Pocity ohňa (rozprávanie)
V diaľke sa rozhorela fakľa. Tma mizla a na chladnej kamennej stene sa kolísal tieň postavy. Prenikavý zvuk krokov občas prerušovaný hlasným kvílením a mrazivým plačom z okolitých ciel bolo počuť čoraz zreteľnejšie, čoraz bližšie. Postava s fakľou smerovala k cele až na úplnom konci dlhej oblúkovej chodby. K cele, z ktorej jedinej nebolo počuť žiaden tón zúfalstva. Kroky utíchli a kľúč otvoril mreže cely. „Vstaň a poď so mnou!“ vydralo sa z postavy s fakľou.
Žena schúlená v tmavom kúte cely sa ani nepohla. Keby tam dolu nebola taká mrazivá zima a nebolo by vidieť, ako sa každým výdychom od jej úst zdvíha obláčik pary, nikto by určite nepomyslel, že je ešte živá. „Vravím vstaň a poď so mnou, už ťa očakávajú.“ Zopakovala postava rovnako odmerane ako prvý raz. Žena sa opäť ani nepohla. Veď sa ani nemohla pohnúť, taká bola premrznutá a slabá. Celú noc ležala na tej studenej kamennej podlahe celkom nahá, bol zázrak, že ešte vôbec dýchala. Postava s fakľou už neprehovorila, len ju schmatla za ruku a vliekla naspäť dlhou chodbou do miestnosti na jej konci. Uprostred miestnosti stál stôl s krčahom vody, okolo stola štyri stoličky a v kúte miestnosti sa nachádzal krb, v ktorom horel oheň. Postava s fakľou odvliekla ženu k ohňu a odišla zabuchnúc za sebou ťažké dubové dvere. Žena sa pri teple ohňa po chvíli prebrala a hneď pochopila, čo má robiť. Obliekla si šaty pohodené vedľa krbu a keď sa chcela postaviť, aby sa mohla napiť vody z krčahu, zamdlela.
A tak, ako aj cez noc, opäť počula ten hlas vo svojej hlave. Volal ju jej menom a prihováral sa jej. Ona len počúvala, nezmohla sa ani na jedno jediné slovo, taká bola slabá, taká bola zničená. Cítila že už nemá pre čo žiť, veď všetko čo milovala, už stratila. Počúvala hlas a odrazu sa jej zdal príjemný, stále opakoval tú istú vetu: „Neboj sa, už to dlho nepotrvá a stretneš sa s ním.“ Celá sa triasla, tak veľmi ju to rozrušilo. Už, už sa chcela toho hlasu niečo spýtať, keď sa zrazu prebrala.
Znovu bola pri vedomí a rozpamätala sa na krb, šaty, krčah s vodou. Bola v tej miestnosti, kde zamdlela a vedľa nej stál akýsi muž. Podával jej krčah. „Napi sa a poď so mnou, už ťa čakajú,“ bolo počuť z jeho úst. Vstala a len veľmi ťažko ho nasledovala. Prešli cez pár dverí a ocitli sa vonku na nádvorí. Žena spočiatku nič nevidela, chvíľu trvalo, kým si jej oči privykli z tmavej väznice na denné svetlo. Za ten čas sa zo strechy hradu vzniesol na oblohu kŕdeľ vrán. Obleteli hradnú vežu a zmizli kdesi v diaľke smerujúc na západ. Nádvorie bolo plné ľudí.
Žena pomaly kráčala k starcovi, ktorý sa hrbil za dreveným stolom v strede nádvoria. Všetci boli ticho a uprene ju sledovali. Keby sa v tej chvíli niekto pozrel na oblohu, určite by si všimol, že slnko už dávno zahalili mračná a schyľuje sa k búrke. Žena zastala v strede nádvoria.
„Všetci vieme, prečo si tu a tak to nemá zmysel znova opakovať,“ prerušil ticho starec. „Opýtam sa ťa len na jednu, jedinú vec a ty si dobre rozmysli, čo mi odpovieš,“ pokračoval. „Si tá, za ktorú ťa všetci pokladáme, si to naozaj ty?“ opýtal sa zreteľne.
Žena ho nevnímala, opäť počula ten hlas, ktorý sa jej sladko prihováral: „Si pripravená sa s ním stretnúť?“ Žena nevediac, čo sa okolo nej v skutočnosti deje, odpovedala hlasu: „Áno, áno som!“
Starec nepotreboval viac počuť, obrátil sa k davu a prehovoril: „Stačilo jedno slovo a táto žena si mohla zachrániť život.“ Potom čosi povedal mužovi v maske, ktorý stál vedľa neho, ten podišiel k žene a odviedol ju na pripravenú hranicu, kde ju priviazal o kôl. „Čo dokáže jedno slovo,“ naposledy prehovoril starec.
Hranica vzbĺkla a žena zbavená všetkého strachu, všetkých starostí, sa usmievala. Myslela len na jednu vec. Myslela na to, ako konečne uvidí svojho syna. Plamene kľačali pri jej nohách, tak ako aj ona kľačievala v chráme, keď sa modlila za svojho syna. Odrazu pocítila pokoru. Oheň sa už dotkol šiat a plamene oblizovali jej telo, vtedy pocítila vášeň ako nikdy predtým. Keď sa plamene dvíhali k jej tvári a začali sa hrať s jej krásnymi, tmavými vlasmi, pocítila lásku miešanú s nehou. Spomenula si na syna. Aj ten sa často hrával s jej vlasmi, hladil ich a skrúcal, tak ako teraz plameň. Slzu, ktorú pri tejto spomienke vyronila vysušil oheň, ani nestihla stiecť dolu po líci.
Telo sa premenilo na popol a pocity ohňa uhasil dážď.
