Administratívny štýl je štýl verejného prejavu používaný v administratívnej praxi. Má charakter importovanosti (z latinčiny a nemčiny). Doslovným prekladom (kalkom) vznikli napr. spojenia: v uvedenej súvislosti, v súlade so zásadami, v úzkej súčinnosti. Je výlučne písomný a má informatívnu funkciu. Má sprostredkovať prijímateľovi presné údaje, fakty, bez doplňujúcich opisov situácie alebo vysvetľovania príčin. Základné znaky administratívneho štýlu: vecnosť, stručnosť, neutrálnosť, knižnosť, adresnosť. V lexike prevládajú nocionálne (citovo neutrálne) slová, kancelarizmy (pohľadávky, avizovať), odborné názvy, druhotné predložky (so zreteľom, v dôsledku, v spojitosti), skratky a značky (t.j., tzv., s.r.o., Sk, SAV, TA SR). V syntaxi sa vyskytujú variabilné vety (veľmi krátke, obsahovo zhustené, ale aj rozsiahle súvetia). Kompozícia má normalizovanú formálnu podobu (formát, záhlavie, evidenčné číslo), osobitosti sú v členení textu.
Žánre administratívneho štýlu:
1. dokumentárne (životopis, zápisnica, protokol, rezolúcia, zmluvy)
2. oznamovacie (hlásenie, správa, vyhláška, prípis)
3. heslové (zoznamy, prehľady, súpisy, inventáre).
Podstatným znakom dokumentárnych žánrov je zachytenie presných údajov a faktov. Oznamovacie žánre nemajú dlhodobú platnosť. Za poloúradné prípisy sa považujú súkromné žiadosti, prihlášky, sťažnosti, objednávky.
Fonéma, hláska, graféma
Zvukovou stránkou jazyka sa zaoberá fonetika a fonológia. Fonetika skúma a opisuje tvorenie zvukov reči rečovými (artikulačnými) orgánmi a ich zvukové znenie. Fonológia skúma vzájomné vzťahy medzi fonémami (najmenšími jednotkami zvukového systému jazyka) a ich zvukovými vlastnosťami z hľadiska ich významovo-rozlišovacej funkcie. Fonéma je najmenšia zvuková jednotka, ktorá rozlišuje význam slova v jazyku (ako v systéme). Hláska je konkrétna podoba fonémy v reči (ako v konkrétnom použití tohto systému). V slovenčine v zásade platí, že jednej fonéme (resp. hláske) zodpovedá jedna graféma (písmeno). Výnimku tvorí písanie dvoch grafém pre jednu fonému v prípade i, y a v prípade písania t, d, n, l namiesto ť, ď, ň, ľ, ak po nich nasleduje i, í, e, ia, ie, iu. V inom prípade zasa zapisujeme jednu fonému (resp. hlásku) spojením dvoch grafém: ch, dz, dž. Pri fonetickom zápise textu (pri transkripcii) sa používa pre každú fonému (resp. hlásku) vždy len jedna graféma, napríklad: tykanie [tikaňie], prišli [prišli] a pod. Jedna fonéma ako jazyková jednotka môže mať viacej konkretizácií v hláskach ako rečových jednotkách. Každý jazyk má menší počet foném ako hlások. Rozličné konkretizácie tej istej fonémy nazývame varianty fonémy, ktoré nemajú rozlišovaciu (dištinktívnu) schopnosť
Frazeologizmy
Frazeologizmy sú ustálené slovné spojenia, napr. prirovnania, porekadlá, príslovia, ustálené slovné spojenia, napr. bežať ostošesť, streliť capa, vziať rozum do hrsti, tichá voda brehy myje, buchnúť klinec po hlavičke. Majú prenesený význam. V umeleckej literatúre sa frazeologizmy využívajú predovšetkým v epickej próze (ako prostriedok štylizácie hovorovosti alebo jazyk, charakteristiky ľud. typu). Funkcia frazeologizmov je bližšie priblížiť, charakterizovať. Rozdeľujeme ich:
a) ľudové (porekadlá, príslovia)
b) intelektuálne (čítať v knihe života)
c) europeizmy (vziať nohy na plecia, rozťať gordický uzol)
d) idiómy (od buka do buka, dínom-dánom)
Charakteristika
Charakteristika patrí k opisnému slohovému útvaru. Vystihuje základné, podstatné, typické – charakteristické znaky predmetu, javu, človeka.
Podľa toho, na čo sa charakteristika zameriava a aký štýl v nej autor používa, delíme charakteristiku na odbornú (charakteristika krajiny, mesta, obdobia, terénu), ktorá má informatívny účel a používa sa na praktické potreby a umeleckú. V umeleckej charakteristike predmetom zobrazenia je osoba (alebo rozprávková bytosť, zviera). Táto charakteristika má pôsobiť na citovú stránku čitateľa. Priama charakteristika vymenúva charakterové vlastnosti človeka. Má byť presným zhrnutím komplexného pozorovania a objektívneho hodnotenia osoby. Nepriama charakteristika vytihuje vlastnosti človeka z jeho konania. Pri charakteristike osôb sa môže používať priama reč, polopriama reč a nepriama reč.
Vonkajšia (fyzická) charakteristika je zameraná na telesné znaky osoby. Vnútorná (psychologická) charakteristika si všíma povahové, názorové a citové črty osoby.
Charakter človeka podlieha vplyvom prostredia, sociálnej skupiny, preto možno hovoriť okrem individuálnej charakteristiky aj o skupinovej charakteristike, tzn. o národnom charaktere, mestskom charaktere a pod. Podľa prístupu autora k hodnoteniu vlastností osoby hovoríme o objektívnej a subjektívnej charakteristike. V objektívnej charakteristike je hodnotenie komplexné a nezaujaté. V subjektívnej charakteristike sa hodnotia iba niektoré (kladné alebo záporné) vlastnosti osoby.
Karikatúra je zveličenie niektorej vonkajšej alebo vnútornej vlast-nosti osoby. Najčastejšia je výtvarná karikatúra a literárna karikatúra.
Jazyk a spoločnosť
Jazyk a myslenie tvoria jednotu, v ktorej má vedúcu úlohu myslenie. Jazyk vystupuje ako prostriedok, nástroj myslenia. Poznáme dve základné funkcie jazyka: poznávacia (kognitívna) funkcia a dorozumievacia (komunikatívna) funkcia. Hovoríme aj o funkcii estetickej, reprezentatívnej a akumulatívnej (zhromažďovanie poznatkov). Vznik reči je v priamej súvislosti s prácou, pretože vtedy začal človek využívať na dorozumievanie rečové ústroje. Jazyk vznikol až vtedy, keď sa u človeka vyvinula schopnosť myslieť. Jazyk je systém znakov, musí byť vyjadrovaný artikulovanými hláskami (alebo písmenami). Využíva sa ako nástroj myslenia a dorozumievania.
