„Priateľ je prvý človek, ktorý prichádza, keď celý svet odišiel,“ povedal O. S. Marden.
Ja takého priateľa mám. Presnejšie povedané, je to moja priateľka Miriam, človek, ktorého nielen obdivujem, ale aj si ho veľmi vážim. Neraz si ju už ľudia splietli s anjelom. Má kučeravé blond vlasy a obrovské modré oči, ktoré sa neprestajne smejú. Pripomínajú studničku, do ktorej môžete hodiť svoj kamienok s prianím a určite neostane nepovšimnutý ležať na dne.
Na jej oválnej tvári je najvýraznejší nos, ktorý až príliš vytŕča do sveta a tak dáva všetkým na známosť nekonečnú zvedavosť jeho majiteľky. Jej pery sú síce úzke a nevýrazné, no akonáhle sa pootvoria, nepomôže vám ani čarovná palička, ani dvere na sto zámkov, aby ste ich umlčali. Sú to ústa, ktoré vedia človeka povzbudiť, ale aj ho vyhrešiť, zabaviť, ale aj ho potrápiť. No slová Miriam znejú vždy ako príjemný letný vánok, ktorý vám dodá odvahu a pocit šťastia.
Aj keď jej výzor nespôsobuje žiadne testosterónové katastrofy, je sama so sebou v celku spokojná. Z mnohých vecí, za ktoré vďačí svojej mame, je aj štíhla postava, ktorú sa jej darí udržať aj napriek neprimeranému prejedaniu sa.
Snáď jediné, čo jej skutočne prekáža je jej výška. Na svet sa predsa len pozerá krajšie zhora, a navyše pri takejto výške a neustálom pohľade do výšin sto osemdesiatich centimetrov, sa ani jej krčná chrbtica nemá najlepšie.
Je to človek plný protikladov, pretože ku každej svojej pozitívnej vlastnosti vie v sebe nájsť aj jej opak – tú negatívnu. Veľkou výhodou jej „rozpoltenosti“ je, že sa nijakým spôsobom „nezaškatuľkovala“ – nemusí byť vždy veselá, aj keď jej túto vlastnosť zvyknem pripisovať, pretože jej osobnostnou črtou je taktiež neovládateľná mrzutosť, ktorá prichádza vo chvíli, keď to najmenej očakávate.
Ľudia ju zvyknú obviňovať z toho, že mení svoje názory rýchlosťou zvuku, a pritom si myslím, že je to vcelku rozhodný človek. Ale pravdou je aj to, že sa radšej prispôsobí, akoby sa mala s niekým pohádať. No jedná vec je jej proti srsti, a to keď sa jej niekto snaží vnútiť vlastný názor. Jej najmenej obľúbené slovo je „musieť“. Dá sa povedať, že celá spoločnosť už roky funguje na tomto nenápadnom slede písmen. Veď už samotné slovo „musieť“ v nás vzbudzuje rešpekt, je nemenné a ruší akúkoľvek možnosť výberu, to sú dôvody, prečo ho tak rázne odmieta. Akonáhle si uvedomí, že niečo musí, čosi sa v nej zablokuje a na svetlo sveta sa dostane jej najnenávidenejšia vlastnosť – lenivosť.
Je všeobecne známe, že lenivosť podľa kresťanstva patrí k siedmim hriechom človeka, no to by bolo ešte to najmenej... Nenávidí, akou rýchlosťou ničí jej veľkolepé plány do budúcnosti, a ona, namiesto toho aby proti tomu niečo robila, rozjíma nad svojou minulosťou a opäť plánuje budúcnosť. Z toho dôvodu sa zo všetkých síl snaží riadiť akýmsi vlastným heslom: „Treba žiť pre prítomnosť, ináč minulosť a budúcnosť strácajú svoj zmysel.“
Miriam je nevyliečiteľný optimista, presvedči vás o tom aj jej najobľúbenejší výrok: „Život robí hlúposti, a my hlupáci sa preto trápime.“ Koľkokrát prídete za ňou so svojím problémom, jej očí sa na vás usmejú a z úst začnú vychádzať teplé slová, ktoré vás zohrejú na duši a opäť zažnú plamienok nádeje vo vašom srdci. Minule, keď som sa jej sťažovala, aký je môj život prázdny, len mi povedala: „Prázdne je všetko to, čo v sebe nemá nič ukryté, a život v sebe skrýva toľko prekvapení a tajomstiev, že je tým posledným, o čom by sme mohli tvrdiť, že je prázdne.“
Moja priateľka je človekom, ktorý sa rád zamýšľa a rieši, chcel by niečo dosiahnuť, ale hlavne sa snaží nesplynúť s davom. S tým súvisí aj vlastnosť, ktorú si na nej veľmi vážim. Je ňou schopnosť správne odhadnúť ľudí a vedieť, čo môže ktorému povedať, bez toho aby ich nejako klamala. Jednoducho, existujú ľudia, s ktorými sa môžete otvorene porozprávať, tak trochu si aj zafilozofovať o dôležitých veciach, a naopak, sú ľudia, pri ktorých je lepšie tváriť sa ako šedá myška, ináč by vás ešte začali považovať za blázna. Miriam sa však nepovažuje za výnimočného človeka, pripadá jej to trochu prehnané, no snaží sa byť sama sebou a tak sa stať aspoň trochu výnimočnou.
Nemyslím si, že predchádzajúce riadky naozaj vystihli človeka ktorého obdivujem, na to, aby ste pochopili aká v skutočnosti je, by mi nestačil ani tucet strán, pretože ľudia sa necharakterizujú slovami, ale skutkami.
