Drogy, alkohol, fajčenie: (Ne)mám problém

Vyhľadať pomoc a podstúpiť liečbu je veľmi ťažké, pretože to znamená pripustenie si niečoho, čo ste dlhý, dlhý čas odmietali. Je to ťažké. Naozaj veľmi ťažké.
Pamätám si, ako mi 22. júna moja šéfka povedala, že si myslí, že mám problémy s pitím a buď s tým prestanem, alebo si budem musieť hľadať nový džob. Bolo to ako blesk. Vtedy som vypil som aspoň bedňu piva denne a k tomu som navrch bral ešte nejaké drogy. Nemyslel som si, že je to také zlé, ale začal som navštevovať stretnutia AA (Anonymných Alkoholikov). Prestal som piť, aby som nestratil zamestnanie, ale s drogami som pokračoval. Hovoril som si, „Možno mám problém s alkoholom, ale nie s drogami. Neberiem predsa tak veľa.“ Na schôdzkach AA by mi určite povedali, že by som nemal brať nijaké drogy, ale mal som pocit, že sú to len také keci. Bol som presvedčený, že s drogami žiadny problém nemám. To viete, troška marihuany, troška kyseliny (LSD), troška kokaínu - je tam toho.
Pravda je, že som bral päť, šesť, sedem dní v týždni. Čestné slovo, neviem vám presne povedať, koľko kokaínu som šnupal. Viem iba to, že to bolo veľa. Užíval som viac ako kedykoľvek predtým, trvajúc na tom, že nemám problém s drogami.

Moje skalopevné presvedčenie, že nie som závislý, vychádzalo zo všeobecnej fixnej predstavy narkomana. Narkoman, ako som si myslel, je predsa troska zalezená vo fetošskom brlohu. Veď viete, taký špinavý, somrácky chlapík s vpadnutou tvárou, ktorý vyzerá, akoby zopár mesiacov nejedol. To bola moja čítanková predstava a určite nezodpovedala tomu, ako som vnímal sám seba. Mal som predsa útulné bývanie, slušnú prácu a tiež som dbal na hygienu. Nebol som žiadny tulák z ulice. Nemal som na sebe špinavé šaty. Ani som nespal v kartónovej krabici. Ako by som teda mohol byť narkoman?
Vzdať sa svojich fixných predstáv a vyrovnať sa s faktom, že predstava nemusí vždy zodpovedať realite nebolo jednoduché. Faktom bolo a je, že som drogovo závislý. Bolo veľmi ťažké si to priznať a rovnako ťažké sa s tým zmieriť. Nazývať sám seba narkomanom sa mi zdalo také kruté, nemilosrdné, ohavné. Ale, keď chcete nájsť pomoc a vyriešiť svoj problém, nemáte inú možnosť. Musel som to nielen vysloviť, ale tomu aj uveriť.

Úprimná spoveď z liečenia
Môj príbeh narkomana začal, keď som mala 18 rokov. Je to vek dospelosti, ale ja som sa v duši, aj napriek tomu cítila ako bábo, ktoré sa práve narodilo. Žiť bolo vtedy pre mňa niečo nedokázateľné. Tak som začala hľadať oporu. Najprv v rodičoch, potom v kamarátkach, kámošoch, chlapcoch a vždy sklamanie. Navonok som sa prispôsobila, ale vo vnútri v duši som ostala sama. Psychicky som upadala pomaly na dno. Začala som chodiť vo veľkom sklamaní na diskotéky, ale ešte stále s troškou viery, že nájdem čo hľadám. Začala som svoje sklamanie zapíjať alkoholom. Potom prišiel chlapec, zoznámila som sa s ním, zapálil si cigaretu v ktorej mal heroín. Vždy som bola proti drogám, nepáčilo sa mi to. No v tej chvíli mi bolo všetko jedno a potiahla som si. Bol to krásny pocit, všetky myšlienky, problémy, sklamania z hlavy zmizli. Celý život mi bol v tej chvíli úplne ukradnutý. Myslela som si vtedy, že som našla dve opory-chlapca a drogu. Dostala som sa do partie, kde boli na droge už závislí, čo som nechápala a pod vplyvom drogy ma to ani nezaujímalo. Prežívala som krásne dni, dávky sa zvyšovali a prišlo to, čo ma predtým nezaujímalo- „absťák“.
Strašne som sa potila mala som kŕče, bolesti v nohách, zimnicu, malátnosť, nepríčetnú nervozitu, kruhy pod očami, zvracanie, proste najhoršie čo som v živote zažila. No a jediná opora bola môj chlapec a droga. A začal narkomanský stereotypný život. Celý deň zháňať na drogu peniaze, nadrogovať sa, večer domov, najesť a spať. Strašne sa začal meniť môj výzor, nestarala som sa o seba, chodila som neupravená, a moja povaha bola bez elánu, správala som sa ako najvačší vagabund. Môjho chlapca som začala vidieť už len ako kamaráta, moje city sa stratili-môj život obalila droga! Moja závislosť ma čím ďalej, tým viac ničila. Fajčiť drogu mi už nestačilo, tak som si začala drogu pichať. Pritom môj život ďalej sa horšil a horšil. Z jednej strany mi bolo lepšie, stačila mi menšia dávka, tak isto aj finančne a pri vpichnutí drogy som zažívala zas niečo nové nepoznané- „fleš“. Trvá to sekundu možno tri. Je to silná volnosť, uvolnenie ktoré prechádza vaším telom od nôh až do hlavy a vtedy zacítite ten takzvaný- „fleš“. No z druhej mi bolo viac horšie ako lepšie.