Pretože ľudská spoločnosť sa člení na značný počet skupín, vznikajú jazykové bariéry. Odborníci sa preto snažia vytvoriť umelé jazyky, ktoré sa používajú ako pomocné svetové jazyky. V súčasnosti je najrozšírenejším svetovým jazykom angličtina. Najznámejším umelým jazykom je esperanto.
Každý jazyk sa postupne vyvíja. Zanikajú staré slová (archaizmy) a vznikajú nové slová (neologizmy). Mení sa aj gramatická stavba jazykov. Výskumom jazyka sa zaoberá jazykoveda (lingvistika). Jej hlavnými odvetviami sú lexikológia (náuka o slovnej zásobe) a sémantika (náuka o význame jazykových jednotiek). Jazykoveda skúma pôvod a tvorenie slov, význam slov
Modálna stránka viet
Modálna stavba vety je spôsob vyjadrovania postojov hovoriaceho k vypovedanej skutočnosti. Rozlišujeme modálnosť objektívnu, vyjadrujúcu vzťah obsahu výpovede ku skutočnosti a modálnosť subjektívnu, vyjadrujúcu vzťah hovoriaceho k obsahu výpovede. Obidva druhy sa môžu realizovať pomocou lexikálnych prostriedkov (napr. časticami, citoslovcami, zámenami), syntaktických prostriedkov (slovosled, elipsa, vytýčený vetný člen a i.) a zvukových prostriedkov (intonácia vety).
Rozlišujeme tri druhy modálnosti:
1. postojová, hovoriaci niečo jednoducho konštatuje, alebo sa na niečo spytuje, alebo si niečo želá – vety oznamovacie, opytovacie, žiadacie
2. istotná, hovoriaci popri vecnej informácii naznačuje vo vete aj stupeň pochybnosti o platnosti výpovede (On možno príde.)
3. vôľová, hovoriaci dáva najavo, či sa uskutočňovanie deja pokladá za želateľné, možné, nevyhnutné (Chcem ísť na tréning.).
Morfematická skladba slova
Morfológia (tvaroslovie) je náuka o gramatických tvaroch jazyka. Zaoberá sa slovnými druhmi, spôsobmi tvorenia tvarov a gramatickými kategóriami slov.
Z hľadiska formy rozčleňujeme slová na dve slovotvorné časti:
1. slovotvorný základ – bázu (časí slova po oddelení gramatických slovotvorných prípon),
2. slovotvorný formant (slovotvornú predponu a príponu).
Morféma je najmenšia jazyková jednotka jazyka s významovou alebo štruktúrnou funkciou v slovnom tvare. Podľa funkcie sa morfémy delia na lexikálne (koreňové morfémy) a gramatické (slovotvorné a flexívne – ohýbacie). Podľa miesta v morfematickej štruktúre slovného tvaru sa vyčleňujú prefixálne morfémy (slovotvorné predpony) a sufixálne morfémy (slovotvorné prípony). Morfémy sa skúmajú podlá druhu v rámci jednotlivých slovných druhov.
Rozlišujeme tieto morfémy:
1. koreňové morfémy
2. derivačné (odvodzovacie) morfémy
3. relačné (ohýbacie) morfémy
4. modifikačné (obmieňacie) morfémy
5. interfigované (spájacie) morfémy.
Koreňová morféma – koreň slova je tá časť slova alebo slovného tvaru, ktorá je nositeľom základného lexikálneho významu, napr. dom-, dom-y, dom-ček. Niekedy sa koreň slova spája s ďalším koreňom priamo (strojvodca, autodielňa, autopark) alebo pomocou spájajúcej morfémy (vodovod, strojopis, domorodec).
Derivačné morfémy (odvodzovacie) sa používajú na utvorenie nového slova pomocou predpôn (od-písať, pred-písať, vy-volať) najčastejšie u slovies alebo pomocou prípon (učiť, uči-leľ, hovor, hovor-ca, písať, pisa-teľ). Relačné (ohýbacie) morfémy sa používajú pri tvorení tvarov podľa pádu a čísla (pri skloňovaní podst. mien, príd. mien, zámen, čísloviek, pri príčastiach, stupňovaní príd. mien, pri časovaní slovies): žiak, žiac-kych, tvoj-ich, hovor-ím.
Modifikačné (obmieňacie) morfémy sa používajú pri tvorení odvodených slov, najmä zdrobňujúcich a zveličujúcich (chlap, chlap-ík, chlap-isko), pri tvorení mien mláďat (zajac, zaja-čik, vtáča, vtáča-tko), sčasti aj pri tvorení hromadných mien (prút – prútie, žiak - žiactvo). Interfigované (spájacie) morfémy spájajú dve koreňové morfémy (blesk-o-zvod, vod-o-pád), koreňovú morfému s príponou (sufixálnou morfémou), slove-n-sk-ý, prípadne dve sufixálne morfémy (vol-a-j-ú).
Náučný štýl
Náučný (odborný) štýl sprostredkuje odborné informácie a vedecké poznatky. Jeho charakteristickou črtou je písomnosť a objektívnosť. Táto vlastnosť je prítomná i vtedy, keď sa realizuje ústne (prednáška, referát). V náučných prejavoch je členenie výpovedí objektívne (1. východisko, 2. jadro výpovede). Ďalšími vlastnosťami sú monologickosť, verejný ráz (starostlivý výber slov, presnosť, zreteľnosť) a pojmovosť. Jazykové prostriedky (lexika) – prevládajú pojmové slová, v terminológii presné, jednovýznamové, ustálené názvy (termíny), domáce jednoslovné, viacslovné a zložené pomenovania, cudzie slová, hybridné slová (slová zložené z častí pochádzajúcich z rôznych jazykov) a doslovné preklady (kalky).
Z morfológie a syntaxe v náučného štýle používame:
1. ustálené väzby
2. zložené prídavné mená
3. slovesá v 3. osobe
4. viacnásobné vetné členy
5. zhustené vyjadrovanie menného oproti slovesnému, príčastia a prechodníky
6. oznamovacie vety (pomerne dlhé, súvetia)
7. vsuvky (parentézy)
8. spájacie výrazy vo vete a medzi vetami
9. grafické označovanie.
