpísať. A niektorý bez toho aby ho čo len videli. Ale tak to musí asi byť.
S tým nič nespravím. Viete čo má rad? Takých ľudí ktorý sú otvorený vedia povedať pravdu, vedia sa otvoriť a povedať čo k tomu človeku cítia a myslia si o ňom. Nie takých ktorý vám budú klamať. Radšej počuť pravdu ako neskôr sa dozvedieť že vám klamal do očí. Som človek ktorého keď sa spýtate na čo koľvek odpovie vám aj keď to bude znieť ako by som ho chcel uraziť. Ale ja hovorím len svoj názor a pravdu o ktorej si myslím že je správna. Toto znie ako by som mal vždy pravdu a to nechcem. Dám príklad. Predstavte si. Dievča sedí pred vami. Ešte chcem povedať že má pekné vlasy to len aby ste si ju vedeli lepšie predstaviť. Otočí sa dá si klobúk a spýta sa. Vyzerám v ňom dobre? Z davu niekto vykríkne áno si pekná. Ona sa poteší. Kto nie. Ja by som jej povedal že nech si dá ten klobúk dole a nech sa spýta ešte raz. Prečo? Lebo má pekne vlasy a tie by sa nemali skrývať pod nejaký klobúk.
Ale ona sa urazí a myslí si o vás len že ste ju chceli „dojebať“. Popri tom ste to mysleli dobre a povedali ste len svoj názor a pravdu o ktorej si myslíte že je správna. Ale to ona nevidí. A ešte chcem povedať že sa neskôr poďakuje tomu čo povedal že vyzerá dobre a že jej ten klobúk svedčí ale popri tom si myslí že je to obyčajná tri bodky. Na tomto príklade vidíte aké je ťažké niekedy povedať pravdu a aké ľahké klamať. A vy zostane znova len ten najhorší. Preto aj keď niekedy budem vyzerám ako najhorší poviem svoj názor lebo myslím že je to lepšie povedať pravdu čo si myslíte ako klamať. Za toto ma niektorý nemajú veľmi radi lebo aj keď to bolí mňa alebo ich poviem to čo si práve myslím. A to sa niekedy nehodí. Preto nieje veľa ľudí ktorý zmýšľajú o mne v dobrom. Väčšina je tých druhých. Vždy som sa snažil pomôcť ľudom ktorý to potrebujú. Ale zistil som len to že pre väčšinu som dobrý len keď niečo potrebujú. Česť ostatným. To sú tí pravý ľudia s ktorých by som chcel mať okolo seba.
Neviem akú predstavu ste si o mne urobili. To je vaša vec nechcel som urobiť v tejto kapitole zo seba veľkého. To sa nedá aký ste taký aj budete. Ja som malý a rad sa aj pohádam o veci ktoré podľa mňa stoja za to. A veľmi rád sa zhováram s ľuďmi. Všade kde to len ide. Ja potrebujem rozhovor s ľuďmi. Nemám rad keď prídem a človek sa len na mňa mračí a nepovie mi nič. Nech mi povie čo mu je čo som mu spravil len nech nemlčí. Vtedy sa cítim ako, ani neviem proste blbo. Jednoducho potrebujem mať dialóg s ľuďmi. Taký som a iný nebudem. Neviem možno ma niekto zmení neviem zatiaľ sa o to nikto nepokúsil. Každý mi len povedal aký som debil a prečo sa stále hádam. Nesnažil sa ma spoznať a už vôbec nie pochopiť prečo sa tak správam a prečo to všetko robím. To nie. Možno som iný ako ostatný možno chcem iné veci ako druhy. Ale prečo ja ich musím rešpektovať a oni mňa takého aký som nie.
Prečo oni mňa môžu súdiť a odsudzovať a ja nemôžem. Čo som človek ktorý nemôže druhému nič a oni mne všetko. Neviem, keď mi konečne niekto povie pravdu čo si myslí budem vedieť či je to alebo nie pravda ale zatiaľ to vyzerá tak že to je pravda. Takže stále ešte platí. Oni áno ja nie
Na záver. Volajú ma ibi
