Kompozícia: úvod je stručný, pretože prejav sa opiera o situáciu. V jadre je dôležité tematické členenie a logickosť v postupe. Záver je dlhší ako úvod, pretože v ňom sa zrozumiteľne urobia vývody z textu. Záverečné slová je potrebné formulovať jednoducho.
Náučné žánre majú didaktický zámer (informovať, poučiť), preto sú vecné a konkrétne. V úvode treba vysvetliť cieľ, funkciu a zámer prejavu. Jadro je výkladom o danej problematike, poúčaním, odôvodňovaním, argumentovaním. V závere sa zhrňuje obsah a naznačuje sa, ako využiť poznatky pre teóriu a prax.
Príležitostné žánre sú viac-menej patetické, jazyk je nadnesený. Kým príhovory sú krátke, prejavy sú dlhšie, slávnostné. V príležitostných žánroch sa nič nevysvetľuje. Adresát a predmet prejavu je známy, prejav je emocionálnejší, môže byť doplnený citátmi, veršami. Kompozícia je jednoduchá. Prvá veta je úvodom a posledná záverom. Pre úspešnosť každého prejavu je dôležitý úvod a záver. Dobrý rečník ich povie naspamäť. S úvodom súvisí aj oslovenie. V kompozícii jadra je dôraz na vecnom odôvodňovaní a dokazovaní. Má byť nadväzné a postupné, názorné

Slovná zásoba, neologizmy
Slovná zásoba sa mení a vyvíja. Mnohé z nich zdomácneli (volejbal, chaos). Niektoré slová sme prevzali v doslovných prekladoch (kalkoch) – geografia, attaché (pridelenec). K cudzím slovám patria aj intemacionalizmy (emócia, favorit, laser).

Tvorenie slov
Slová podľa zloženia rozoznávame: neodvedené, odvodené, zložené, združené pomenovania, ustálené spojenia, skratky a značky. Nové slová sa tvoria:
- odvodzovaním (deriváciou)
- skladaním (kompozíciou)
- skracovaním.

Odvodzovanie je najčastejší spôsob tvorenia slov. Odvodené slová sa tvoria od základových slov pomocou produktívnych prípon (sufixov) alebo predpôn (prefixov). Z hľadiska formy rozčleňujeme odvodené slová na dve slovotvorné časti:
- slovotvorný základ (časť odvodeného slova, ktoré zostane po odtrhnutí gramatických, slovotvorných prípon) mur-ár, učit-eľ
- slovotvorný formant (slovotvorná predpona a prípona) bez-právie, les-ník
Skladanie slov zložené slová sú slová, ktoré obsahujú aspoň dve koreňové morfémy a spravidla spájajúcu morfému.
- Nepravé zložené slová (zrazeniny) vznikajú spojením dvoch tvarov (bez spájacej morfémy, napr. kníhtlačiar, duchaplný).
- Pravé zložené slová vznikajú z dvoch slovotvorných základov (so spájajúcou morfémou, napr. kosoštvorec, krutovládca)
- Hybridné zloženiny (jedna časť slova je cudzieho pôvodu, napr. autodoprava)
- Zložené slová sú aj prídavné mená so spojovníkom (vedecko-technický).

Skracovanie slov sa používa na úsporné vyjadrovanie.
- skratky, ktoré sa používajú len v písomnom prejave, napr. atd., tzv., a pod.
- skratky, ktoré sa pri výslovnosti čítajú ako celé slová. napr. Ing., doc., ul., Prof., nám.
- značky, ktoré sa používajú v písomnom aj v ústnom prejave: napr. OSN, VSŽ, SAV. Niektoré sa skloňujú: napr. zo SĽUK-u, na SAS-e, z PEREX-u.
- značkové slová, ktoré vznikajú zo začiatočných písmen alebo slabík združeného pomenovania a skloňujú sa, napr. Slovakofarma, Biofond.
- značky: napr. m (meter), Cu (meď), za značkami sa nepíše bodka.
Univerbizácia je skracovanie dvojslovných alebo viacslovných pomenovaní (panelový dom - panelák, žiak prímy – primán). Uvedené slová sú štylisticky príznakové a vyskytujú sa v hovorovom štýle. Multiverbizácia je nahradenie jednoslovného pomenovania viacslovným Vyskytuje sa v odbornom štýle (vyrábať – uskutočňovať výrobu, kontrolovať – vykonať kontrolu).
Združené pomenovanie je také spojenie slov, ktorého jadrom je podstatné meno a ktorým sa vyjadruje jeden pojem (ľahká atletika, Vysoké Tatry).