Náučný štýl sa používa vo výkladovom a opisnom slohovom postupe.
Opis
Opis je jazykový prejav, ktorým sa majú jednoducho a výstižne vyjadriť hlavné a podstatné znaky zobrazovaného predmetu alebo javu. Môže byť statický (opisuje objekt v stave pokoja) alebo dynamický (opisuje objekt v pohybe alebo opisuje následnosť činnosti pri výrobe niečoho – opis pracovného postupu).
Ak sa nehybný objekt opisuje tak, ako ho vníma pohybujúca sa osoba ide o opis s dejovým rámcom (dejový opis). Je častý v reportáži a v umeleckej literatúre.
Pri opise zložitejšieho prístroja alebo pracovného postupu býva často zmiešaný útvar statického a dynamického opisu (hybrid). Praktický opis je jednoduchý, používa termíny, ktoré môže pochopiť i laik. Odborný opis používa odbornú terminológiu daného oboru. Postoj autora je objektívny. Cieľom odborného opisu je poučiť prijímateľa o zobrazovanej veci. Používa dvojčlenné vety a súvetia (najmä podraďovacie). Umelecký opis (náladový) oboznamuje čitateľa s vlastnosťou spoločenských a prírodných javov, s vlastnosťami postáv. Využíva podst. a príd. mená (statický), slovesá (dynamický opis) a rôzne umelecké prostriedky. Opis, ktorý vystihuje príznačné črty postáv, ich duševné i telesné vlastnosti, sa nazýva charakteristikou.
Kompozícia opisu závisí od jeho funkcie. Kompozičný postup môže byť rôzny (opis zhora dolu, od podstatných znakov k menej podstatným, od celku k častiam a pod.). Jazykové prostriedky opisu: podstatné mená, príd. mená, príslovky spôsobu a miery, slovesá, odborné termíny.
Štylizácia opisu závisí od druhu opisu. V statickom, odbornom opise prevláda menné vyjadrovanie, trpný rod (pasívum) a polovetné príčasťové konštrukcie. V opise pracovného postupu prevláda slovesné vyjadrovanie (v 2. os. pl. rozkazovacieho spôsobu alebo v 1. os. pl. oznamovacieho spôsobu). Je potrebné používať v jednom opise rovnakú slovesnú osobu a dodržiavať časovú následnosť činností. Cieľom opisu je poučiť prijímateľa
Ortoepia
Ortofónia sa zaoberá správnym tvorením hlások a ich spojením v súvislej reči. Ortoepia je náuka o spisovnej výslovnosti. V slovenčine pre spisovnú výslovnosť sú dôležité tieto javy:
1. znelostná asimilácia (spodobovanie)
Znelá spoluhláska sa vyslovuje ako neznelá:
a) na konci slova: hrad/hrat, dážd/dášť, mozog/mozok
b) pred neznelými spoluhláskami: bližší/bližší, sudca/sutca Neznela spoluhláska sa vyslovuje ako znela:
a) na konci slova pred slovom, ktoré sa začína na znelú spoluhlásku alebo samohlásku: (koniec básne/koniedz básne)
b) vo vnútri slova pred znelou spoluhláskou (kresba/krezba, kde/gde)
2. výslovnosť spoluhlásky v
a) na začiatku slova ako v
pred samohláskami (variť, vôňa, v utorok)
pred zvučnými spoluhláskami (vlasť, vnuk, v Levoči, vŕba)
pred znelými spoluhláskami (vzbura, vbodnúť, v doline)
b) vo vnútri slova pred samohláskami a slabičným l, r ako v
(hovoriť, tvoj, tvrdý)
c) na začiatku slova ako f
pred neznelými spoluhláskami (včas/fčas, včela/fčela, vtip/ftip)
d) ako obojperná hláska u
na konci slova (hnev/hneu, vplyv/vplyu, bratov/bratou)
vo vnútri slova po samohláske a pred zvučnou spoluhláskou
(dávno/dáuno, pevný/peuný)
pred neznelou spoluhláskou (slivka/sliuka, stovka/stouka)
3. výslovnosť dvojhlások
artikulácia je o niečo dlhšia ako dlhých samohlások
4. výslovnosť spoluhláskových skupín a zdvojených spoluhlások (rr, ll, mm, jj, ss, šš, zz, a pod.) vyslovujú sa ako predĺžené spoluhlásky (dvojjazyčný, vyšší)
5. rytmický zákon
krátenie dlhej slabiky po predchádzajúcej dlhej slabike (krásny)
6. mäkkosť a tvrdosť spoluhlások
Polovetné konštrukcie
Polovetné (polopredikatívne) konštrukcie sú prechodnou konštrukciou medzi vetou a súvetím. Vznikajú vtedy, ak sa k jednoduchej vete pridruží polopredikácia, ktorá nemá formu prísudku s určitým slovesným tvarom. Hlavným cieľom polovetných konštrukcií je zhusťovať text. Polovetná konštrukcia má funkciu vetného člena (prívlastku, príslovkového určenia, doplnku). Dej sa vyjadruje prechodníkom, príčastím alebo neurčitkom. Hlavný slovesný dej je vyjadrený slovesným tvarom, sprievodný dej neurčitým slovesným tvarom.
Prozodické vlastnosti reči
Intonácia je súbor prozodických prostriedkov reči, ktoré sa prejavujú modulovaním (zmenami) hlasu. Hlas môže mať trojakú moduláciu: časovú, silovú a tónovú.
1. Časovou moduláciou vznikajú tieto prozodické javy:
Kvantita (dĺžka) je nositeľom slabičnosti
Pauza (prestávka). Pauzami sa člení súvislá reč na úseky, takty. Pauzy rozoznávame logické (významové) a fyziologické (nevyhnutnosť nadýchnuť sa).
Tempo reči závisí od obsahu a funkcie prejavu. Priemerné tempo reči je asi 100 slov za minútu.
Rytmus je vytvorený striedaním prízvučných a neprízvučných slabík v slove, ktoré utvárajú takty.
2. Silovou moduláciou hlasu vznikajú tieto prozodické javy:
Intenzita hlasu (sila). Možno ňou znižovať alebo stupňovať dynamiku zvukového rečového prejavu a rozlišovať menej dôležité časti výpovede od dôležitých.
