Náučný štýl
Náučný (odborný) štýl sprostredkuje odborné informácie a vedecké poznatky. Jeho charakteristickou črtou je písomnosť a objektívnosť. Táto vlastnosť je prítomná i vtedy, keď sa realizuje ústne (prednáška, referát). V náučných prejavoch je členenie výpovedí objektívne (1. východisko, 2. jadro výpovede). Ďalšími vlastnosťami sú monologickosť, verejný ráz (starostlivý výber slov, presnosť, zreteľnosť) a pojmovosť. Jazykové prostriedky (lexika) – prevládajú pojmové slová, v terminológii presné, jednovýznamové, ustálené názvy (termíny), domáce jednoslovné, viacslovné a zložené pomenovania, cudzie slová, hybridné slová (slová zložené z častí pochádzajúcich z rôznych jazykov) a doslovné preklady (kalky).
Z morfológie a syntaxe v náučného štýle používame:
1. ustálené väzby
2. zložené prídavné mená
3. slovesá v 3. osobe
4. viacnásobné vetné členy
5. zhustené vyjadrovanie menného oproti slovesnému, príčastia a prechodníky
6. oznamovacie vety (pomerne dlhé, súvetia)
7. vsuvky (parentézy)
8. spájacie výrazy vo vete a medzi vetami
9. grafické označovanie.
Náučný štýl sa používa vo výkladovom a opisnom slohovom postupe.


Opis
Opis je jazykový prejav, ktorým sa majú jednoducho a výstižne vyjadriť hlavné a podstatné znaky zobrazovaného predmetu alebo javu. Môže byť statický (opisuje objekt v stave pokoja) alebo dynamický (opisuje objekt v pohybe alebo opisuje následnosť činnosti pri výrobe niečoho – opis pracovného postupu).
Ak sa nehybný objekt opisuje tak, ako ho vníma pohybujúca sa osoba ide o opis s dejovým rámcom (dejový opis). Je častý v reportáži a v umeleckej literatúre.
Pri opise zložitejšieho prístroja alebo pracovného postupu býva často zmiešaný útvar statického a dynamického opisu (hybrid). Praktický opis je jednoduchý, používa termíny, ktoré môže pochopiť i laik. Odborný opis používa odbornú terminológiu daného oboru. Postoj autora je objektívny. Cieľom odborného opisu je poučiť prijímateľa o zobrazovanej veci. Používa dvojčlenné vety a súvetia (najmä podraďovacie). Umelecký opis (náladový) oboznamuje čitateľa s vlastnosťou spoločenských a prírodných javov, s vlastnosťami postáv. Využíva podst. a príd. mená (statický), slovesá (dynamický opis) a rôzne umelecké prostriedky. Opis, ktorý vystihuje príznačné črty postáv, ich duševné i telesné vlastnosti, sa nazýva charakteristikou.

Kompozícia opisu závisí od jeho funkcie. Kompozičný postup môže byť rôzny (opis zhora dolu, od podstatných znakov k menej podstatným, od celku k častiam a pod.). Jazykové prostriedky opisu: podstatné mená, príd. mená, príslovky spôsobu a miery, slovesá, odborné termíny.
Štylizácia opisu závisí od druhu opisu. V statickom, odbornom opise prevláda menné vyjadrovanie, trpný rod (pasívum) a polovetné príčasťové konštrukcie. V opise pracovného postupu prevláda slovesné vyjadrovanie (v 2. os. pl. rozkazovacieho spôsobu alebo v 1. os. pl. oznamovacieho spôsobu). Je potrebné používať v jednom opise rovnakú slovesnú osobu a dodržiavať časovú následnosť činností. Cieľom opisu je poučiť prijímateľa