Slovosledné činitele
Slovosled je poradie slov vo vete. Závisí od troch činiteľov:
- od aktuálneho členenia vety
- od gramatickej funkcie slov vo vete
- od zvukovej podoby slov vo vete.
Na prvom miete vo vete stojí východisko výpovede (téma) a to sa opiera o fakty (jadro), ktoré prinášajú nové informácie. Poradie východisko (známa časť) – jadro (niečo nové) je objektívne. Obrátené poradie je subjektívne (vyskytuje sa v ústnych prejavoch pri využití dôrazu). 
- oznamovacie vety:
(pokojná výpoveď) - objektívne poradie
(vzrušená výpoveď) - subjektívne poradie 
- opytovacie vety: - subjektívne poradie - opytovacie zámeno alebo príslovka ako jadro výpovede je na začiatku. V zisťovacích otázkach je na prvom mieste slovesný prísudok, alebo častica. 
- rozkazovacie vety: - subjekt, poradie – prísudkové sloveso je na zač.

Gramatický činiteľ sa uplatňuje najmä pri radení prívlastkov v podraďovacom sklade. Tu platí, že najbližšie k jadru skladu stojí prívlastok s najmenším rozsahom a najväčším obsahom slova a od neho postupne ďalšie. Naďalej stoja najvšeobecnejšie prívlastky – zámená. Poradie sa môže meniť tým, že sa uplatní dôraz. Zhodný prívlastok stojí pred podstatným menom, výnimkou sú odborné názvy (napr. kyselina sírová). Fonetický (rytmický) činiteľ sa uplatňuje pri zaraďovaní príkloniek (sa, ma, ťa, mu, ho, mi, by, je) a predkloniek (jednoslabičné spojky, častice a, i, aj, že, až, keď, len). tak, že sa prikláňajú k prvému prízvukovanému slovu vo vete alebo vo vetnom úseku, do ktorého patria a vyslovujú sa s ním ako jeden celok. Sú neprízvučné. Zaraďujú sa vždy po prvom slove stojacom po pauze v poradí:
-  by
-  pomocné slovesá
krátke tvary zámen v datíve a po nich v akuzatíve

Systém slovnej zásoby
Slovná zásoba je súhrn všetkých slov a výrazov v jazyku. Jadro slovnej zásoby obsahuje najčastejšie používané slová a mení sa najpomalšie. Individuálny slovný fond býva rozdielny. Môže byť pasívny (bohatší) alebo aktívny.
Slová v slovnej zásobe tvoria systém:
1. podľa vecného významu.
a) 10 slovných druhov
b) jednovýznamové (vlastné mená, odborné názvy), viacvýznamové, onomatopoje (zvukomalebné), ostatné slová
c) neodvedené, odvodené, zložené
d) synonymá (rovnoznačné): panovať - vládnuť, les – hora
e) homonymá (rovnozvučné): ucho, očko, nos, nos!, byť, biť
f) antonymá (opozitá, protiklady): deň – noc, starý – mladý)
g) paronymá (zvukovo a gramaticky podobné, významom rozdielne): hudobný – chudobný, exkavátor – eskalátor
h) súradné - nesúradné (významovo nadradené, podradené): dub, buk, javor, strom - dub