Prišiel zákon proti uschovávaniu drog, zaplavoval ma strach pri zháňaní peňazí na drogy - stres, a pri silnejších a horších absťákoch - bolesti, a moja duša bola na dne. Už ma nič nebavilo, začalo sa mi všetko hnusiť a droga najviac! Bola som jednou nohou v hrobe a druhou von. Partia sa rozpadla vačšina sedí vo väzení, niektorí moji kamaráti, ktorí mali sotva sedemnásť zomreli na predávkovanie. Povedala som si toto je život ! Začala som plakať ako malé dieťa. Prebehli dva roky mám 20 rokov. V srdci som cítila žalostný plač - pomôž !?. Začala som strašne veriť, že sa z narkomanského života dostanem. Až raz zazvonil dedko, nikdy som sa s dedkom osobne nezbližovala. Ja som ho brala ako Deda a on mňa ako vnučku -nič viac. Povedala som mu môj problém. Zoznámil ma s veľmi príjemnou psychiatričkou, ktorá po mojom rozhovore ma doporučila na protidrogové liečenie. Prvý týždeň bol najhorší, mala som hrozné absťáky, cítila som sa ako polomŕtva, no vďaka mojej najmilšej a najlepšej doktorke a hlavne mojej silnej trpezlivosti som to vydržala. Absťáky prešli a ja som prešla na druhé oddelenie, kde sa ľudia doliečajú. Mala som ísť na oddelenie medzi narkomanov a alkoholikov. Odmietla som, nieže by som ich odcudzovala, ale vedela som, že keď budem v spojení s narkomanmi, tak sa bude rozprávať len o drogách a tak by som sa chuti a celkovo psychicky drogy nezbavila. A doteraz si myslím, že narkomanov by nemali hádzať do jedného vreca. Počas tých dvoch rokov narkomanského života som sa o drogách a narkomanoch veľa naučila a poučila. Narkomani, ktorí sa liečia sa delia do viacerých skupín, ale sú dve najhlavnejšie pravá, ktorý majú svoj cieľ, cítia to, a za tým idú „chcem“ s tým prestať, no a druhá, ktorí sa musia liečiť, tam je viacej príkladov uvediem jeden : rodičia ho vyhodia z domu, je zkrachovaný, nemá už silu zháňať financie, nemá cieľ. No a keď „musím“ a „chcem“ sa dajú dokopy vačšinou to dopadne tak, že „musím“ začne rozprávať alebo nahovárať o drogách o bezcieľnom živote no a potom „chcem“ buď o svoj cieľ prestane bojovať, alebo nebude mať silu bojovať a ostanú v zablúdených myšlienkach. Tým psychicky klesnú a ak sa nevrátia do svojho „chcem“ tak podľahnú „musím“.