Ortoepia
Ortofónia sa zaoberá správnym tvorením hlások a ich spojením v súvislej reči. Ortoepia je náuka o spisovnej výslovnosti. V slovenčine pre spisovnú výslovnosť sú dôležité tieto javy:
1. znelostná asimilácia (spodobovanie)
Znelá spoluhláska sa vyslovuje ako neznelá:
a) na konci slova: hrad/hrat, dážd/dášť, mozog/mozok
b) pred neznelými spoluhláskami: bližší/bližší, sudca/sutca Neznela spoluhláska sa vyslovuje ako znela:
a) na konci slova pred slovom, ktoré sa začína na znelú spoluhlásku alebo samohlásku: (koniec básne/koniedz básne)
b) vo vnútri slova pred znelou spoluhláskou (kresba/krezba, kde/gde)

2. výslovnosť spoluhlásky v
a) na začiatku slova ako v
pred samohláskami (variť, vôňa, v utorok)
pred zvučnými spoluhláskami (vlasť, vnuk, v Levoči, vŕba)
pred znelými spoluhláskami (vzbura, vbodnúť, v doline)
b) vo vnútri slova pred samohláskami a slabičným l, r ako v
(hovoriť, tvoj, tvrdý)
c) na začiatku slova ako f
pred neznelými spoluhláskami (včas/fčas, včela/fčela, vtip/ftip)
d) ako obojperná hláska u
na konci slova (hnev/hneu, vplyv/vplyu, bratov/bratou)
vo vnútri slova po samohláske a pred zvučnou spoluhláskou
(dávno/dáuno, pevný/peuný)
pred neznelou spoluhláskou (slivka/sliuka, stovka/stouka)

3. výslovnosť dvojhlások
artikulácia je o niečo dlhšia ako dlhých samohlások
4. výslovnosť spoluhláskových skupín a zdvojených spoluhlások (rr, ll, mm, jj, ss, šš, zz, a pod.) vyslovujú sa ako predĺžené spoluhlásky (dvojjazyčný, vyšší)
5. rytmický zákon
krátenie dlhej slabiky po predchádzajúcej dlhej slabike (krásny)
6. mäkkosť a tvrdosť spoluhlások

Polovetné konštrukcie
Polovetné (polopredikatívne) konštrukcie sú prechodnou konštrukciou medzi vetou a súvetím. Vznikajú vtedy, ak sa k jednoduchej vete pridruží polopredikácia, ktorá nemá formu prísudku s určitým slovesným tvarom. Hlavným cieľom polovetných konštrukcií je zhusťovať text. Polovetná konštrukcia má funkciu vetného člena (prívlastku, príslovkového určenia, doplnku). Dej sa vyjadruje prechodníkom, príčastím alebo neurčitkom. Hlavný slovesný dej je vyjadrený slovesným tvarom, sprievodný dej neurčitým slovesným tvarom.

Prozodické vlastnosti reči
Intonácia je súbor prozodických prostriedkov reči, ktoré sa prejavujú modulovaním (zmenami) hlasu. Hlas môže mať trojakú moduláciu: časovú, silovú a tónovú.
1. Časovou moduláciou vznikajú tieto prozodické javy:
Kvantita (dĺžka) je nositeľom slabičnosti
Pauza (prestávka). Pauzami sa člení súvislá reč na úseky, takty. Pauzy rozoznávame logické (významové) a fyziologické (nevyhnutnosť nadýchnuť sa).
Tempo reči závisí od obsahu a funkcie prejavu. Priemerné tempo reči je asi 100 slov za minútu.
Rytmus je vytvorený striedaním prízvučných a neprízvučných slabík v slove, ktoré utvárajú takty.