2. podľa dobového výskytu:
a) zastarané (archaizmy): kantor – učiteľ, kramár – obchodník; (historizmy): dereš, pandúr, meruôsmy rok
b) novovznikajúce (neologizmy)
3. podľa príslušnosti k štýlovej vrstve:
a) neutrálne (nocionálne): zem, ísť, široký
b) štylisticky príznakové:
– spisovné: odborné, hovorové, básnické
– nespisovné: nárečové, slangové, vulgárne, žargónové;
4. podľa expresivity:
a) neutrálne (nocionálne)
b) citovo zafarbené (zjemňujúce – melioratíva: syn – synček); (zhoršujúce – pejoratíva: chlap – chlapisko)
Slovná zásoba sa mení a vyvíja. Vznikajú nové slová, a to odvodzovaním, skladaním, univerbizáciou, multiverbizáciou). Mnohé z nich zdomácneli (volejbal, chaos). Niektoré slová sme prevzali v doslovných prekladoch (kalkoch) – geografia, attaché (pridelenec). K cudzím slovám patria aj internacionalizmy (emócia, favorit, laser).

Umelecké rozprávanie
Autor čerpá z rozličných umeleckých jazykových prostriedkov. Používa trópy (prirovnania, epitetá, metafory, metonymie) a figúry (najmä opakovacie a syntaktické) a slová zo všetkých vrstiev slovnej zásoby (aj nespisovné). Nezáleží na komplikovanosti autorovho štýlu a kompozície, ale na jeho rozprávačskom majstrovstve. Pri hodnotení kvalít prózy sa zhodujú v tom, že keď má kniha dobrý príbeh - dej, možno jej odpustiť iné nedostatky. Rozprávanie je zachytenie udalosti v časovej postupnosti. Môže byť slohovým postupom aj slohovým útvarom. Umelecké rozprávanie využíva dramatické stupňovanie zápletky: zauzľovanie deja až po vyvrcholenie deja a potom k jeho rozuzleniu. Autorská reč je prostriedok tzv. objektívneho rozprávania. Autor ňou sám za seba alebo v stotožnení s rozprávačom, rozvíja príbeh, opisuje a komentuje konanie postáv, uvádza reč postáv, zobrazuje prostredie. V epickom umeleckom diele autor okrem rozprávania používa aj ďalšie slohové postupy a útvary: opis, charakteristiku, úvahu. Autorská reč sa realizuje v spisovnom jazyku (na rozdiel od reči postáv). Býva zväčša v tretej slovesnej osobe minulého času. V novšej literatúre sa autorská reč často realizuje aj v prvej osobe minulého i prítomného času.

Jeden z prostriedkov, ktorými autor dramatizuje, oživuje rozprávanie, je reč postáv. Realizuje sa dialógom. Dialóg v epickej próze je rozhovor dvoch (prípadne viacerých) postáv diela. Jedna časť dialógu, prehovor jednej postavy, sa nazýva replika a vyjadruje sa priamou rečou. Funkcie dialógu sú: rozvíjať príbeh, stupňovať konflikt alebo charakterizovať postavy. Základným, klasickým typom dialógu je symetrický dialóg, v ktorom sa striedajú repliky A, B. Dobrý štylista v slovese uvádzacej vety naznačí aj okolnosti a spôsob výpovede. Asymetrický dialóg je prerušovaný autorskou rečou alebo vnútornou rečou postáv (vnútorný monológ). Realizuje sa ako nevlastná priama reč alebo polopriama reč. Nevlastná priama reč slúži na vyjadrenie vnútornej reči postáv. Najčastejšie nemá uvádzaciu vetu a nie je vyčlenená osobitným odsekom.
a) neuvedená nevlastná priama reč: Odložila list do kabelky. Tak som teda znova bezprizorná.
Ak má nevlastná priama reč uvádzaciu vetu, je v nej zväčša slovese myslieť.
b) uvedená nevlastná priama reč: „Vyhľadáva škriepku,” pomyslel si Lukan.

