Otváram knihu o architektúre. Idem robiť sloh pre nejaký Virgil Project, alebo čo. Musím sa priznať, že ma architektúra nikdy veľmi nelákala, pripadalo mi to suché. No čo tak navrhnem dom. Kocka, kváder, ihlan a je to. Listujem v knihe, register G-Gaudí strana 62. Zarazilo ma to, pozriem sa na to ešte raz. Dvere. Nič nie je rovné, oblúky, polkruhy, vlnky, sľučky…Colonia Guel.

Teraz si pozerám túto stavbu v knihe od otca. Nič nie je rovné, stĺpy sú krásne
Štrukturované, krúti sa mi hlava, nenájdem tam rovnú stenu a ani len podlahu. Keď si knihu otočím hore nohami a zahľadím sa na strop vidím mozaiku. Často v budove nie je dôležitý strop iba steny a podlahy no Gaudí sa rovnako venoval hoci aj klučke.
Prevrátim stranu, aha, lavičky v Gűellskom parku. Krásny had plný vzorov obklopil celý park. Mozaiky na operadlách rozprávajú príbehy lákajú ťa aby si si sadol. Keby som mala tú moc celé to prenesiem do našej štvrti v Bratislave, do Petržalky krásne by to oživilo tie samé kocky, obdĺžniky, kvádre a zase kocky obdĺžniky, kvádre…

Daľšia strana. Dom Milánových v Barcelone. Kým si neprečítam poučku, pozorne sa zahľadím na dom. Je to vôbec dom?…Mám pocit ako keby sa to zvnútra nfukovalo. Len strážne komíny zo strechy dávajú pozor aby dom celkom nepraskol. Pozorne, oči sú otvorené. Dom sa hýbe vidím to vlnia sa mu steny, mračí sa aj usmieva podľa počasia, chce byť najlepší, vytlačiť iné domy z dosahu. Netreba už to tak je.
Vnútri… Gaudí stratil pravítko to je jasné. Som Alica v krajine zázrakov, no volám sa XY, ale v krajine zázrakov som. Klenba vstupného priestoru, chcem ísť späť a nie ísť hore po tých prazvláštnych schodoch. Nemôžem…, teraz neviem či ma tu drží obdiv, zvedavosť, alebo strach z komínových strážcov. Váham, naozaj túto miestnosť stvoril človek? Stĺpy mi pripomínajú kvaple v jaskyni, stalaktity a stalagnity. Podlaha je iba skala, stropy sú šikmé. Iba naozaj nádherná lampa dodáva vstupu obývateľnosť, tiež je stará. Barcelona rušné niekoľko miliónové město má v centre jaskyňu.

Sagrada Familia. Kto by túto stavbu nepoznal. Pozerám sa na obrázok, musím sa pousmiať, Barcelona, centrum, už z diaľky vidno obrovské veže, pripomínajú mi sekvoje týčiace sa z množstva kosodrevýn. Kríže na vrchu veží-stromov mi iba pripomínajú, že je to kresťanský kostol. Gaudí si stvoril vlastné náboženstvo uctievajúce si prírodu a emócie. Priznám sa, že keď som videla túto stavbu prvý krát, mysla som si: ,,Ten islam nie je až taký hrozný aké krásne stavby stavá." A telku som prepínala ďalej. Pozriem sa na obrázok ešte raz. Aha, veď tam je Mária, Jozef a Ježiš. Anjeli a toto mi pripomína kvety. Celá táto stavba je zmesou udalostí z Ježišovho života, prírody a pocitov. Ďalšia strana… Sagrada Familia a žeriavy, Sekvoje a raketoplány. Kuriózny pohľad, žeriavy zmiznú a prírodný tvar sekvoje ostane. Príroda a oceľ.

Vedľa, je Sagrada Familia zvnútra. Chvíľu mi trvalo prísť na to čo to je. No mám to. Veď je to kráľovská stavba, áno pripomína mi to korunu len tak pohodenú v kríkoch. Gaudí ju stratil na prechádzke Barcelonou. Ľudia si ju všimli, no nechali ju tam, vraj sú potom kríky krajšie.
Casa Batlló. Veľký titulok na vrchu. Veľká fotka pod tým. Na fotke pred Casa Batlló sú zaparkované autá, ľudia sa ponáhľajú do práce, nikto sa ani nezastaví a nepozrie. Prečo? Čakala som zástupy japonských turistov a blesky fotoaparátov.

No to je jedno. Táto stavba jedna z najuznávanejších stavieb na svete sa zmenšuje. Že by to bolo malým záujmom okoloidúcich, alebo to tak autor chcel?… Neviem pravdou je, že kým sa šírka zmenšuje okná sa zväčšujú. Čím budova chudne oči sa viac otvárajú. Preto je vo vnútri tak svetelno, no chudnutie sa na tom neprejavuje stále je tam veľmi veľa priestoru. No myslím, že to nebude diétou, ale veľkosťou myslenia architekta Antonia Gaudího.