Prízvuk. Slovenčina má pevný prízvuk na prvej slabike slova. Vedľajší prízvuk sa vyskytuje v zložených slovách a býva menej výrazný (západoslovenský). Jednoslabičné predložky sú neprízvučné. Prízvučné sú len vtedy, ak je na nich dôraz alebo ak stoja pred jednoslabičným slovom (prišiel po mne). Vetný prízvuk predstavuje mierne zosilnenie koncového slova vo vete. Dôraz je výrazné intonačné vyzdvihnutie slova, ktoré je vo vete významovo najdôležitejšie. Pri základnom slovoslede býva vetný prízvuk na poslednom slove vety (Prešiel celým Slovenskom.), pri vzrušenej reči na začiatku vety (Povedal som ti to či nie?).
3. Tónovú moduláciu predstavuje:
Melódia, čiže stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete. Rozoznávame tri druhy melódie:
a) klesavá (konkluzívna kadencia) - na konci oznamovacích, žiadacích, želacích a zvolacích viet - uspokojivá končiaca melódia,
b) stúpavá (antikadencia) - na konci opytovacích viet bez opytovacích zámen (Bol si tam?) a zisťovacích viet - neuspokojivá končiaca melódia,
c) polostúpavá (polokadencia) - pred nekončiacou pauzou, napr. medzi vetami alebo na mieste čiarky - neuspokojivá nekončiaca melódia.
Hlasový register (výška hlasu) je prozodický jav, ktorý vzniká nasadením hlasu do istej výšky. Môže sa využiť ako štylizujúci činiteľ v hovorovom štýle. Nasadenie v nižšom hlasovom registri naznačuje vážnejšiu náladu, kým vyšší hlasový register môže mať optimistickejší ráz.
Publicistický štýl a jeho žánre
Publicistický štýl (žurnalistický štýl) sa používa v oblasti publicistiky. Charakteristické vlastnosti: písomnosť, monologickosť, informatívnosť, variabilnosť, aktualizovanosť a zrozumiteľnosť. Má nielen informovať, ale aj presviedčať, poučovať a zaujať.
Člení sa na žánre:
1. spravodajské (správa, riport, interview, oznámenie, komuniké, inzerát, plagát, referát)
2. analytické (úvodník, komentár, glosa, posudok, recenzia, kritika, pamflet, karikatúra, polemika)
3. beletristické (fejtón, reportáž, črta, causerie, stĺpček).
Spravodajské žánre sú krátke, aktualizované, adresné. Analytické žánre majú popri oznamovacej funkcii aj presvedčovaciu. Majú blízko k výkladovému slohovému postupu. Beletristické žánre sa často zábavnou formou obracajú k čitateľovi. Využívajú pestré výrazové prostriedky.
Pre publicistický štýl uplatňovaný v tlači sú významné kompozičné prostriedky, najmä titulok, plastickosť písma a typografická úprava textu. Titulok v novinách musí byť zrozumiteľný a informačne nasýtený. Niekedy sa dopĺňa podtitulkom. Plastickosť textu sa dosahuje rôznymi druhmi a hrúbkou písma.
Vo väčšine žánrov sa z gramatických prostriedkov využíva 3. os. sg. alebo pl., min. čas a dokon. vid slovies.
Rečnícky štýl
Rečnícky štýl je jeden z najstarších štýlov, používal sa už v antike. Je blízky k hovorovému, ale aj náučnému alebo publicistickému štýlu. Základnou charakteristikou je ústnosť. Má slovnú, vizuálnu a akustickú zložku, teda tempo, rytmus, melódia textu.
Žánre rečníckeho štýlu:
1. persuazívne (politická reč, súdna reč, kázeň)
2. náučné (prednáška, referát, koreferát, diskusný príspevok)
3. príležitostné (slávnostná reč, prihovor, prejav).
Jazyk persuazívnych žánrov je približne taký ako jazyk publicistiky, ale je doplnený mimojazykovými prostriedkami (úsporné gestá, mimika, hlas). Uplatňuje sa bežná slovná zásoba, pretože adresát je široký.
Kompozícia: úvod je stručný, pretože prejav sa opiera o situáciu. V jadre je dôležité tematické členenie a logickosť v postupe. Záver je dlhší ako úvod, pretože v ňom sa zrozumiteľne urobia vývody z textu. Záverečné slová je potrebné formulovať jednoducho.
Náučné žánre majú didaktický zámer (informovať, poučiť), preto sú vecné a konkrétne. V úvode treba vysvetliť cieľ, funkciu a zámer prejavu. Jadro je výkladom o danej problematike, poúčaním, odôvodňovaním, argumentovaním. V závere sa zhrňuje obsah a naznačuje sa, ako využiť poznatky pre teóriu a prax.
Príležitostné žánre sú viac-menej patetické, jazyk je nadnesený. Kým príhovory sú krátke, prejavy sú dlhšie, slávnostné. V príležitostných žánroch sa nič nevysvetľuje. Adresát a predmet prejavu je známy, prejav je emocionálnejší, môže byť doplnený citátmi, veršami. Kompozícia je jednoduchá. Prvá veta je úvodom a posledná záverom. Pre úspešnosť každého prejavu je dôležitý úvod a záver. Dobrý rečník ich povie naspamäť. S úvodom súvisí aj oslovenie. V kompozícii jadra je dôraz na vecnom odôvodňovaní a dokazovaní. Má byť nadväzné a postupné, názorné
Slovná zásoba, neologizmy
Slovná zásoba sa mení a vyvíja. Mnohé z nich zdomácneli (volejbal, chaos). Niektoré slová sme prevzali v doslovných prekladoch (kalkoch) – geografia, attaché (pridelenec). K cudzím slovám patria aj intemacionalizmy (emócia, favorit, laser).
Tvorenie slov
Slová podľa zloženia rozoznávame: neodvedené, odvodené, zložené, združené pomenovania, ustálené spojenia, skratky a značky. Nové slová sa tvoria:
- odvodzovaním (deriváciou)
- skladaním (kompozíciou)
- skracovaním.
Odvodzovanie je najčastejší spôsob tvorenia slov. Odvodené slová sa tvoria od základových slov pomocou produktívnych prípon (sufixov) alebo predpôn (prefixov). Z hľadiska formy rozčleňujeme odvodené slová na dve slovotvorné časti:
- slovotvorný základ (časť odvodeného slova, ktoré zostane po odtrhnutí gramatických, slovotvorných prípon) mur-ár, učit-eľ
- slovotvorný formant (slovotvorná predpona a prípona) bez-právie, les-ník
Skladanie slov zložené slová sú slová, ktoré obsahujú aspoň dve koreňové morfémy a spravidla spájajúcu morfému.
