referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Slavomír
Pondelok, 22. apríla 2024
O mne
Dátum pridania: 10.02.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Ibi
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 1 866
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 5.1
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 8m 30s
Pomalé čítanie: 12m 45s
 

Teraz sa konečne dozviete aj niečo o mne. Doposiaľ ste čítali len moje názory a myšlienky. Nič ale neviete doteraz o tom kto tie myšlienky napísal. Teraz je čas to napraviť. Som človek ktorý je sklamaný zo života a popri tom sa neuveriteľne zabávam na živote. Prečo je to tak?
V živote niektoré situácie mi pripravujú sklamanie a vďaka bohu život mi ponúka aj situácie v ktorých sa zabávam. Som ten typ človeka ktorý sa chce a bude sa zabávať aj keď sa bude diať čokoľvek. Ja vždy vravím Show musí pokračovať. Som ten ktorý hľadá spoločnosť. Povedané cudzím názvom extrovert. Ja potrebujem spoločnosť. Nevedel by som žiť sám. Každý potrebuje niekoho aj ja som tiež ten človek. Vyhľadával som miesta kde sú dobrý, férový a spoločenský ľudia. Medzi takými sa cítim najlepšie.

Vždy som neznášal školu a ona mňa ešte viac. Do školy som chodil len pre spoločnosť nie pre školu. To vôbec nie. Od jakživ som tam chodil len pre to že som mohol byť s priateľmi s ľuďmi ktorý mi rozumeli aj keď ich nebolo veľa. Mne rozumelo v živote len zopár ľudí. Na rozdiel odo mňa. Ja som sa snažil rozumieť všetkým. Pochopiť prečo robia to a ono prečo tak rozmýšľajú prečo to všetko robia. Ja som sa aspoň snažil pokým tí druhý sa nesnažili vôbec ma pochopiť. Okrem niektorých. Týmto im všetkým ďakujem aj keď ich nebolo veľa. Ďakujem. Tí druhy v mojom živote ma vždy videli len tak ako vyzerám navonok a ako sa správam. A to im stačilo na zaradenie človeka medzi tých a tých ľudí ale nikdy sa nesnažili ma spoznať. To vôbec nie. A niektorý ma zaradili hneď ani ma nevideli alebo sme sa videli len dve minúty.

Viete čím to je. Tím že som malý. Od prvých rokov v škôlke a potom aj v škole som bol vždy najmenší. Pre väčšinu ľudí sú malý ľudia nič. Sú pre nich ľudia ktorý nemajú, nechcú, nevedia, mať nič. Myslia si o nich že v živote nedokážu nič, že budú mať vždy stopäťdesiat centimetrov a budú sedieť doma a čumieť na televíziu. A o tom že budú mať ženu a deti to ani nehovorím. Tí vám povedia že takých ako ste vy nikto nechce. A vy časom možno zistíte že to nieje pravda. Ale niekedy aj môže. Sú taký ľudia čo vám povedia že oni chcú silákov s veľkými svalmi, s kockami na bruchu a hlavne aby mali okolo stoosemdesiat alebo aj stodeväťdesiat centi. Aj taký sú ľudia. Ja som skoro celé posledné tri štyri roky na základnej škole počúval len slová o výške.

A najradšej som počúval ako všetci všetko merajú len podľa výšky. To bolo fakt super. A ešte ak sa k tomu pridajú takmer všetci vaši učitelia modlíte sa len aby ste vypadli. Ja som si užil od ľudí ktorý ma učili (ak sa to dá nazvať učiť) dosť veľa. Ja som neznášal školu a oni mňa. Prečo som neznášal školu to viete. A prečo nemali radi oni mňa? Lebo som sa nikdy nebál povedať nikomu to čo si myslím. Nikomu. Aj keď som potom len počúval aký som drzí že sa neviem správať a prečo to a hento. A nikdy nezabudli povedať obľúbenú vetu. Ti musíš mať vždy posledné slovo. Niektoré slová neznášam ale tú to vetu už mám asi priklincovanú v centre mozgu. Už som ju toľko ráz počul že keď ju znova počujem idem prasknúť. Hovorievali mi ju lebo som si nenechal kydať veci na seba ktoré neboli pravda alebo ich hovorili ľudia ktorý si nezaslúžili ma súdiť a odsudzovať. A to bol ich problém nevedeli sa zmieriť že obyčajný malý chlapček im môže povedať holú pravdu rovno do ich debilných očí. A nevedeli ma inak za to potrestať len tak že mi napíšu sprostú poznámku.

A mysleli si že tým je všetko vybavené. Mýlili, sa za každú debilnú poznámku čo mi napísali a za každé združenie rodičov a priateľov školy na ktorom boli moji rodičia a počúvali aký som drzí a že vždy, vždy musím mať posledné slovo som bol ešte tvrdší. Nikdy som si nedal kydať na seba nerobím to a ani nebudem. Ľudia mi môžu povedať hoci čo aj to že som debil a aj iné veci ale ak majú na to dôvod. A nie len preto že som malý alebo som im povedal niečo čo sa im nehodí aj keď to bola pravda. A keď ma niekto obsral a nieje to pravda a ja mu chcem na to niečo povedať povedia mi len jednu vetu. Že chcem mať posledné slovo a tým to pre nich všetko končí. Niekedy to pre mňa nekončilo a išiel som ďalej a vtedy mi hovorievali to že som človek ktorý sa musí hádať. Áno v živote som sa hádal o mnoho vecí niektoré nestáli za to ale väčšina stala za to. A kvôli tomu že som bojoval (druhý hovoria hádal) všetci ktorých poznám a ktorý poznajú mňa vedia len toľko že sa rád hádam a že musím mať vždy posledné slovo.

Dosť málo o človeku ktorého poznajú napríklad takých desať rokov. Aspoň podľa mňa. Všetci ma poznajú ako malého človeka ktorý chce mať vždy posledné slovo. Títo ľudia nevedia o mne vôbec nič a len ma podceňujú a zaraďujú ma medzi ľudí ktorý nič nedosiahnú. Napríklad mi v deviatke moja učiteľka matiky povedala že nemám ísť na tú školu ktorú som si vybral že niesom taký dobrý, že ju nezvládnem. Len chcem teraz podotknúť že ma poznala polroka a že na škole mám lepšie známky ako na základnej škole a to aj z matiky.

 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.