Polopriama reč sa funkčne zbližuje s nevlastnou priamou rečou, ale je tesnejšie zviazaná s autorskou rečou. Odlišujú sa od seba najmä kategóriou slovesnej osoby. Polopriama reč je v 3. os.: Kľako načúval a musel sa usmiať. Lukan žije. Sú krajania. Nevlastná priama reč je v 1. os. Kľako načúval a musel sa usmiať. Lukan žije. Sme krajania. Nepriama reč je prostriedok, ktorým rozprávač nepriamo (sprostredkovane) reprodukuje prehovor postavy svojou vlastnou rečou.
Medzi jazykové prostriedky, ktorými možno zvyšovať napätie, patria: krátke vety, opakovanie, historický prézent – použitie prítomníka namiesto minulého času.
V umeleckej literatúre existujú tri hlavné druhy úvodu: expozícia – úvodný opis prostredia a postáv, in medias res – vpadnutie priamo do deja (do stredu vecí), retrospektíva – pohľad naspäť, začína sa vyvrcholením alebo rozuzlením príbehu, až potom sa dozvedáme, ako sa príbeh začal a rozvíjal.

Umelecký a odborný štýl
Umelecký štýl zahrňuje slovesné prejavy, ktoré popri informačnej funkcii plnia aj estetickú funkciu. V odbornej literatúre sa označuje aj ako básnický štýl.
Charakteristické vlastnosti:
1. variabilnosť
2. polysémia výrazových prostriedkov
3. expresívnosť (výber jazyk. prostriedkov na vyjadrenie subjektívneho aspektu podávateľa)
4. metaforickosť
5. funkčná neusporiadanosť.

Variabilnosť znamená: využívanie synonymie a homonymie, bohatosť slovnej zásoby, pestrosť vo vyjadrovaní. Polysémia výrazov (viacvýznamovosť) je prostriedkom dramatického napätia v umeleckom texte a má vyvolať umelecký zážitok u čitateľa. Expresívnosť vyjadruje zainteresovanosť autora a prejavuje sa využívaním subjektívne ladených slov i neúplných a modálne zafarbených syntaktických konštrukcií. Metaforickosť je možnosť prenášania významu slova, či celého textu. Funkčná neusporiadanosť je prostriedkom sujetu umeleckého textu, napr. narúšanie časových alebo priestorových zákonitostí pri rozprávaní.
V umeleckom štýle sa niekedy estetická norma dostáva do kolízie so spisovnou normou. Tieto kolízie sú funkčné pri charakteristike postáv, prostredia alebo doby.
Podľa výberu a spracovania výrazových prostriedkov sa rozdeľuje umelecká literatúra na druhy, žánre a žánrové formy.

Náučný (odborný) štýl sprostredkuje odborné informácie a vedecké poznatky. Jeho charakteristickou črtou je písomnosť a objektívnosť. Táto vlastnosť je prítomná i vtedy, keď sa realizuje ústne (prednáška, referát). V náučných prejavoch je členenie výpovedí objektívne (1. východisko, 2. jadro výpovede). Ďalšími vlastnosťami sú monologickosť, verejný ráz (starostlivý výber slov, presnosť, zreteľnosť) a pojmovosť. Jazykové prostriedky (lexika) – prevládajú pojmové slová, v terminológii presné, jednovýznamové, ustálené názvy (termíny), domáce jednoslovné, viacslovné a zložené pomenovania, cudzie slová, hybridné slová (slová zložené z častí pochádzajúcich z rôznych jazykov) a doslovné preklady (kalky).
Z morfológie a syntaxe v náučnom štýle používame:
1. ustálené väzby
2. zložené prídavné mená
3. slovesá v 3. osobe
4. viacnásobné vetné členy
5. zhustené vyjadrovanie menného oproti slovesnému, príčastia a prechodníky
6. oznamovacie vety (pomerne dlhé, súvetia)
7. vsuvky (parentézy)
8. spájacie výrazy vo vete a medzi vetami
9. grafické označovanie.
Náučný štýl sa používa vo výkladovom a opisnom slohovom postupe.