- Nepravé zložené slová (zrazeniny) vznikajú spojením dvoch tvarov (bez spájacej morfémy, napr. kníhtlačiar, duchaplný).
- Pravé zložené slová vznikajú z dvoch slovotvorných základov (so spájajúcou morfémou, napr. kosoštvorec, krutovládca)
- Hybridné zloženiny (jedna časť slova je cudzieho pôvodu, napr. autodoprava)
- Zložené slová sú aj prídavné mená so spojovníkom (vedecko-technický).
Skracovanie slov sa používa na úsporné vyjadrovanie.
- skratky, ktoré sa používajú len v písomnom prejave, napr. atd., tzv., a pod.
- skratky, ktoré sa pri výslovnosti čítajú ako celé slová. napr. Ing., doc., ul., Prof., nám.
- značky, ktoré sa používajú v písomnom aj v ústnom prejave: napr. OSN, VSŽ, SAV. Niektoré sa skloňujú: napr. zo SĽUK-u, na SAS-e, z PEREX-u.
- značkové slová, ktoré vznikajú zo začiatočných písmen alebo slabík združeného pomenovania a skloňujú sa, napr. Slovakofarma, Biofond.
- značky: napr. m (meter), Cu (meď), za značkami sa nepíše bodka.
Univerbizácia je skracovanie dvojslovných alebo viacslovných pomenovaní (panelový dom - panelák, žiak prímy – primán). Uvedené slová sú štylisticky príznakové a vyskytujú sa v hovorovom štýle. Multiverbizácia je nahradenie jednoslovného pomenovania viacslovným Vyskytuje sa v odbornom štýle (vyrábať – uskutočňovať výrobu, kontrolovať – vykonať kontrolu).
Združené pomenovanie je také spojenie slov, ktorého jadrom je podstatné meno a ktorým sa vyjadruje jeden pojem (ľahká atletika, Vysoké Tatry).
Slovosledné činitele
Slovosled je poradie slov vo vete. Závisí od troch činiteľov:
- od aktuálneho členenia vety
- od gramatickej funkcie slov vo vete
- od zvukovej podoby slov vo vete.
Na prvom miete vo vete stojí východisko výpovede (téma) a to sa opiera o fakty (jadro), ktoré prinášajú nové informácie. Poradie východisko (známa časť) – jadro (niečo nové) je objektívne. Obrátené poradie je subjektívne (vyskytuje sa v ústnych prejavoch pri využití dôrazu).
- oznamovacie vety:
(pokojná výpoveď) - objektívne poradie
(vzrušená výpoveď) - subjektívne poradie
- opytovacie vety: - subjektívne poradie - opytovacie zámeno alebo príslovka ako jadro výpovede je na začiatku. V zisťovacích otázkach je na prvom mieste slovesný prísudok, alebo častica.
- rozkazovacie vety: - subjekt, poradie – prísudkové sloveso je na zač.
Gramatický činiteľ sa uplatňuje najmä pri radení prívlastkov v podraďovacom sklade. Tu platí, že najbližšie k jadru skladu stojí prívlastok s najmenším rozsahom a najväčším obsahom slova a od neho postupne ďalšie. Naďalej stoja najvšeobecnejšie prívlastky – zámená. Poradie sa môže meniť tým, že sa uplatní dôraz. Zhodný prívlastok stojí pred podstatným menom, výnimkou sú odborné názvy (napr. kyselina sírová). Fonetický (rytmický) činiteľ sa uplatňuje pri zaraďovaní príkloniek (sa, ma, ťa, mu, ho, mi, by, je) a predkloniek (jednoslabičné spojky, častice a, i, aj, že, až, keď, len). tak, že sa prikláňajú k prvému prízvukovanému slovu vo vete alebo vo vetnom úseku, do ktorého patria a vyslovujú sa s ním ako jeden celok. Sú neprízvučné. Zaraďujú sa vždy po prvom slove stojacom po pauze v poradí:
- by
- pomocné slovesá
krátke tvary zámen v datíve a po nich v akuzatíve
Systém slovnej zásoby
Slovná zásoba je súhrn všetkých slov a výrazov v jazyku. Jadro slovnej zásoby obsahuje najčastejšie používané slová a mení sa najpomalšie. Individuálny slovný fond býva rozdielny. Môže byť pasívny (bohatší) alebo aktívny.
Slová v slovnej zásobe tvoria systém:
1. podľa vecného významu.
a) 10 slovných druhov
b) jednovýznamové (vlastné mená, odborné názvy), viacvýznamové, onomatopoje (zvukomalebné), ostatné slová
c) neodvedené, odvodené, zložené
d) synonymá (rovnoznačné): panovať - vládnuť, les – hora
e) homonymá (rovnozvučné): ucho, očko, nos, nos!, byť, biť
f) antonymá (opozitá, protiklady): deň – noc, starý – mladý)
g) paronymá (zvukovo a gramaticky podobné, významom rozdielne): hudobný – chudobný, exkavátor – eskalátor
h) súradné - nesúradné (významovo nadradené, podradené): dub, buk, javor, strom - dub
2. podľa dobového výskytu:
a) zastarané (archaizmy): kantor – učiteľ, kramár – obchodník; (historizmy): dereš, pandúr, meruôsmy rok
b) novovznikajúce (neologizmy)
3. podľa príslušnosti k štýlovej vrstve:
a) neutrálne (nocionálne): zem, ísť, široký
b) štylisticky príznakové:
– spisovné: odborné, hovorové, básnické
– nespisovné: nárečové, slangové, vulgárne, žargónové;
4. podľa expresivity:
a) neutrálne (nocionálne)
b) citovo zafarbené (zjemňujúce – melioratíva: syn – synček); (zhoršujúce – pejoratíva: chlap – chlapisko)
Slovná zásoba sa mení a vyvíja. Vznikajú nové slová, a to odvodzovaním, skladaním, univerbizáciou, multiverbizáciou). Mnohé z nich zdomácneli (volejbal, chaos). Niektoré slová sme prevzali v doslovných prekladoch (kalkoch) – geografia, attaché (pridelenec). K cudzím slovám patria aj internacionalizmy (emócia, favorit, laser).