No, ale pokračujem ďalej v mojom príbehu. Tak som ostala na oddelení kde nikto nemá nič spoločné s drogami. Lebo chcem a bojujem za svoje životné ciele! Druhý týždeň začínam sa prebúdzať do reálneho života, je to ako som spomínala, znovu som sa narodila. Zo začiatku som sa prispôsobovala. Ráno som vstala osprchovala som sa, oprala som si veci, zapojila som sa do pracovných terapii, vybrala som si hlinu, keramiku. Zo začiatku ma to nebavilo môj prvý deň na terapii som ukončila kresbou na ktorú som nakreslila veľké srdce, do ktorého som napísala moje cítenie „Láska nenechaj ma umrieť, ešte ku mne príď, láska drž ma ešte nad hladinou.“ No po čase som sa vďaka dobrému a milému majstrovi vrátila k hline a vždy s veľkou radosťou naďalej chodím na terapiu, ktorú som si vybrala.
Potom prišli na rad moje zdravotné problémy poabsťačné príznaky - nemohla som spávať, mala som vždy hrozné živé sny proste tie sny som prežívala keby to bola realita, naživo, ďalej prišli hnačkové obdobia, potiaže s krížami a celkovo s chrbticou, potom sa ozvali bolesti zuba, ktoré som dva roky odkladala. Vlastne droga mi vždy bolesť stlmila, a najhlavnejšie psychické absťáky, pociťovala som stálu nervozitu a nevedela som ako mám začať žiť, myslím tým po psychickej stránke. No a to je najhlavnejší a najposlednejší bod narkomana. Najprv som si vypočula od iných, že psychicky sa z toho nedostanem, že budem závislá do smrti. Ale ja som prestala veriť a začala som bojovať. Najprv som sa radila s mojou najlepšou doktorkou no a tá mi poradila výborného psychológa, ktorý moju neistotu v sebe odohnal. No a najviac čo ma prebudilo k životu bol kamarát, ktorý mi dal knihu s tým, že mi to určite pomôže. Verte mi, nikdy som knihy nečítala, ale niečo mi vo vnútri hovorilo prečítaj si tú knihu. Neprečítala som ani pár riadkov a už som bola do nej tak zažratá, až som v nej našla to, čo som v celom mojom živote hľadala.

Je to jednoduché vysvetlenie a tým by som chcela všetkým čo to čítajú aj poradiť a pomôcť. Základ všetkého je zobraziť si svoje ciele, v mysli si ich pozitívne predstaviť ovšem ak nejaký životný cieľ máte. Potom si otvoriť srdce, čiže, keď ste mali o sebe, alebo o iných či o ženách alebo mužoch zlé myšlienky, či ste boli nahnevaný, musíte si vždy povedať odpúšťam si a všetkým odpustiť, priať im to najlepšie. Proste dokázať v myšlienkach či snoch im, alebo sebe odpustiť. Tým sa vaše srdce otvorí a v kľude s láskou a istotou si svoj životný cieľ vložíte do duše no a potom s veľkou vierou a istotou povedať pozitívnu modlitbu vášho životného cieľa. Mne to veľmi pomáha. Ja som si predstavila v mojom životnom cieli, že žijem bez drogy krásnym a štastným životom plným lásky, ktorý som dokázala sama a bez psychickej závislosti na droge. Odpustila som sebe a všetkým, ktorých som nemala rada, proste na ktorých som myslela v zlom.

A z mojej duše vyšla modlitba plná energie a viery: „Našla som samú seba, otvoril sa predo mnou život plný lásky, štastia, elánu a energie. Som psychicky zdravá, žijem bez drogy!“ Cítim sa teraz o mnoho lepšie, každým dňom sa modlím a verím stále viac. Moja duša je teraz plná energie a pomaly svoju modlitbu cítim ako by sa už splnila. No aj napriek tomu na liečení ešte zostanem a budem bojovať až si už budem úplne istá „choď už je čas !“ Ďalej sa venujem knihe, tým vlastne sebe a chodím naďalej k psychológovi, ktorý moje ciele fixuje, a ako som spomínala, keď sa narodí bábätko tak ma zároveň obrazne vychováva k pomaly, ale istému reálnemu životu. Urobila som v živote veľkú chybu, bola to droga, ale „človek sa učí na svojich chybách.“ Odpusťme si to a celkovo všetkým a žime v závislosti na tom aký je náš životný cieľ „Môj život bez drogy je krásny, šťastný, plný elánu a lásky.“ A vám všetkým prajem aby vaša duša sa naplnila láskou, štastím, silou, energiou a túžbami, želaniami, cielmi, ktoré sa vám splnia!