Vbehol do dverí a z plného hrdla na ňu zakričal. Vôbec nereagovala. ,,Stoj,“zvolal ešte hlasnejšie. Ale ona akoby nepočula jeho hlas a necítila na chrbte jeho pohľad plný obdivu. Neotočila hlavu a nevenovala mu ani jeden zo svojich krásnych úsmevov. Jednoducho pokračovala vo svojej každodennej ceste do školy.
V takýchto chvíľach bol zúfalý. Brána, v ktorej dverách stál, ho už musela nenávidieť. Musela ho nenávidieť, pretože ráno, čo ráno v nej zastal a kričal. Bol taký zbabelý, že si radšej ničil hlasivky, namiesto toho, aby ju slušne oslovil.
Jedného rána sa však prekonal a prihovoril sa jej. Nesmelo k nej podišiel a predstavil sa: ,,Ahoj. Ja som Marek a neviem, ako ti to vysvetliť, ale ja som sa do teba zaľúbil.“ Celý čas sa pri tom zahanbene pozeral do zeme, a preto si nevšimol jej nechápavý pohľad. Ale keď z jej strany neprichádzala žiadna reakcia, odhodlal sa a zahľadel sa na ňu. Keď sa ich oči stretli, mal pocit, že sa zastavil čas. Želal si, aby táto chvíľa nikdy neskončila. No nie všetky priania sa plnia a toto bolo z kategórie tých nesplniteľných. Zrazu v jej očiach zbadal smútok. Bol taký citeľný, že ho prinútil objať ju. Vtedy sa rozplakala. Jej plač bol trhaný a hlas akoby jej nepatril. Uvedomil si, že niečo nie je v poriadku. Vzal jej tvár do dlaní a pomaly zreteľne vyslovil: ,, Čo sa deje? Počuješ ma vôbec?“ Pokrútila hlavou. Snažila sa mu vysvetliť, že ho nepočuje. Že vie len čítať z pier a rozpráva posunkovou rečou. Doteraz nevie ako, ale dohovorili sa. Nakoniec jej poprial krásny deň a každý sa pobral svojou cestou.
Cestou do školy rozmýšľaľ. Konečne pochopil, prečo nikdy nepočula jeho zúfalé výkriky. V tej chvíli sa mu v hlave vynorilo množstvo otázok. Sám seba sa pýtal, čo bude ďalej. Po lícach mu stekali slzy. Takto si to predsa nepredstavoval. Malo to byť predsa úplne inak. Mala sa doňho zaľúbiť a byť pri ňom. Veď on ju potrebuje. ,, Čo bude ďalej?“ vyslovil túto nezodpovedanú otázku už nahlas.
Keď prišiel do školy, vyzeral hrozne. S nikým sa nerozprával, nikomu nič nevysvetľoval. Celé vyučovanie bol ako v tranze. Len on a jeho myšlienky. Nepočul ani zvonček, ktorý ukončil poslednú hodinu. Zostal sedieť na stoličke a pozeral sa do prázdna. Z diaľky k nemu doliehal hlas profesorky, ktorá sa k nemu ozývala: ,, Marek, Marek. Je ti niečo?“ ,, Och, nie. Prepáčte, ja len rozmýšľam,“povedal. ,,Dobre Marek, ale už môžeš ísť domov,“ s úsmevom ho vyprevádzala.
Cesta domov mu trvala nekonečne dlho. Našťastie v ten deň nikto nebol doma a on nemusel nič vysvetľovať. Len si ľahol a ďalej rozmýšľaľ. Zaspal. Zobudil ho až zvuk ranného trilkovania vtákov. Vstával oddýchnutý a usmiaty. Sníval sa mu krásny sen, ktorý sa rozhodol si splniť. Rýchlo sa obliekol, umyl, a tak ako každé ráno aj dnes vybehol z bytu, minul bránu a dobehol nepočujúcu dievčinu. Dal si záležať, aby naňho dobre videla a úsmevom sa opäť predstavil: ,,Ahoj. Ja som Marek a neviem, ako ti to mám povedať, ale ja som sa do teba zaľúbil.“
Od toho dňa mohli ľudia vidieť najšťastnejšiu dvojicu na zemi, ako sa ruka v ruke prechádza po ulici. S láskou na seba hľadeli a jeden druhého podporovali. Ona ho učila posunkovú reč a on ju nútil čítať mu z pier. Boli jeden pre druhého stvorení. Postupne sa zoznámili aj ich rodiny a po dvoch rokoch, keď skončili školu, sa začalo hovoriť o svadbe. No neostalo len pri rečiach. V deň Karolíninych dvadsiatych narodenín si Marek kľakol a spýtal sa to, na čo už všetci čakali: ,, Vezmeš si ma?“ Odpovedala mu priškrteným hlasom, na ktorom spolu usilovne pracovali: ,,Áno, vezmem si ťa.“ Začali sa teda veľké prípravy na svadbu. Karolína si vybrala nádherné biele šaty, v ktorých vyzerala, ako princezná a odvtedy sa deň ,,D“ nezadržateľne blížil.
Až konečne ten vysnívany dátum nastal. Stalo sa však niečo, na čo už Marek nikdy nezabudne. Nezabuden na výkriky ľudí, ktorí boli pritom ako prechádzala na druhú stranu cesty kde ju čakal. Nezabuden na jej vystrašený pohľad a následné upadnutie do bezvedomia. A nikdy nezabudne na to, ako v nemocnici, konečne po troch dlhých týždňoch, otvorila oči.