Umelecké rozprávanie
Autor čerpá z rozličných umeleckých jazykových prostriedkov. Používa trópy (prirovnania, epitetá, metafory, metonymie) a figúry (najmä opakovacie a syntaktické) a slová zo všetkých vrstiev slovnej zásoby (aj nespisovné). Nezáleží na komplikovanosti autorovho štýlu a kompozície, ale na jeho rozprávačskom majstrovstve. Pri hodnotení kvalít prózy sa zhodujú v tom, že keď má kniha dobrý príbeh - dej, možno jej odpustiť iné nedostatky. Rozprávanie je zachytenie udalosti v časovej postupnosti. Môže byť slohovým postupom aj slohovým útvarom. Umelecké rozprávanie využíva dramatické stupňovanie zápletky: zauzľovanie deja až po vyvrcholenie deja a potom k jeho rozuzleniu. Autorská reč je prostriedok tzv. objektívneho rozprávania. Autor ňou sám za seba alebo v stotožnení s rozprávačom, rozvíja príbeh, opisuje a komentuje konanie postáv, uvádza reč postáv, zobrazuje prostredie. V epickom umeleckom diele autor okrem rozprávania používa aj ďalšie slohové postupy a útvary: opis, charakteristiku, úvahu. Autorská reč sa realizuje v spisovnom jazyku (na rozdiel od reči postáv). Býva zväčša v tretej slovesnej osobe minulého času. V novšej literatúre sa autorská reč často realizuje aj v prvej osobe minulého i prítomného času.
Jeden z prostriedkov, ktorými autor dramatizuje, oživuje rozprávanie, je reč postáv. Realizuje sa dialógom. Dialóg v epickej próze je rozhovor dvoch (prípadne viacerých) postáv diela. Jedna časť dialógu, prehovor jednej postavy, sa nazýva replika a vyjadruje sa priamou rečou. Funkcie dialógu sú: rozvíjať príbeh, stupňovať konflikt alebo charakterizovať postavy. Základným, klasickým typom dialógu je symetrický dialóg, v ktorom sa striedajú repliky A, B. Dobrý štylista v slovese uvádzacej vety naznačí aj okolnosti a spôsob výpovede. Asymetrický dialóg je prerušovaný autorskou rečou alebo vnútornou rečou postáv (vnútorný monológ). Realizuje sa ako nevlastná priama reč alebo polopriama reč. Nevlastná priama reč slúži na vyjadrenie vnútornej reči postáv. Najčastejšie nemá uvádzaciu vetu a nie je vyčlenená osobitným odsekom.
a) neuvedená nevlastná priama reč: Odložila list do kabelky. Tak som teda znova bezprizorná.
Ak má nevlastná priama reč uvádzaciu vetu, je v nej zväčša slovese myslieť.
b) uvedená nevlastná priama reč: „Vyhľadáva škriepku,” pomyslel si Lukan.
Polopriama reč sa funkčne zbližuje s nevlastnou priamou rečou, ale je tesnejšie zviazaná s autorskou rečou. Odlišujú sa od seba najmä kategóriou slovesnej osoby. Polopriama reč je v 3. os.: Kľako načúval a musel sa usmiať. Lukan žije. Sú krajania. Nevlastná priama reč je v 1. os. Kľako načúval a musel sa usmiať. Lukan žije. Sme krajania. Nepriama reč je prostriedok, ktorým rozprávač nepriamo (sprostredkovane) reprodukuje prehovor postavy svojou vlastnou rečou.
Medzi jazykové prostriedky, ktorými možno zvyšovať napätie, patria: krátke vety, opakovanie, historický prézent – použitie prítomníka namiesto minulého času.
V umeleckej literatúre existujú tri hlavné druhy úvodu: expozícia – úvodný opis prostredia a postáv, in medias res – vpadnutie priamo do deja (do stredu vecí), retrospektíva – pohľad naspäť, začína sa vyvrcholením alebo rozuzlením príbehu, až potom sa dozvedáme, ako sa príbeh začal a rozvíjal.
Umelecký a odborný štýl
Umelecký štýl zahrňuje slovesné prejavy, ktoré popri informačnej funkcii plnia aj estetickú funkciu. V odbornej literatúre sa označuje aj ako básnický štýl.
Charakteristické vlastnosti:
1. variabilnosť
2. polysémia výrazových prostriedkov
3. expresívnosť (výber jazyk. prostriedkov na vyjadrenie subjektívneho aspektu podávateľa)
4. metaforickosť
5. funkčná neusporiadanosť.
Variabilnosť znamená: využívanie synonymie a homonymie, bohatosť slovnej zásoby, pestrosť vo vyjadrovaní. Polysémia výrazov (viacvýznamovosť) je prostriedkom dramatického napätia v umeleckom texte a má vyvolať umelecký zážitok u čitateľa. Expresívnosť vyjadruje zainteresovanosť autora a prejavuje sa využívaním subjektívne ladených slov i neúplných a modálne zafarbených syntaktických konštrukcií. Metaforickosť je možnosť prenášania významu slova, či celého textu. Funkčná neusporiadanosť je prostriedkom sujetu umeleckého textu, napr. narúšanie časových alebo priestorových zákonitostí pri rozprávaní.
V umeleckom štýle sa niekedy estetická norma dostáva do kolízie so spisovnou normou. Tieto kolízie sú funkčné pri charakteristike postáv, prostredia alebo doby.
Podľa výberu a spracovania výrazových prostriedkov sa rozdeľuje umelecká literatúra na druhy, žánre a žánrové formy.
Náučný (odborný) štýl sprostredkuje odborné informácie a vedecké poznatky. Jeho charakteristickou črtou je písomnosť a objektívnosť. Táto vlastnosť je prítomná i vtedy, keď sa realizuje ústne (prednáška, referát). V náučných prejavoch je členenie výpovedí objektívne (1. východisko, 2. jadro výpovede). Ďalšími vlastnosťami sú monologickosť, verejný ráz (starostlivý výber slov, presnosť, zreteľnosť) a pojmovosť. Jazykové prostriedky (lexika) – prevládajú pojmové slová, v terminológii presné, jednovýznamové, ustálené názvy (termíny), domáce jednoslovné, viacslovné a zložené pomenovania, cudzie slová, hybridné slová (slová zložené z častí pochádzajúcich z rôznych jazykov) a doslovné preklady (kalky).
Z morfológie a syntaxe v náučnom štýle používame:
1. ustálené väzby
2. zložené prídavné mená
3. slovesá v 3. osobe
4. viacnásobné vetné členy
5. zhustené vyjadrovanie menného oproti slovesnému, príčastia a prechodníky
6. oznamovacie vety (pomerne dlhé, súvetia)
7. vsuvky (parentézy)
8. spájacie výrazy vo vete a medzi vetami
9. grafické označovanie.
