Vyhľadať pomoc a podstúpiť liečbu je veľmi ťažké, pretože to znamená pripustenie si niečoho, čo ste dlhý, dlhý čas odmietali. Je to ťažké. Naozaj veľmi ťažké.
Pamätám si, ako mi 22. júna moja šéfka povedala, že si myslí, že mám problémy s pitím a buď s tým prestanem, alebo si budem musieť hľadať nový džob. Bolo to ako blesk. Vtedy som vypil som aspoň bedňu piva denne a k tomu som navrch bral ešte nejaké drogy. Nemyslel som si, že je to také zlé, ale začal som navštevovať stretnutia AA (Anonymných Alkoholikov). Prestal som piť, aby som nestratil zamestnanie, ale s drogami som pokračoval. Hovoril som si, „Možno mám problém s alkoholom, ale nie s drogami. Neberiem predsa tak veľa.“ Na schôdzkach AA by mi určite povedali, že by som nemal brať nijaké drogy, ale mal som pocit, že sú to len také keci. Bol som presvedčený, že s drogami žiadny problém nemám. To viete, troška marihuany, troška kyseliny (LSD), troška kokaínu - je tam toho.
Pravda je, že som bral päť, šesť, sedem dní v týždni. Čestné slovo, neviem vám presne povedať, koľko kokaínu som šnupal. Viem iba to, že to bolo veľa. Užíval som viac ako kedykoľvek predtým, trvajúc na tom, že nemám problém s drogami.

Moje skalopevné presvedčenie, že nie som závislý, vychádzalo zo všeobecnej fixnej predstavy narkomana. Narkoman, ako som si myslel, je predsa troska zalezená vo fetošskom brlohu. Veď viete, taký špinavý, somrácky chlapík s vpadnutou tvárou, ktorý vyzerá, akoby zopár mesiacov nejedol. To bola moja čítanková predstava a určite nezodpovedala tomu, ako som vnímal sám seba. Mal som predsa útulné bývanie, slušnú prácu a tiež som dbal na hygienu. Nebol som žiadny tulák z ulice. Nemal som na sebe špinavé šaty. Ani som nespal v kartónovej krabici. Ako by som teda mohol byť narkoman?
Vzdať sa svojich fixných predstáv a vyrovnať sa s faktom, že predstava nemusí vždy zodpovedať realite nebolo jednoduché. Faktom bolo a je, že som drogovo závislý. Bolo veľmi ťažké si to priznať a rovnako ťažké sa s tým zmieriť. Nazývať sám seba narkomanom sa mi zdalo také kruté, nemilosrdné, ohavné. Ale, keď chcete nájsť pomoc a vyriešiť svoj problém, nemáte inú možnosť. Musel som to nielen vysloviť, ale tomu aj uveriť.

Úprimná spoveď z liečenia
Môj príbeh narkomana začal, keď som mala 18 rokov. Je to vek dospelosti, ale ja som sa v duši, aj napriek tomu cítila ako bábo, ktoré sa práve narodilo. Žiť bolo vtedy pre mňa niečo nedokázateľné. Tak som začala hľadať oporu. Najprv v rodičoch, potom v kamarátkach, kámošoch, chlapcoch a vždy sklamanie. Navonok som sa prispôsobila, ale vo vnútri v duši som ostala sama. Psychicky som upadala pomaly na dno. Začala som chodiť vo veľkom sklamaní na diskotéky, ale ešte stále s troškou viery, že nájdem čo hľadám. Začala som svoje sklamanie zapíjať alkoholom. Potom prišiel chlapec, zoznámila som sa s ním, zapálil si cigaretu v ktorej mal heroín. Vždy som bola proti drogám, nepáčilo sa mi to. No v tej chvíli mi bolo všetko jedno a potiahla som si. Bol to krásny pocit, všetky myšlienky, problémy, sklamania z hlavy zmizli. Celý život mi bol v tej chvíli úplne ukradnutý. Myslela som si vtedy, že som našla dve opory-chlapca a drogu. Dostala som sa do partie, kde boli na droge už závislí, čo som nechápala a pod vplyvom drogy ma to ani nezaujímalo. Prežívala som krásne dni, dávky sa zvyšovali a prišlo to, čo ma predtým nezaujímalo- „absťák“.