Strašne som sa potila mala som kŕče, bolesti v nohách, zimnicu, malátnosť, nepríčetnú nervozitu, kruhy pod očami, zvracanie, proste najhoršie čo som v živote zažila. No a jediná opora bola môj chlapec a droga. A začal narkomanský stereotypný život. Celý deň zháňať na drogu peniaze, nadrogovať sa, večer domov, najesť a spať. Strašne sa začal meniť môj výzor, nestarala som sa o seba, chodila som neupravená, a moja povaha bola bez elánu, správala som sa ako najvačší vagabund. Môjho chlapca som začala vidieť už len ako kamaráta, moje city sa stratili-môj život obalila droga! Moja závislosť ma čím ďalej, tým viac ničila. Fajčiť drogu mi už nestačilo, tak som si začala drogu pichať. Pritom môj život ďalej sa horšil a horšil. Z jednej strany mi bolo lepšie, stačila mi menšia dávka, tak isto aj finančne a pri vpichnutí drogy som zažívala zas niečo nové nepoznané- „fleš“. Trvá to sekundu možno tri. Je to silná volnosť, uvolnenie ktoré prechádza vaším telom od nôh až do hlavy a vtedy zacítite ten takzvaný- „fleš“. No z druhej mi bolo viac horšie ako lepšie.

Prišiel zákon proti uschovávaniu drog, zaplavoval ma strach pri zháňaní peňazí na drogy - stres, a pri silnejších a horších absťákoch - bolesti, a moja duša bola na dne. Už ma nič nebavilo, začalo sa mi všetko hnusiť a droga najviac! Bola som jednou nohou v hrobe a druhou von. Partia sa rozpadla vačšina sedí vo väzení, niektorí moji kamaráti, ktorí mali sotva sedemnásť zomreli na predávkovanie. Povedala som si toto je život ! Začala som plakať ako malé dieťa. Prebehli dva roky mám 20 rokov. V srdci som cítila žalostný plač - pomôž !?. Začala som strašne veriť, že sa z narkomanského života dostanem. Až raz zazvonil dedko, nikdy som sa s dedkom osobne nezbližovala. Ja som ho brala ako Deda a on mňa ako vnučku -nič viac. Povedala som mu môj problém. Zoznámil ma s veľmi príjemnou psychiatričkou, ktorá po mojom rozhovore ma doporučila na protidrogové liečenie. Prvý týždeň bol najhorší, mala som hrozné absťáky, cítila som sa ako polomŕtva, no vďaka mojej najmilšej a najlepšej doktorke a hlavne mojej silnej trpezlivosti som to vydržala. Absťáky prešli a ja som prešla na druhé oddelenie, kde sa ľudia doliečajú. Mala som ísť na oddelenie medzi narkomanov a alkoholikov. Odmietla som, nieže by som ich odcudzovala, ale vedela som, že keď budem v spojení s narkomanmi, tak sa bude rozprávať len o drogách a tak by som sa chuti a celkovo psychicky drogy nezbavila. A doteraz si myslím, že narkomanov by nemali hádzať do jedného vreca. Počas tých dvoch rokov narkomanského života som sa o drogách a narkomanoch veľa naučila a poučila. Narkomani, ktorí sa liečia sa delia do viacerých skupín, ale sú dve najhlavnejšie pravá, ktorý majú svoj cieľ, cítia to, a za tým idú „chcem“ s tým prestať, no a druhá, ktorí sa musia liečiť, tam je viacej príkladov uvediem jeden : rodičia ho vyhodia z domu, je zkrachovaný, nemá už silu zháňať financie, nemá cieľ. No a keď „musím“ a „chcem“ sa dajú dokopy vačšinou to dopadne tak, že „musím“ začne rozprávať alebo nahovárať o drogách o bezcieľnom živote no a potom „chcem“ buď o svoj cieľ prestane bojovať, alebo nebude mať silu bojovať a ostanú v zablúdených myšlienkach. Tým psychicky klesnú a ak sa nevrátia do svojho „chcem“ tak podľahnú „musím“.

No, ale pokračujem ďalej v mojom príbehu. Tak som ostala na oddelení kde nikto nemá nič spoločné s drogami. Lebo chcem a bojujem za svoje životné ciele! Druhý týždeň začínam sa prebúdzať do reálneho života, je to ako som spomínala, znovu som sa narodila. Zo začiatku som sa prispôsobovala. Ráno som vstala osprchovala som sa, oprala som si veci, zapojila som sa do pracovných terapii, vybrala som si hlinu, keramiku. Zo začiatku ma to nebavilo môj prvý deň na terapii som ukončila kresbou na ktorú som nakreslila veľké srdce, do ktorého som napísala moje cítenie „Láska nenechaj ma umrieť, ešte ku mne príď, láska drž ma ešte nad hladinou.“ No po čase som sa vďaka dobrému a milému majstrovi vrátila k hline a vždy s veľkou radosťou naďalej chodím na terapiu, ktorú som si vybrala.