Náučný štýl sa používa vo výkladovom a opisnom slohovom postupe.
Úvaha
Úvaha je útvar výkladového slohového postupu, v ktorom autor zaujíma subjektívny postoj k spoločenským alebo filozofickým problémom. Východiskom úvahy sú známe poznatky, životné skúsenosti, bezprostredné zážitky. Autor ich hodnotí zo svojho hľadiska. Argumentuje, dôvodí a poukazuje na súvislosť vecí.
Úvaha sa vyskytuje v náučnom, publicistickom, esejistickom i v umeleckom štýle. V náučnom štýle – populárno-náučné články, príručky; v publicistickom štýle – úvodníky, komentáre, causerie (nenáročný preslov), noticky (krátke poznámky), recenzie; v esejistickom štýle sa rozoberajú filozofické otázky, umelecké diela; v lyrike — reflexívne žánre; v epike - exkurzy (odbočenia od témy) v reči rozprávača i postáv. Cieľom úvahy je priviesť čitateľa (poslucháča) k uvažovaniu o danom probléme, ukázať mu správny prístup k riešeniu a pôsobiť na mravné city človeka. V úvahe prevažuje hodnotenie a presviedčanie, všeobecná argumentácia, voľná kompozícia a štylizácia.
Kompozícia úvahy nemá taký výrazný predel ako výklad, hoci pozostáva z úvodu, jadra a záveru. Úvod využíva autor na vzbudenie záujmu o riešenie otázky, preto sa v ňom obracia na čitateľa emocionálnymi jazykovými prostriedkami. V jadre rozoberá a osvetľuje príslušný problém. V závere vyslovuje autor konečné stanovisko. Pre úvahu sú charakteristické rečnícke otázky, prirovnania, kontrasty, gradácia, nedokončené vety. Podnet, ktorý autora viedol k úvahe, sa nazýva motto. Niekedy sa používa ako nadpis úvahy alebo sa uvádza pod ním. Úvahy v dielach krásnej literatúry sa nazývajú lyrické digresie (odbočenia). Aforizmus je úvaha, v ktorej sa jednou vetou a vtipne vyslovuje hlboká pravda, postreh autora. Príslovie je jednou vetou vyjadrená životná ľudová múdrosť. Má poučný charakter. Aforizmy sú mravným hodnotením situácie a príslovia sú skôr radami pre človeka. Porekadlo je vtipné a obrazné hodnotenie udalostí, skutočnosti, bez mravného zacielenia. Jeho zmysel je vždy obrazný.
Veta
Veta je základná syntaktická jednotka s uceleným významom, gramaticky usporiadaná a intonačné uzavretá.
Podľa obsahu delíme vety na:
1. oznamovacie
2. opytovacie
3. žiadacie (rozkazovacie, želacie).
Zvláštnym variantom sú zvolacie vety. Sú expresívnou formou oznamovacej, opytovacej alebo žiadacej vety.
Podľa členitosti delíme vety na:
1. jednočlenné (majú jeden hlavný vetný člen, vetný základ, sú príznakové)
a) slovesné (Prší. Je mi zle. Snežilo. Bolo mu dobre.)
b) neslovesné (menné, citoslovné) Gymnázium Stará Tura. Pomaly! Koľko? Hurá! Ahoj!
2. dvojčlenné sú frekventovanejšie, bývajú štylisticky nepríznakové
a) úplné (majú podmet a prísudok)
b) neúplné (majú zamlčaný podmet). Spí. Hovoril.
Podľa zloženia delíme vety na:
1. jednoduché (majú jeden prisudzovací sklad = podmet a prísudok)
a) holé (majú len podmet a prísudok) Dieťa plače. Plače.
b) rozvité (základné vetné členy sú bližšie určené rozvíjacími vetnými členmi) Malé dieťa plače v postieľke.
2. zložené (súvetia)
Súvetia Súvetie je spojenie dvoch alebo viacerých jednoduchých viet, ktoré tvoria uzatvorený celok.
Podľa počtu viet sa delí na:
1. jednoduché (zložené z dvoch viet)
2. zložené (z troch a viacerých viet).
Súvetia rozdeľujeme na:
1. priraďovacie (parataktické), ak sú vety gramaticky rovnocenné
2. podraďovacie (hypotaktické), ak jedna veta je gramaticky podradená druhej vete.
Priraďovacie súvetia sú zložené z dvoch formálne rovnocenných hlavných viet, ktoré sa spájajú priraďovacími prostriedkami (spojkami alebo bez spojok).
1. Zlučovacie súvetie vznikne spojením dvoch rovnocenných viet, ktorých dej prebieha súčasne. Môžu sa spájať so spojkami (a, i, ani, aj, a tiež, i-i, aj-aj...), spájacími výrazmi (jednak-jednak, najprv, potom) alebo bez spojok. (Svieti slnko a kvitnú kvety.)
2. Odporovacie súvetie je spojenie dvoch viet, ktorých obsahy si významovo odporujú. Spájajú sa spojkami (a, ale, no, lež, avšak, len), spájacími výrazmi (ale predsa, a jednako, a napriek tomu). (S priateľom žartuj, ale posmech z neho nerob.)
3. Stupňovacie súvetie je spojenie dvoch viet, z ktorých druhá je obsahovo dôležitejšia než prvá. Spájajú sa spojkami (ba, aj, ba ani, ba aj) alebo spájacími výrazmi (nielen - ale aj, ba naopak). (Tvár sa mu vyjasnila, ba aj úsmev ju ožiaril.)
4. Vylučovacie súvetie je spojenie dvoch viet, ktoré sa obsahovo navzájom vylučujú. Spájajú sa spojkami alebo, buď, či, či-alebo, či-či, ale-alebo. (Alebo sa polepšíš, alebo sa rozídeme.)
5. Dôvodové súvetie je spojenie dvoch viet, z ktorých druhá uvádza dôvod prvej vety. Spájajú sa spojkami veď, však, totiž, ináč. (Neviem nič, veď som sa neučil.)
6. Dôsledkové súvetie je spojenie dvoch viet, z ktorých prvá vyjadruje dôvod a druhá dôsledok. Môže byť spojené bez spojok alebo spojkami preto, tak, teda, a tak, a preto, a teda. (Chcela som ju potešiť, preto som jej doniesla kvety.)