2. Silovou moduláciou hlasu vznikajú tieto prozodické javy:
Intenzita hlasu (sila). Možno ňou znižovať alebo stupňovať dynamiku zvukového rečového prejavu a rozlišovať menej dôležité časti výpovede od dôležitých.
Prízvuk. Slovenčina má pevný prízvuk na prvej slabike slova. Vedľajší prízvuk sa vyskytuje v zložených slovách a býva menej výrazný (západoslovenský). Jednoslabičné predložky sú neprízvučné. Prízvučné sú len vtedy, ak je na nich dôraz alebo ak stoja pred jednoslabičným slovom (prišiel po mne). Vetný prízvuk predstavuje mierne zosilnenie koncového slova vo vete. Dôraz je výrazné intonačné vyzdvihnutie slova, ktoré je vo vete významovo najdôležitejšie. Pri základnom slovoslede býva vetný prízvuk na poslednom slove vety (Prešiel celým Slovenskom.), pri vzrušenej reči na začiatku vety (Povedal som ti to či nie?).

3. Tónovú moduláciu predstavuje:
Melódia, čiže stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete. Rozoznávame tri druhy melódie:
a) klesavá (konkluzívna kadencia) - na konci oznamovacích, žiadacích, želacích a zvolacích viet - uspokojivá končiaca melódia,
b) stúpavá (antikadencia) - na konci opytovacích viet bez opytovacích zámen (Bol si tam?) a zisťovacích viet - neuspokojivá končiaca melódia,
c) polostúpavá (polokadencia) - pred nekončiacou pauzou, napr. medzi vetami alebo na mieste čiarky - neuspokojivá nekončiaca melódia.
Hlasový register (výška hlasu) je prozodický jav, ktorý vzniká nasadením hlasu do istej výšky. Môže sa využiť ako štylizujúci činiteľ v hovorovom štýle. Nasadenie v nižšom hlasovom registri naznačuje vážnejšiu náladu, kým vyšší hlasový register môže mať optimistickejší ráz.

Publicistický štýl a jeho žánre
Publicistický štýl (žurnalistický štýl) sa používa v oblasti publicistiky. Charakteristické vlastnosti: písomnosť, monologickosť, informatívnosť, variabilnosť, aktualizovanosť a zrozumiteľnosť. Má nielen informovať, ale aj presviedčať, poučovať a zaujať.
Člení sa na žánre:
1. spravodajské (správa, riport, interview, oznámenie, komuniké, inzerát, plagát, referát)
2. analytické (úvodník, komentár, glosa, posudok, recenzia, kritika, pamflet, karikatúra, polemika)
3. beletristické (fejtón, reportáž, črta, causerie, stĺpček).
Spravodajské žánre sú krátke, aktualizované, adresné. Analytické žánre majú popri oznamovacej funkcii aj presvedčovaciu. Majú blízko k výkladovému slohovému postupu. Beletristické žánre sa často zábavnou formou obracajú k čitateľovi. Využívajú pestré výrazové prostriedky.
Pre publicistický štýl uplatňovaný v tlači sú významné kompozičné prostriedky, najmä titulok, plastickosť písma a typografická úprava textu. Titulok v novinách musí byť zrozumiteľný a informačne nasýtený. Niekedy sa dopĺňa podtitulkom. Plastickosť textu sa dosahuje rôznymi druhmi a hrúbkou písma.
Vo väčšine žánrov sa z gramatických prostriedkov využíva 3. os. sg. alebo pl., min. čas a dokon. vid slovies.

Rečnícky štýl
Rečnícky štýl je jeden z najstarších štýlov, používal sa už v antike. Je blízky k hovorovému, ale aj náučnému alebo publicistickému štýlu. Základnou charakteristikou je ústnosť. Má slovnú, vizuálnu a akustickú zložku, teda tempo, rytmus, melódia textu.
Žánre rečníckeho štýlu:
1. persuazívne (politická reč, súdna reč, kázeň)
2. náučné (prednáška, referát, koreferát, diskusný príspevok)
3. príležitostné (slávnostná reč, prihovor, prejav).
Jazyk persuazívnych žánrov je približne taký ako jazyk publicistiky, ale je doplnený mimojazykovými prostriedkami (úsporné gestá, mimika, hlas). Uplatňuje sa bežná slovná zásoba, pretože adresát je široký.