Ak majú vety v súvetí pevné poradie, hovoríme o pevnom slovoslede (zlučovacie, vyjadrujúce následnosť deja, odporovacie, stupňovacie, dôvodové a dôsledkové). Ak vety môžu svoje poradie meniť, hovoríme o voľnom slovoslede (zlučovacie so súčasne prebiehajúcimi dejmi, vylučovacie).
V podraďovacom súvetí je od hlavnej vety je závislá vedľajšia veta, ktorá dopĺňa význam hlavnej vety. Vedľajšia veta zastupuje chýbajúci člen hlavnej vety, preto máme toľko vedľajších viet ako vetných členov. Vety v podraďovacom súvetí sa spájajú pomocou podraďovacích spojok alebo pomocou zámen.
Vedľajšie vety Spájacie prostriedky
podmetovákto, čo, že, aby, či, akoby...
prísudkováaký, ako, že, aby...
predmetováže, aby, kto, čo, aký...
prívlastkováaký, ktorý, čo, kde, ako, že, či...
príslovková:
miestakde, kam, kade, odkiaľ...
časukeď, pokým, len keď, sotva...
spôsobuako, akoby, ako čo, akože...
účeluaby, žeby, preto - aby...
podmienkyak, ak by, keby, keď, pokiaľ, čo...
prípustkyhoci, keby aj, aj keď, čo i...
doplnkováže, ako, aby, keď, aký...
V podraďovacom súvetí je voľný slovosled. Výnimku tvorí prívlastková (a prístavková) veta, ktorá stojí za svojím nadradeným slovom. Často sa vkladá do hlavnej vety a oddeľuje sa čiarkami. Všetky podradené vety oddeľujeme od nadradených viet čiarkami.
Výklad a jeho znaky
Výklad je najbežnejším útvarom výkladového slohového postupu. Cieľom výkladu je vysvetliť nejaký technický alebo spoločenský problém, poučiť o nejakej veci. Výkladom sa vysvetľujú a sprístupňujú známe vedecké poznatky. Kompozícia výkladu: úvod, jadro a záver. V úvode sa uvádzajú javy, ktoré sú všeobecne známe a sú potrebné pre pochopenie nových javov. Jadro obsahuje poučenie o veci, roztriedenie a pomenovanie jej zložiek, záver v krátkosti zhrnie hlavné poznatky a zhodnotí ich. Pri zložitejších výkladoch sa najprv uvedie osnova. Aby bol výklad jasný, využívajú sa aj schémy, grafy, obrazy, štatistiky a pod. Využíva sa aj opisný postup, argumenty a príklady. Pri vysvetľovaní sa používajú základné postupy logického myslenia: indukcia, dedukcia, argumentácia, analýza, syntéza, analógia, komparácia (porovnávanie), konkretizácia, aplikácia, generalizácia (zovšeobecňovanie) a pod.
Indukcia – z jednotlivých konkrétnych príkladov sa vyvodzuje všeobecný záver. Postupuje od známeho k neznámemu, od jedinečného k všeobecnému.
Dedukcia – zo zovšeobecnenia sa odvodzujú jednotlivé prípady. Vychádza sa zo všeobecne platnej poučky, ktorá sa vysvetľuje a dokazuje.
Induktívny postup je názornejší, ale zdĺhavejší. Pri obsiahlejších výkladoch sa uplatňujú oba postupy. Vo vysvetľovacej časti sa volí indukcia, v zhrňujúcej časti dedukcia.
Analógia je zhoda, obdoba, pripodobnenie. Pri objasňovaní problému sa používajú podobné príklady.Argumentácia – pre svoj názor, aby bol presvedčivý, využívame dôkazy (argumenty). Náučný štýl používaný vo výklade sa líši od ostatných štýlov v slovnej zásobe, tvarosloví i v stavbe vety.
Výklad vysvetľuje kauzálne vzťahy (príčinné a následné javy). Príčina podmieňuje účinok.
Príčina odpovedá na otázku: Prečo sa to stalo?
Následok odpovedá na otázku: Čo to spôsobuje?
Dôsledok odpovedá na otázku: Čo z toho vyvodíme?
Motív je podnet na zámerné konanie alebo tvrdenie.
Dôvod je vonkajšia náhodná udalosť, okolnosť, ktorá je podnetom k iným udalostiam. Kauzálne vzťahy možno vyjadriť vetným členom (príslovkovým určením), vedľajšou vetou príslovkovou (v podraďovacom súvetí), priraďovacím súvetím alebo jedným slovom (pojmom). Ku kauzálnym vzťahom patrí aj účel (cieľ), podmienka a prípustka.
Sloh výkladu je intelektualizovaný, potláčajú sa všetky prvky, ktoré by mohli pôsobiť na cit. Zdôrazňujú sa rozumové prvky. Výklad musí byť jasný, zrozumiteľný.
Podľa zložitosti vysvetľovaného javu rozlišujeme:
1. odborný vedecký výklad
2. populárnovedecký výklad.
Odborný vedecký výklad do hĺbky objasňuje vedecké témy. Je určený odborníkom, preto je náročný aj výberom odborných termínov. Populárnovedecký výklad je venovaný širšej verejnosti. Rieši prístupnejšie vedecké problémy, ktoré pre lepšie porozumenie často zjednodušuje.
Vzťahy medzi slohovými postupmi a útvarmi
Slohový postup
Jazykový štýl
Jazykové prostriedky
Mimojazykové prostriedky
1. informačný
administratívny
štandardizovaný (formalizovaný) obsah a forma: neutrálne, knižné slová, termíny (i cudzie), skratky, značky, skratkové slová, povolené konštrukcie
predtlačené formuláre, rubriky, tabuľky
2. rozprávací
hovorový umelecký
štandardné i subštandardné slová, expresíva, frazeologizmy, obrazné pomenovania, krátke nedokončené a eliptické vety, modálne častice, jednoduché súvetia
intonácia, mimika, gestikulácia
3. opisný
publicistický umelecký
podľa jednotlivých žánrov ako vl., 2. a 4. ako v 2. + poetizmy a okazionalizmy
grafika, vertikálne i horizontálne členenie textu
4. výkladový (úvahový)
náučný rečnícky
ako v 1. + zložené súvetia, vložky, častice, druhotné predložky, kauzálne súvetia; ako v 3., 4. + prehľadnosť kompozície a štylizácie, technika prednesú s ohľadom na poslucháča
ako v 3. + zátvorky, pomlčky
intonácia, mimika, gestikulácia
